BRATISLAVA. Dnešná Strana maďarskej koalície to má v porovnaní s minulosťou oveľa jednoduchšie. Programové ciele môže totiž prezentovať bez toho, aby jej hrozil nejaký postih. Hoci o prvej Československej republike sa hovorí ako o „mekke“ demokracie, v roku 1923 prijala zákon na ochranu republiky, ktorý mal tlmiť aj prejavy iredenty.

„Veľké maďarské strany boli navonok autonomistické, v skutočnosti však iredentistické. Podporovali aj autonómiu Slovákov v nádeji, že ak by ju dosiahli, pomohlo by to ich revizionistickým zámerom. Nemohli však vystupovať otvorene, lebo platil spomínaný zákon,“ hovorí historik Milan Zemko.

Jazyková sloboda

Napriek tejto hrozbe sa v parlamente bežne hovorilo po maďarsky aj po nemecky. Oba jazyky sa používali aj na rokovaniach obecných zastupiteľstiev, spisovali sa v nich zápisnice. V obciach, kde mala menšina výraznú väčšinu, sa nemuseli robiť záznamy ani v úradnom jazyku. „Menšinová politika bola oveľa veľkorysejšia ako dnes,“ tvrdí Zemko.

Veľkorysosť väčšiny pramenila zo St. Germainskej mierovej zmluvy, v ktorej bola zahrnutá ochrana národnostných menšín, ale aj z demokratického charakteru režimu. Dôležitú úlohu zohralo aj to, že pri sčítaní ľudu v roku 1921 sa z 13 miliónov obyvateľov tri milióny prihlásili k Nemcom a 700-tisíc k Maďarom.

Široký rozsah menšinových práv v Československu je aj zásluhou prezidenta Masaryka. „Medzi menšinami bol asi najviac rešpektovaným československým politikom,“ myslí si Zemko. Viacjazyčnosť a národnostnú toleranciu ČSR oceňuje aj predseda SMK Pál Csáky. „Masaryk podporoval menšinové inštitúcie, na juhu Slovenska hovoril po maďarsky. Na peniazoch boli nápisy v 5 jazykoch.“

Pokus o iredentu

Maďari sa podobne ako dnes sťažovali najmä na to, že nemajú toľko škôl, hlavne stredných, ako by im prislúchalo. So žiadosťami sa obracali predovšetkým na Spoločnosť národov, väčšina však bola zamietnutá. Ako nespravodlivú vnímali aj pozemkovú reformu. Štát totiž pôdu, ktorú zabral najmä maďarským veľkostatkárom, len v malej miere prideľoval aj maďarským bezzemkom.

Československo-maďarské vzťahy sa výraznejšie vyhrotili v roku 1927, keď rozpútal lord Rothermere propagandu na podporu maďarských iredentistických požiadaviek. Denník Daily Mail, ktorý mu patril, pritom pôvodne podporoval vznik Československa. Po návšteve Budapešti však Rothermere tvrdil, že po vojne bolo Maďarsko ukrivdené, takže by malo dôjsť k náprave. „Jeho predstava spočívala v pričlenení južného územia k Maďarsku. Na východnom Slovensku mali „etnické hranice“ siahať až k Poľsku. Tieto požiadavky boli rázne odmietnuté, ale v tom čase to bol silný revizionistický výkrik,“ hovorí Zemko.

Viedenská arbitráž

Až do roku 1938 nemali maďarské politické strany významnejších spojencov ani v zahraničí. Zlomová bola až viedenská arbitráž, na základe ktorej pripadlo Maďarsku asi 20 percent územia Slovenska. „Predseda Zjednotenej maďarskej strany János Esterházy bol pred viedenskou arbitrážou v Ríme, kde spolu s inými maďarskými politikmi presadzoval u jedného z arbitrov, grófa Ciana, maďarskú územné požiadavky voči Československu,“ pripomína Zemko.

K anulovaniu výsledkov arbitráže došlo až po vojne. Súčasne sa proti menšinám uplatnil princíp kolektívnej viny. Esterházy, ktorý hlasoval ako jediný za slovenského štátu proti deportáciám Židov, skončil vo väzení.

Autor: Marek Vagovič