Veľkou hviezdou nebola. Sestra Emmanuelle? Nepoznám. Vravia dnes obyvatelia káhirských predmestí. Drobná a usmievavá mníška by sa nečudovala. Nešírila slávu svojho mena, ale elektrinu, vodu a vitamíny. A chudobní Egypťania možno nevedia, komu presne za to ďakovať, ale sú vďační.
Sestra Emmanuelle bola vzdelaná v politických vedách i vo filozofii, najväčšie šťastie však pocítila, keď žila medzi absolútnou chudobou. V Tunisku, Sudáne, Egypte. „Európa je akási morózna,“ vravela vo svojom poslednom rozhovore pre denník Le Figaro. „Medzi chudobou v Káhire nič také neexistovalo. Prepáčte mi to slovo, ale tam sme sa všetci rehotali. V Európe som natrafila na ľudí, ktorí sa stále na niečo sťažujú. Na počasie, na rodičov, na manžela, na manželku!“
Carpe diem, to bolo treba vyučovať. Keď sa sestra Emmanuelle venovala vzdelávaniu mladých dievčat, stále im opakovala: Naučte sa byť šťastné teraz, v tejto minúte. „Stretávame sa s radosťou - oveľa častejšie, ako si myslíme. Musíme ju lapiť v pravom čase. Inak nám uniká život. Kúsok po kúsku,“ hovorila.
Ale to stále nebolo jej najdôležitejšie a najslávnejšie krédo. Tým bolo: milovať. Sestra Emmanuelle hovorila najčastejšie o láske, dokonca sa nehanbila priznať ani to, že je istým spôsobom zamilovaná do Jána Pavla II. Testament mala pripravený, aj reč, ktorá sa čítala na omši v Notre-Dame. Prítomných vyzvala, aby sa tešili, a žiadala, aby sa spoločne spieval spev Magnificat.
* 16. 11. 1908
† 20.10.2008
Autor: kk
