Bolo to ťažké rozhodnutie?
„Určite áno, pretože na ihrisku sa človek viac-menej rozhoduje spontánne, a musí tak urobiť v zlomku sekundy. Toto rozhodnutie vo mne tlelo dlhodobo. Úplne fit som sa cítil naposledy na majstrovstvách sveta 2006 v Nemecku. Odvtedy sa rok a pol so mnou vliekli zdravotné problémy. Najprv to bol chrbát, potom achilovky. Prestal som byť stopercentne pripravený, bol som obmedzovaný v tréningoch, pretože po záťaži to bolelo. Musel som prípravu kombinovať s bicyklom, a to nie je ono. Po zápasoch som mal dosť veľké bolesti. Pred nimi či počas nich som si musel nechať otejpovať achilovky, dostával som injekcie na utlmenie bolesti. Organizmus sa vzbúril, za tie dve desaťročia toho bolo dosť a ďalej sa už nedalo ísť na sto percent.“
Takže ste nechceli riskovať možný pád?
„Nechcel som podliezť latku. Bol som známy tým, že medzi európskymi rozhodcami patrím medzi fyzicky najlepšie pripravených. Ukazovali to aj testy. Posledný rok to však nebolo to pravé. Zaťal som zuby, išiel som cez bolesť. Finále Ligy majstrov i majstrovstvá Európy boli veľkou výzvou. Myslel som si, že to dotiahnem do majstrovstiev sveta 2010 a po nich skončím. Žiaľ, nejde to. Tí, čo ma poznajú, stretávali sa so mnou a videli ma pískať, sa viackrát pýtali: Čo je s tebou? Bolo vidieť, že môj zdravotný stav sa prejavuje aj na výkonnosti. Človek sa síce môže koncentrovať na výkon, no stále niekde v podvedomí bola obava, že sa zranenie môže zhoršiť alebo počas zápasu sa achilovka môže roztrhnúť. Niektorým kolegom sa to stalo. Prestal som mať radosť z rozhodovania.“
Operácie však vaše problémy mohli vyriešiť a možno po pol roku ste mohli byť späť. Prečo ste sa nerozhodli pre takúto alternatívu?
„Bol som na vyšetreniach a verdikt bol taký, že obe achilovky sú v zlom stave. Povedal som si, že nebudem riskovať svoj kredit v zahraničí. Dve operácie by ma vyradili možno na osem mesiacov a mohol som vypadnúť z programu rozhodcovskej skupiny pre MS. Viem si predstaviť, že by sa veľa ľudí na Slovensku potešilo – z môjho neúspechu. Nuž som si povedal, že radšej skončím teraz. Dôvodov bolo viac a niekedy je umením odísť na vrchole. Radšej však odísť teraz, než by sa na mňa potom malo vykrikovať a hádzať kamene, aby som skončil.“
V stanovisku, ktoré ste poskytli futbalovému zväzu, ste sa odvolávali nielen na zdravotné, ale aj na osobné dôvody. Môžete aspoň naznačiť, čo ste mali na mysli?
„Neviem, aké stanovisko máte na mysli. Najprv som sa rozprával s prezidentom zväzu Františkom Laurincom a až potom som posielal stanovisko emailom. Neodvolával som sa na osobné dôvody. Ak by som však predsa o nejakých mal hovoriť, tak potom by som povedal, že ide o akési psychické vyhorenie, stratu motivácie a radosti z rozhodovania. Skrátka, čas sa naplnil a mám toho dosť.“
Na Slovensku sa vám dostalo často tvrdej kritiky – od fanúšikov, zavše aj od klubov a všelikoho iného. Zohrala svoje aj neprajná klíma voči vašej osobe?
„Iste, už ma to prestalo baviť. Napríklad naposledy pred zápasom Žilina – Slovan som sa ešte iba rozcvičoval a už päťsto ľudí skandovalo, že Micheľ je – a zvyšok treba vybodkovať. Trochu tu bola strata motivácie z toho, že človek sa snaží, reprezentuje Slovensko, príde domov a každý sa doňho obuje. Samozrejme, bol obrovský rozdiel medzi Ligou majstrov a našou ligou. Napríklad v Senci som pískal pred 350 divákmi. Potom človeka prestane rozhodovanie baviť, stráca motiváciu.“
Čo vám spôsobilo najväčšie potešenie vo vašej rozhodcovskej kariére?
„Hlavne možnosť vyjsť si na najznámejšie štadióny sveta. Pre mňa ako chlapca, ktorý hrával futbal a mal ho rád, bolo najväčším snom stretnúť sa s najlepšími hráčmi sveta. Stretol som množstvo zaujímavých i vplyvných ľudí okolo futbalu. Vzniklo veľa priateľstiev a možno povedať, že v každej krajine, v ktorej sa objavím, je niekto, komu by som mohol zavolať v prípade núdze. A mám množstvo zážitkov.“
Čo by ste chceli vymazať z pamätiči z registra?
„Boli zápasy, ktoré človeku nevyšli a rád by na ne zabudol. Patrí však k životu rozhodcu, že okrem dobrých zápasov zažije aj pády a vyskytnú sa aj chyby.“
Nechystáte nejaký rozlúčkový zápas s píšťalkou, aspoň symbolický?
„Ak by som sa lúčil v lete, bolo by to jednoduchšie. Teraz sa už sezóna končí. Možno v hale s priateľmi niečo také zorganizujem. Momentálne sa ani necítim na to, aby som nejaký zápas rozhodoval. Pre achilovky.“
Rozhodnutie skončiť s kariérou má vážny dosah aj na vašich asistentov Romana Slyška a Martina Balka. Pripravili ste ich na to?
