Nadčasový, metaforický, rafinovane esteticky štylizovaný, ale zároveň plný autentickej drobnokresby postáv. Film Štefana Uhera Organ patrí nesporne k vrcholom slovenskej filmovej tvorby. Po snímke Boxer a smrť bol druhým slovenským filmom oceneným aj v zahraničí. Na XII. medzinárodnom filmovom festivale v Locarne získal v roku 1965 zvláštnu cenu poroty. Bolo to v tom čase najvyššie uznanie, aké dovtedy slovenský hraný film dosiahol.
Krása svätosti v škaredých časoch
Šesťdesiate roky priniesli tvorcom slobodu aj v tom, že sa konečne mohli umelecky pozrieť aj na vtedy ešte boľavú minulosť Slovenska. Rok predtým, ako vznikol oscarový film Obchod na korze, vystihol film Organ s podobnou autenticitou desivú atmosféru vojnových čias.
Scenár síce popisuje obdobie slovenského štátu, keď vládli ľudáci, nikto z komunistických mocných si však nemohol nevšimnúť, aké navzájom podobné sú si demagogické prejavy oboch, akokoľvek navonok protichodných ideológií. „Starý svet sa rúca, aby na jeho troskách vyrastal z boja a zápasu svet nový,“ povedal pri otváraní miestneho rozhlasu okresný tajomník Hlinkovej strany, ktorý akoby vypadol z oka svojim nasledovníkom z budovania socializmu. A v ktorej dobe si farizejovia nerobili z viery výnosný obchod? V ktorej totalite sa neodvolávalo na železnú jednotu národa, aby sa nepripustili čo i len pochybnosti o víťazstve tej správnej demagógie? Keď si náhodou boj s nepriateľmi vyžiada obete na civilistoch, je samozrejmé, že sa všetko zvalí na „nepriateľom zákerne podhodenú mínu“.
Film Štefana Uhera má poetickú a metaforickú silu podobenstva podporenú úryvkami z čítaní o konci sveta, pohľadmi na plastiky Majstra Pavla z Levoče a predovšetkým Bachovou hudbou. V danej dobe muselo byť odvážne už len to, že sa odohráva z veľkej časti v interiéri chrámu.
Nedá sa naň dívať v zrýchlenom režime. Každý drobný detail je v ňom totiž dôležitý, každé psie zavrtenie chvostom posúva dej k jeho tragickému koncu.
Dej je v zásade prostý – vo františkánskom kláštore sa ukryje vojnový zbeh, nenápadný Poliak s nápadným talentom na hudbu. Kláštorný gvardián je jeho hrou na organ nadšený do tej miery, že falošnému pátrovi Felixovi vybaví hranie v mestskom kostole. Kláštorný organ nie je podľa neho hodný takého majstra.
Gvardiánovi sa nepáči, že jeho frátri stratili pomer k zbožnému umeniu a pragmaticky sa dívajú len na to, že kým si Felix hrá, oni musia ťahať mechy. „Krása svätosti šírená jeho hudbou privádza veriacich k viere a sláve vykupiteľa,“ presviedča gvardián nielen svojich bratov, ale aj miestnu honoráciu, do ktorej však génius nemôže zapadnúť. „Nebolo by dobre, keby ten, čo chce šíriť krásu svätosti, aj sám trochu vynikal krásou a svätosťou?“ pýtajú sa tí, ktorým chýba aj jedno aj druhé, predovšetkým však talent.
Plachý brat Felix v podaní Alexandra Březinu sa akoby nechtiac stáva katalyzátorom malomestskej drámy. Medzi ním a tamojším regenschorim Bachňákom v nezabudnuteľnom stvárení Františka Bubíka vznikne napätie ako medzi Mozartom a Salierim. Veľmi nežne je naznačená aj sympatia regenschoriho dcéry k hudbe, ktorá tak ostro kontrastuje s pochodmi, ktoré znejú pri nástupoch vojakov na námestí pred kostolom. Doba si však žiada marš, nie fúgu.
