Pre našu literárnu vedu a históriu niet hádam podnetnejšieho obdobia na výskum ako roky po 1945, ale najmä po 1948.
Znie to možno čudne, no práve zákazy a príkazy a dirigovanie poskytujú po časovom odstupe dobrú príležitosť vracať sa k základným otázkam umeleckej tvorby a definovať princípy, ktoré politická moc neuznávala, ale ktoré sa predsa len predierali cez hustú sieť oficiálneho socialistického realizmu.
Totalitný režim zasahoval do prirodzených vývinových procesov literatúry a namiesto tvorivej spontaneity nastupovali požiadavky inštitúcií. Je to povedané trochu zjednodušene, ale v podstate to bolo tak.
Z tohto hľadiska sleduje slovenskú literatúru René Bílik v knihe Duch na reťazi, ktorá má podtitul Sondy do literárneho života na Slovensku v rokoch 1945 – 1989. Bílik neanalyzuje konkrétne diela a nehodnotí tvorbu jednotlivých autorov, ale sústredil sa výlučne na tzv. literárny život (ktorý bol vtedy, pravdu povediac, oveľa pestrejší). K tomu patrili spisovateľské zjazdy, konferencie a časopisecké diskusie.
V mnohom ohľade sú to dokumenty základné, napríklad Manifest socialistického humanizmu z roku 1948, kde sa ešte hovorilo o „existencii rozličných smerov a škôl v ňom“, ale už aj o neskoršej „slohovej jednote“, pričom v tom istom čase zanikala časť kultúrnych časopisov. Manifest bol ilúziou.
Bílikovo metodologické východisko veľmi dobre ozrejmilo postupnú unifikáciu literatúry, ktorej nebezpečnosť si uvedomili iba niektorí spisovatelia a otvorene to kritizovali (Seifert, Hrubín a Kaplický na II. zjazde čs. spisovateľov roku 1956). Autor si všíma jednotlivé fázy tohto zlovestného procesu – pravda, bez chronológie – kde nechýbali ani také činy, akým bol seminár spisovateľov-komunistov z roku 1951, ktorý mal výhražne zastrašujúci charakter.
Bílik sa však v uvažovaní nad literatúrou neuspokojuje len s rozborom literárnej sféry, ide ešte ďalej. Rozoberá ideológiu, tézy. Namiesto zjednodušujúceho odsudku alebo persifláže si zvolil metódu posudku, kvalifikovaného a teoreticky formulovaného rozboru pojmov, definícií, formulácií.
V kapitole Začíname žiť si napríklad všíma kategóriu času, ako sa uplatňovala nielen v komunistickej propagande, ale aj v literatúre istého obdobia, v iných kapitolách sa pozrel na socialistický realizmus, aby spochybnil jeho podstatu a pokusy niektorých literárnych vedcov z konca 80. rokov „zachrániť“ ho pred postupujúcou liberalizáciou.
Niekde má až príliš široký záber, takže nájdeme dokonca pasáž o cirkevných obradoch.
Bílik sa pri niektorých problémoch opiera aj o zahraničnú literatúru, čo len dokazuje, že je autorom dostatočne rozhľadeným, aby zodpovedne prispel k „rozumejúcemu prečítaniu situácie slovenskej literatúry.“
l René Bílik: Duch na reťazi. Sondy do literárneho života na Slovensku v rokoch 1945 – 1989
l KKalligram
l 2008