„K ťažkým stránkam môjho rozhodovania patrilo aj to, že som vedel, že ak skončím ja, zvezú sa so mnou aj chlapci. A budú si musieť počkať, kým sa dostanú späť do takýchto zápasov. Na jednej strane mali šťastie, že zažili veľké turnaje už v mladom veku. Možno UEFA nájde spôsob, aby v takýchto prípadoch nezostali bokom a využije ich ako asistentov rozhodcov z iných krajín. Kvôli chlapcom ma to naozaj mrzí, no žiaľ, prioritou v tomto prípade bolo zdravie. Vedeli o mojich problémoch, debatovali sme na túto tému. Často sme sa smiali z Romana Slyška, že si popri lekárskom kurze urobil aj fyzioterapeutický, pretože ma pred zápasmi tejpoval. Moji asistenti vedia, že rozhodnutie neprišlo zo dňa na deň.“
Máte jasno už v tom, čomu sa budete venovať v najbližšom období. Dáte sa na funkcionársku dráhu?
„Vždy je to otázka ponuky a toho, aké má človek ambície. Je to čerstvé a situáciu momentálne neriešim v tom zmysle, že hneď zajtra musím začať niečo robiť. Dám si nejaký čas, aby rozhodnutie o mojej budúcnosti bolo zodpovedné. A robil som to, čo by ma napĺňalo a bavilo.“
Čo bolo cieľom vašej návštevy v Donecku?
„Išiel som tam za španielskym lekárom ortopédom, ktorý má vo svojej krajine pod palcom popredných športovcov. Spolupracuje so Šachťorom Doneck, pričom namieste má k dispozícii aj diagnostickú technológiu. Dohodli sme si stretnutie.“
Začali sa šíriť správy, že ste sa upísali klubu v rámci medzinárodného úseku. Nezakladali sa na pravde?
„Okolo mojej osoby sa povedalo už viacero vecí. Videli ma na zápase Ligy majstrov, boli tam aj ukrajinskí novinári a zrejme sa informácia dostala von. Ľudia to spojili s tým, že som podpísal zmluvu. Nič také. Som voľný.“
Nevylučujete však, že by ste mohli zakotviť na podobnom poste?
„Nikdy som v živote nič nevylučoval. Stať sa môže všeličo. Ak bude zaujímavá ponuka z futbalového prostredia, či už slovenského, alebo zahraničného, budem ju zvažovať. Ak ma práca osloví, skúsim sa dohodnúť.“
Ďalšie špekulácie sa točili okolo údajnej ponuky istého moskovského klubu. Existuje?
„Nie, až do Moskvy som nedoletel. Iba do ukrajinského Donecka. Aj to na vyšetrenia.“
Podrobíte sa v najbližšom období operáciám?
„Keďže som skončil s rozhodovaním, nie sú také akútne. Pri chôdzi či pri štandardnom pohybe, sa to dá zniesť. Problémy robí fyzická, zápasová záťaž. Jedenásť i viac kilometrov v plnom nasadení, pri mnohých zmenách smeru pohybu.... Pôjdem ešte na konzervatívnu liečbu, a ak by to v bežnom živote neprekážalo, nechám to tak. Ak by to bolo potrebné na nejakú športovú činnosť, pravdepodobne pôjdem v zime na operáciu.“
Aké máte teraz pocity po takomto vážnom rozhodnutí? Je to čosi oslobodzujúce, opadlo z vás niečo?
„Mám pocit, že misia sa naplnila. Čo som chcel dosiahnuť, som splnil a aj prekročil. Rozhodnutie bolo ťažké, neprišlo zo dňa na deň. Variantov bolo viacero. Nespal som zo dve noci preto, rozmýšľal som, chcel som brať ohľad na asistentov. Rozhodnutie urobiť to bolo veľmi ťažké. Vedel som, že aj tak bude musieť raz prísť. Momentálne sa cítim slobodný. Mám za sebou krásne roky a verím, že pred sebou nové výzvy a motivácie. Po tom, čo som dosiahol ako rozhodca vo svetovom a európskom futbale, nemám obavy, že by som si nenašiel uplatnenie.“
Mnohí na Slovensku simyslia, že na nového Micheľa si budeme musieť desať až pätnásť rokov počkať. Čo si o tom myslíte?
„Možno to hovoria aj takí, ktorí na mňa nadávali a kričali, aby som skončil. Na Slovensku to vždy býva také. Myslím si, že 10 - 15 rokov je pesimistická prognóza. Domnievam sa, že pri dobrej práci s mladými talentmi sa možno do piatich, šiestich rokov dočkáme rozhodcu, ktorý to môže dotiahnuť do Ligy majstrov. Sú tu príklady chlapcov z iných krajín, ako napríklad zo Slovinska či z Chorvátska. UEFA má program nazvaný Talent a šikovní majú šancu. Musí to však byť rozhodca komplexný – fyzicky pripravený, ovládajúci cudzie jazyky, mentálne silný. Je to vo veľkej miere o psychickej odolnosti. V Lige majstrov a vôbec vo vrcholovom futbale je obrovský tlak.“
Ľuboš Micheľ
Je rodákom zo Stropkova (16. 5. 1968).
Ako 25-ročný získal odznak medzinárodného rozhodcu FIFA.
Vrcholom jeho kariéry bolo finále Ligy majstrov 2008 v moskovských Lužnikách medzi Manchestrom United a FC Chelsea. Rozhodoval aj finále Pohára UEFA 2003 FC Porto – Celtic Glasgow.
Ako hlavný rozhodca účinkoval na dvoch majstrovstvách sveta, troch majstrovstvách Európy a jednej olympiáde.
Za posledné tri roky figuroval v najlepšej svetovej trojke rozhodcov podľa rebríčka IFFHS.
Pracoval aj ako poslanec NR SR, venuje sa podnikaniu. Žije v Prešove.
