edala takmer rozkazom. CEES NOOTEBOOM sa s nami rozprával počas Frankfurtského knižného veľtrhu.
Veľkou témou vašich kníh a života je cestovanie. Keď ste mali osemnásť, pobalili ste si ruksak a odišli z domu stopovať. Znie to veľmi romanticky. Bolo to naozaj také romantické?
„Dnes sa stopuje ťažšie - ľudia sa boja, sú cynickí. Predtým boli veľmi otvorení a štedrí. Nemal som peniaze a stopoval som po Európe.“
Mohli by ste písať, keby ste necestovali?
„Už dva mesiace ma strašne bolí noha. Minulý týždeň som si uvedomil, že možno tie bolesti neprejdú a ja sa prestanem hýbať a budem musieť prestať s cestovaním. To by bolo hrozné!“
Veľa ľudí hovorí o tom, ako radi by cestovali a určite by si váš život radi vymenili a žili tam, kde sa im zachce. Ale neurobia to. Prečo?
„Hlavne sa neodvážia. Jeden zo súčasných mýtov hovorí, že svet sa zmenšuje, ale to nie je pravda. To si myslia tí, ktorí si kúpia štrnásťdenný pobyt do Thajska, kde majú zabezpečený program. To nie je cestovanie! Radím mladým ľuďom, aby si kúpili lacnú letenku hocikam. A potom nech idú na prvú autobusovú stanicu, niekam sa odvezú a tam žijú, ako dlho vydržia. Nie je to pre všetkých. Pre koho to nie je, nech necestuje. Pretože cestovanie je istý spôsob života. Ak nasadnete na hocijaký autobus v Južnej Amerike, veci sa začnú diať samy - a potom môžete napísať knihu. Keď cestujem, zabúdam, čo si iní pamätajú, a pamätám si to, čo iní zabúdajú.“
Keď cestujete a píšete, ste najmä spojený sám so sebou. Sú potom verejné čítačky pre vás otrava alebo si ich tiež užívate?
„Väčšinou sú čítačky príjemné. A poviem vám tajomstvo - vždy čítam tú istú pasáž z novej knihy. Kolegovia sa ma pýtajú, či sa nenudím, ale ja hovorím, že nie. Robím to pre poslucháčov a čím viac to trénujem, tým to lepšie čítam. A ľahšie tiež rozoznám atmosféru. Ani podpisovanie kníh mi nepripadá absurdné či detinské. Kniha je vzťah medzi mnou a čitateľom, vždy medzi jedným čitateľom. Venovanie potvrdzuje tento vzťah. Esencia podpisu je pravdivá, aj keď dám hoci aj tristo podpisov.“
Ako cestovanie ovplyvnilo váš štýl písania?
„Nikdy som nemal plán stať sa spisovateľom, skôr to bolo výsledkom okolností - moji rodičia sa rozviedli, bola vojna, šiel som do katolíckych škôl, hoci nie som katolíkom. Vždy som bol outsiderom. Veľmi ma tiež bol ovplyvnila holandská literatúra osemdesiatnikov. Už vtedy boli zastaraní, ale zasiahol ma ich poetizmus. Keď ma vykopli z poslednej školy a matka sa znova vydala, odišiel som z domu. Neprogramoval som to, stalo sa to inštinktívne. Keď mi potom ponúkol vydavateľ za moju prvú knihu Filip a tí druhí 300 guldenov, dopísal som ju. Potreboval som peniaze. A už som bol spisovateľom, lebo mi vyšla kniha. Všetko, čo som vedel, bolo v tej knihe. Po druhej knihe som si dal pauzu na sedemnásť rokov. Uvedomil som si, že nemám dostatok znalostí o svete. Nepísal som román, ale stále som čosi písal - precvičoval ruku, aby to nezabudla.“
Vo vašich knihách veľa uvažujete o cestovaní a občas si aj odporujete. Jedna z vašich myšlienok znie, že človek, ktorý je niekde prítomný, je zákonite aj niekde neprítomný. Nebolo pre vás bolestivé byť neprítomný na toľkých miestach?
„Mohlo by to tak byť. Ale vybral som si tento životný štýl. Často sa ma ľudia pýtajú, prečo toľko cestujem. Už som si povymýšľal dosť odpovedí. Okolo môjho cestovania sa už vystavala celá mytológia. Ale vám nemá zmysel klamať. Najhoršie je, keď mi niektorí novinári dávajú otázku, ktorá ma vôbec netrápi. No pre mňa je to absolútne normálne - vymyslel som si pre seba životný štýl, kombináciu písania a cestovania. V Amsterdame mám nádherný dom, ale neprekáža mi, že tam nie som. Kým viem, že tam ten dom je, nemusím v ňom byť. Rozumiete mi?“
Na akom mieste je vám najlepšie?