Napriek tragike námetu i čias v snímke nechýba vynikajúci humor. Keď mestská rada rokuje o tom, ako „k všeobecnej spokojnosti obyvateľstva“ zladiť amplióny miestneho rozhlasu so zvonením, ide o grotesku hodnú špičkového dramatika.
Postavy mestskej rady sú výrazné, nie však násilne parodované či sploštené. Každý má niečo za ušami. Z nadšeného podporovateľa hudby sa v závere stane človek, ktorý zbeha udá Hlinkovej garde.
Film hovorí o jednom z totalitných režimov tak nadčasovo, že sa logicky stal obeťou iného z nich. Na začiatku sedemdesiatych rokov komisia pre schvaľovanie filmov do kín zaradila Organ medzi zakázané diela, do distribúcie bol opäť vrátený až v roku 1987.
Nechceli sme, aby film smrdel ateliérom
Kameraman STANISLAV SZOMOLÁNYI patril k tým, čo zmenili tvár filmu 60. rokov. Film Organ bol druhým, ktorý nakrútili spolu so Štefanom Uhrom.
Z čoho pramenila zmena poetiky, ktorú do slovenského filmu priniesla vaša generácia?
Keď som ako kameraman vstupoval do hry, generačnú zmenu som nevnímal. Sústredil som sa na prácu a až hotové diela ukázali, že medzi staršou generáciou kameramanov a nami istý rozdiel v myslení a tvorbe predsa len existuje. Až na základe tejto diferencie sa začalo hovoriť o striedaní generácií. Filmy som začal nakrúcať s túžbou odovzdať čosi zo seba, vložiť do diela vlastné videnie sveta, vlastné názory a postoje. Išlo o viac, než len o presadenie iného vkusu. A treba dodať, že spolu so mnou začínalo množstvo kolegov, ktorí to videli podobne. Aj vo vnútri štábov existovala veľmi plodná symbióza, všetci sme sa navzájom ovplyvňovali a posúvali dopredu. Zmena v myslení prišla s dobou.
Ako sa táto zmena v myslení prejavovala pri samotnom nakrúcaní?
Ťahalo nás to von z ateliérov. V tom nás ovplyvnil neorealizmus. V reálnych prostrediach sme nakrúcali všetko, čo sa dalo, a tomu sme prispôsobili naše pracovné postupy. Aj obsadzovanie nehercov si vyžiadalo iné svietenie, odlišnú techniku a celkom iný spôsob komunikácie. Protagonisti museli splynúť s prostredím a rovnako sme s ním museli splynúť aj my. Nechceli sme, aby film smrdel ateliérom. Usilovali sme sa o autenticitu, v čom nás inšpirovali postupy dokumentárneho filmu.
V čom sa Štefan Uher odlišoval od ostatných režisérov, s ktorými ste nakrúcali?
Uher nebol iba vynikajúci filmár. Ja som ho vždy vnímal ako absolútneho umelca, ktorý sa témou zaoberal komplexne. Keď ho trápil nejaký morálny alebo spoločenský problém, cítil potrebu podať ho ľuďom. Nerobil to však mentorsky. Svojimi filmami problémy otváral, no nemusel ich nevyhnutne aj vyriešiť. Obnažil ich a nechal na divákoch, ako s nimi naložia.
Vaša spolupráca sa javí ako vzácne stabilná.
Možno z odstupu. Uher mi po ukončení nakrúcania nikdy nesľúbil spoluprácu na ďalšom filme. Spravidla ma oslovoval producent. Musíme odlíšiť osobné a profesionálne vzťahy. Priateľstvo niekedy pomáha, no nie je podmienkou. Režisér zodpovedá za to, čo jeho tím vystrája. Nemôže si dovoliť hrnúť sa s nejakým kamarátom do katastrofy.
Organ vznikol iba dva roky po Slnku v sieti, a predsa je to celkom iný film.
Organ bol o niečom celkom inom ako Slnko v sieti, a preto sme ho museli nakrútiť inak. Bol takpovediac filozoficky hutnejší. A tak aj kamera musela byť iná, štylizovanejšia.
Tu má každý pohyb kamery svoj význam a opodstatnenie. Pri nakrúcaní ste zrejme sotva mohli improvizovať.
