Zlé správy, akokoľvek je nimi človek zaplavovaný, vždy zaskočia. Správa, že Milan Kundera udal polícii človeka, ktorý bol odsúdený na 22 rokov, ma šokovala o to viac, že Kunderu nielen obdivujem ako autora románov a esejí, ale ho aj osobne poznám. Už niekoľko rokov s ním korešpondujem na tému vydania jeho po francúzsky písaných kníh v slovenčine. Doteraz som bol navonok o našich písomných a osobných vzťahoch diskrétny. Udalosti posledných dní môj postoj v tejto chvíli zmenili.
Spôsob, ako sa naservírovala svetovému publiku celá aféra, je neuveriteľný, a to, že sa Kundera o nej dozvedel z tlače, je veľkým zlyhaním toho, čo sa nazýva slušná žurnalistika. Prečítal som si článok, ktorý vyvolal škandál a zostal som ešte viac zdesený necitlivosťou a bohorovnosťou autorov. Autori začínajú sugestívne: Milan Kundera vždy dôkladne zametal za sebou stopy, neposkytuje rozhovory, do rodnej krajiny jazdí inkognito a dôvod je temný príbeh z minulosti. Ak by čítali Kunderove eseje, dozvedeli by sa, prečo neposkytuje rozhovory, nechodí na konferencie, nepreberá ceny, nevrátil sa do vlasti a prečo je zhrozený zo stavu médií vo svete.
Aby každému bolo jasné, že nejde o nijaké dohady autorov článku, šéfredaktor píše o pravde, ktorá sa im zjavila, a teda ako by jej mohli odolať alebo o nej pochybovať? „My sme po nej (pravde) nepátrali, ona sa nám z vôle, jej pôvod môže byť len metafyzický, zjavila.“ Koho zaujíma, čo povie obeť, všetko je novinárom jasné a sväté písmo komunistickej polície je nespochybniteľné. Veď po tom všetkom nech si Kundera vraví čo chce, už sa stigmy viny nezbaví. (Autori článku síce píšu, že Kunderovi poslali fax, ale viem z vlastnej skúsenosti, že jeho fax takmer nikdy neprijíma.) Dokonca to, že sa následne cez ČTK ozval, považujú takmer za dôkaz jeho viny. Grandiózne.
Napísal som Milanovi Kunderovi email, hoci som váhal, pretože v ťažkých chvíľach je človeku možno aj lepšie samému, v kruhu rodiny. Vyzval ma však hnev na štvanicu a nie súcit s obeťou. Ten Kundera nepotrebuje a nechce. Medzi iným som emailom napísal:
„Som úplne zdesený z diania okolo Vás v Čechách. Považoval som časopis Respekt za seriózny, ale článok, ktorý napísali Hradílek a Třešnák, je to najhoršie, čo môže vzísť z pera bulvárnej tlače. Všetko, čo im v ich malých dušičkách vadilo na Vás a na Vašom úspechu, sa v tých riadkoch zhustilo. Tak ako najväčším primitívom, aj im je všetko jasné. Pohotovo preložili celý článok do angličtiny, aby bol ohlas v zahraničí čo najväčší, pretože to je ich pravé publikum. A to, že šéfredaktor Martin M. Šimečka (syn Milana Šimečku), neurobil všetko pre to, aby Vás skontaktoval a dal Vám priestor, je jeho osobné zlyhanie. Má Váš kontakt, veď Vaše číslo faxu som voľakedy dostal práve cez neho.“
Tak ako vždy mi Kundera odpovedal okamžite a okrem iného napísal: „Udělat na základe jedné lži takovou mezinárodní štvanici, to jsem si myslil, že snad není možné.“
Čo dodať, dielo je dokonané, noviny majú trhák. Tak ako v prípade mnohých predtým, čo boli obvinení z podobného činu, každé slovo obete len znásobí jej „vinu“. Ja nemôžem posúdiť vinu či nevinu Milana Kunderu. Ja len verím, že je nevinný, ale to je irelevantné. Na základe fotokópie, ktorú poskytol Adam Hradílek tlači, sa nedá určiť ani autentickosť a tobôž nie pravdivosť záznamu policajta z roku 1950. To, že Hradílek „vo voľnom čase“, ako sa vyjadril, skúmal v policajných archívoch prípad príbuzných a obvinením Kunderu vlastne svojich príbuzných očistil, ponechávam na českú investigatívnu žurnalistiku. V každom prípade, spôsob naservírovania tohto tragického prípadu opäť znížil úroveň slušnosti o jedno poschodie. Náklad a sláva však idú hore a v tom je asi tiež kus metafyziky.
Autor: Samuel Abrahám (Autor je editorom časopisu Kritika&Kontext)