„Na skrytom, niekde v lese. Som ako kukučka, môžem byť hocikde.“
Hovoríte mnohými jazykmi, často nad nimi uvažujete. Ako vnímate rodnú holandčinu?
„Nemci o holandčine hovoria, že je to krčná choroba. Ja o nemčine zasa hovorím, že je to zaujímavý dialekt holandčiny.“
Každý nový jazyk je pre vás ako nová krajina - ďalší motív na premýšľanie. Čo vás na ňom fascinuje?
„Nepremýšľam nad tým, jednoducho cestujem. Cestoval a premýšľal som celý život. Vždy, keď čítam niečo filozofické, zabudnem to. Ale nejako to ide celým mojím systémom a vynorí sa to, keď o niečom píšem.“
Nie je to aj spôsob, ako vníma vaše knihy čitateľ? Myšlienky absorbuje celým telom bez toho, aby si presne pamätal dej.
„Je. Napríklad niektoré knihy môžem čítať znova a znova, pretože to, čo naozaj čítam, je štýl a spôsob myslenia, a nie zápletka. Včera som čítal vetu, ktorá zasiahla moju myseľ: romány majú byť myšlienky a ak nie sú myšlienky, tak sú klamstvá. Najmenej ma na mojich knihách zaujíma zápletka, ale hrozné je, že ju musím mať. Musím tam mať reprezentatívne ľudské bytosti, ktoré sú nositeľmi mojich myšlienok - akési stroje, cez ktoré dostanem myšlienku k vám.“
Tak potom sa nemýlia tí, ktorí čítajú vaše knihy tak, akoby ich spájala jediná putujúca duša?
„Ach, to je pekné, presne tak to je! Veľa vecí v knižnom svete je pre nesprávny dôvod a ja som mal šťastie, že v Nemecku si niektorí ľudia všimli moje knihy. Napríklad v knihe Všetky duše sa zaoberám históriou. Sú dve cesty, ako na ňu nahliadať. Jedna ju chápe cez každý detail a dátum a druhá, keď nás viac zaujíma myšlienka dejín samotných. V tomto zmysle sú moje knihy väčšinou myšlienkový proces vecí, ktoré zamestnávajú moju myseľ. Ale nerobím to programovo.“
V Nemecku ste veľmi úspešný. Prečo?
„Zaujímaví čitatelia sú všade, ale tu je systém čítačiek. Hocikam prídem čítať, je tam veľa ľudí. Je to nemecký kultúrny fenomén. Takto som si za posledných dvadsať rokov našiel veľmi lojálne publikum, ktoré je všade, kam prídem. Ale mal som tu tiež šťastie.“
Šťastie?
„Všetci potrebujeme trochu šťastia. Mne pomohol Reich-Ranicki (nemecký renomovaný literárny kritik – pozn. aut.), ktorý veľa hovoril o mojej knihe, a tak si ju všetci kúpili. Nie je to spravodlivé, je to nespravodlivé. Ale tak funguje systém. Dneska sme všetci závislí od šťastia. Je toľko kníh a ľudia o nich nevedia! A mimochodom, aj tak nemajú vkus.“
Ako to, že vás tu čítajú viac než v Holandsku?
„Asi moja myseľ funguje inak ako myseľ väčšiny Holanďanov. Holandskí kritici nad mojimi knihami ohŕňajú nos, nevidia to tak ako vy. Majú radi realistické veci, jasné príbehy so začiatkom a koncom, bez filozofovania. Súvisí to asi s našou obchodníckou povahou, s posadnutosťou faktami.“
V súčasnosti sú na trhu veľmi úspešné encyklopedické knihy typu Sto kníh, o ktorých by ste mali vedieť. Asi ich príliš nemáte rád, že?
„Nemám. Argentínsky spisovateľ Alberto Manguel, ktorý napísal knihu Denník čítania, mi nedávno povedal, že je chorý z toho, ako funguje americký knižný priemysel. Fabrikujú sa tam texty na objednávku - no sú to len príbehy, na ktorých pracuje celý tím editorov a korektorov, ktoré však neprinášajú žiadne myslenie. V súčasnosti čítajú knihy ľudia, ktorí by v minulosti nečítali, takže aj im treba poskytovať niečo na čítanie. Ale ja to robiť nebudem!“