Veľmi presne sme vedeli, kde má byť ich začiatok a kde koniec každého záberu. V Organe sme sa pokúsili obrazovú reč posunúť ešte o stupeň vyššie. Pozadie sme napríklad využili na dokreslenie vnútorného stavu postáv. Pozitívne figúry sme umiestnili na pozadie čistých vertikál, ktoré tvorili píšťaly organu, stromy a vo významovom kontraste napríklad aj biliardové tága. Je to vynikajúci príklad toho, ako Uher premýšľal a ako za všetkým dokázal odkryť netušené súvislosti. Pri nakrúcaní sa však improvizácii nedá úplne vyhnúť. Niekedy treba prispôsobiť dialógy nehercom alebo pružne reagovať na zmeny počasia.
Pavel Smejkal
Organ
1964, (99 min.)
Réžia: Štefan Uher
Scenár: Alfonz Bednár
Kamera: Stanislav Szomolányi
Hudba: Ján Zimmer
Hrajú: Albert Augustíny, Kamil Marek, Ján Bartko, Alexander Březina
Významné udalosti
ROK 1964
predseda rady ministrov ZSSR Nikita Chruščov bol odvolaný z funkcie
americkým prezidentom sa stal Lyndon Baines Johnson
uskutočnila sa zimná olympiáda v Innsbrucku a letná v Tokiu, z ktorej si česká gymnastka Viera Čáslavská odniesla tri zlaté a jednu striebornú medailu
Cassius Clay sa stal majstrom sveta v boxe
na prvých piatich miestach v americkej hitparáde boli pesničky Beatles
zomrel divadelný režisér Janko Borodáč
Ohlasy z tlače
Organ je film čistý a krásný. A paradoxně: je nejvíce filmem, než byla díla slovenské kinematografie padesátých let, ale je to i více slovenský film, jak látkou, tak citovým rozpětím a atmosférou.
(Boček, Jaroslav: Organ čili varhany. Kulturní tvorba, č. 50, 1964, s. 12.)
Oproti Slnku v sieti sa rytmus spomalil, sekvencie predĺžili, Szomolányiho mnohostranná kamera, tam neustále pripravená reagovať, odhodila nervnosť a zostatičnela, celok zvážnel, sprísnel, v sekvenciách, kde víťazí polyfónia hudby, zvelebnel, kde dominuje „jednoprstová orchestrácia“ rezervovane, objektívne zaznamenáva, usilujúc sa, najmä u mnohotvárneho regenschoriho, preniknúť čo najhlbšie.
(Branko, Pavel: Organ mnohoznačný a mnohovýznamový. Kultúrny život, č. 1, 1965, s. 9.)
Režisér Uher sa znova ukázal umelcom neobyčajného silného a svojrázneho obrazového cítenia. Je to však oveľa viac ako povrchná schopnosť rozprávať filmový príbeh rámcovaný pekne komponovanými, výtvarne citlivými obrazmi. Je v tom zákon a poriadok, ktorý precízne tlmočí predovšetkým myšlienku, kompozícia obrazu dopovedá zmysel filmového podobenstva, tlmočí ho bezprostredne a nevtieravo.
(Kalinová, Agneša: Viac ako životný pocit. Film a divadlo, č. 2, 1965, s. 8.)
Vážení čitatelia,
denník SME pre vás v spolupráci so Slovenským filmovým ústavom pripravil ďalšiu filmovú edíciu. Séria Slovenský film 60. rokov nadväzuje na projekty
z predchádzajúcich dvoch rokov, v rámci ktorých sme vám priniesli najlepšie filmy osemdesiatych a sedemdesiatych rokov. Každý týždeň až do novembra si budete môcť
k denníku SME kúpiť v novinových stánkoch aj jeden z klasických filmov slovenskej kinematografie za cenu 99 korún (2,99 eura).
Podrobné informácie o edícii nájdete na www.petitshop.sme.sk.
Vo Víkende vám vždy predstavíme film, ktorý je aktuálne v predaji. Prajeme vám príjemné čítanie a príjemné divácke zážitky.
