BRATISLAVA. Výkladná skriňa demokracie. Tak sa zvykne najčastejšie označovať Československá republika, ktorá vznikla pred 90 rokmi v Prahe. Podľa historika Milana Zemka sa však úroveň demokracie v rokoch 1918 - 1938 čiastočne glorifikuje.

„Bola to nepochybne parlamentná demokracia, hoci s menšími právami na regionálnej a lokálnej úrovni. Samospráva, ktorá bola za rakúsko-uhorskej monarchie pomerne silná, sa za prvej republiky do veľkej miery poštátnila,“ hovorí Zemko.

Ľudia volili len dve tretiny okresných a krajských politikov, zvyšok menovala vláda, respektíve ministerstvo vnútra. Štát to vtedy zdôvodňoval tým, že chce mať v samospráve aj odborníkov, v skutočnosti však išlo o prívržencov vládnych strán.

V rozpore s demokratickými princípmi bola aj tvrdá cenzúra, predovšetkým voči opozičnej tlači.

Nemci a autonómia

Pokým pre české politické elity bolo v období prvej ČSR prioritou riešenie nemeckej otázky, Slováci sa sústredili na autonómiu. „Bolo ilúziou ľudákov, keď si mysleli, že najskôr treba vyriešiť česko-slovenské vzťahy. Nemcov bolo o milión viac ako Slovákov, boli hospodársky silnejší, kultúrne vyspelejší. Navyše mali silnú oporu v zahraničí,“ hovorí Zemko.

Slovenská ľudová strana, ktorú založil Andrej Hlinka, bola dokonca koncom 20. rokov súčasťou vlády. Autonómiu sa jej však podarilo presadiť až v októbri 1938. Podľa Zemka je to aj tým, že Česi boli politicky skúsenejší, keďže sa presadili už v období rakúsko-uhorskej monarchie - v ríšskej rade aj v krajinských snemoch.

Slováci sa začali viac prejavovať až začiatkom 30. rokov. „Aj na Slovensku však platilo, že etablovaní politici neradi uvoľňujú posty mladším. Napríklad šéf agrárnej strany Milan Hodža vytlačil nádejného politika Juraja Slávika do diplomacie,“ pripomína Zemko.

V ľudovej strane sa zase po Hlinkovej smrti nepresadil mladší Karol Sidor, ale skúsenejší Jozef Tiso.

Strany a ich nasledovníci

Politická scéna prvej ČSR bola podľa Zemka dosť diferencovaná. Za silné sa považovali už strany, ktoré získali vo voľbách 10 až 15 percent hlasov. V parlamente dominovali strany ľavého a pravého stredu, na Slovensku boli najsilnejší ľudáci.

Zadefinovať, ktoré strany súčasnosti nadväzujú na politiku prvej ČSR, však nie je jednoduché. V rokoch 1918 - 1938 sa delili predovšetkým na základe stavovského princípu. „Smer sa po istom váhaní hlási k sociálnej demokracii, takže najbližšie má asi k medzivojnovej ľavici,“ hovorí Zemko.

Keby sa katolícka HSĽS nestala totalitnou, dnes by sa k nej zrejme otvorene hlásilo KDH. „Dedičom ľudáckej politiky je do istej miery aj HZDS, a to aj v spôsobe, akým sa v ňom presadzuje líder - akurát že Hlinka zanechal silnú stranu, pričom Mečiarovi hrozí, že ju urobí mimoparlamentnou,“ myslí si Zemko.

SNS má rovnaký len názov

SDKÚ má asi najbližšie k Hodžovým agrárnikom. Pokiaľ ide o SNS, tá má podľa historika s pôvodnou SNS spoločný len názov. „Medzivojnová SNS bola autonomistická, no československy orientovaná, nesúhlasila s úplným odtrhnutím sa od Čechov. Časť strany sa navyše po vzniku slovenského štátu zapojila do odboja. Potomkovia SNS zakladali po vojne spolu s bývalými agrárnikmi DS,“ dodal Zemko. Na medzivojnové kresťansko-sociálne, národné či agrárne politické tradície voľne nadväzuje aj SMK.

Jeden národ

Spoločný štát sa zrodil aj z idey čechoslovakizmu. Slovákom to prekážalo.

Vnútornú politiku prvej ČSR do veľkej miery poznačila aj idea jedného československého národa. Hoci nevznikla spontánne, ale pod tlakom okolností, vydržala celých 20 rokov. „Veľmoci nevnímali Československo ako historický problém, potrebovali nejaký koncept. A koncept národného štátu bolo niečo, čomu všetci v Európe rozumeli,“ vysvetľuje historik Dušan Kováč. Preto bolo podľa neho nevyhnutné, aby vznikol jeden československý národ ako politická jednotka.

Problém bol, že české politické elity uverili, že Česi a Slováci sú jeden národ. „Nechceli sa toho vzdať, boli presvedčení, že medzi Čechmi a Slovákmi neexistujú zásadné rozdiely. Prezident Masaryk bol z mála českých politikov, ktorý vnímal česko-slovenskú otázku intenzívnejšie,“ tvrdí Kováč. Napriek tomu je na Slovensku vnímaný ako otec čechoslovakizmu.

Hoci aj časť slovenských politických elít - od Štefánika cez sociálnych demokratov až po agrárnikov - si uvedomovala, že sme dve etniká s odlišnými jazykmi, z hľadiska fungovania štátu vnímali ideu jedného národa ako nevyhnutnosť. Pri vzniku ČSR dokonca existoval aj konsenzus, že slovenská otázka sa nebude otvárať, kým nebude spoločný štát skonsolidovaný.

„Túto dohodu porušil už v lete 1919 Hlinka, ktorý otvoril otázku autonómie na konferencii v Paríži. Neskôr si z nej urobil politickú agendu. Aj Hodža to pritom vnímal tak, že slovenskú otázku treba otvoriť, akurát nepoužíval slovo autonómia,“ pripomína Kováč. (vag)

Tomáš Garrigue Masaryk

Tomáš Garrigue Masaryk mal na titul otec spoločnej vlasti najlepšie predpoklady. Narodil sa v Hodoníne, neďaleko hraníc medzi Českom a Slovenskom, jeho otec mal slovenský pôvod. Vyštudovaný filozof Masaryk sa v politike prvý raz presadil v roku 1891, keď sa stal poslancom ríšskeho snemu. Od roku 1914 bol motorom všetkých dôležitých udalostí, z ktorých sa zrodilo Československo.

V rokoch 1918 – 1935 bol prezidentom spoločného štátu, jeho letným sídlom sa stal kaštieľ v Topoľčiankach. Napriek tomu, že v roku 1907 odsúdil černovskú tragédiu, mnohí Slováci sa na Masaryka dodnes pozerajú cez prsty. Dôvodom je zrejme to, že hoci mal k Slovensku pozitívny vzťah, politicky ho vnímal len ako súčasť jedného československého národa.

(vag)

Milan Rastislav Štefánik

Milan Rastislav Štefánik sa narodil na Košariskách v rodine evanjelického farára. Vynikal už ako študent, keď prišiel na prelome 19. a 20. storočia do Prahy, zapojil sa do spolku Detvan. Stal sa hlasistom a stúpencom svojho učiteľa Tomáša Garrigua Masaryka. Často písal, vo svojich článkoch upozorňoval najmä na šíriacu sa maďarizáciu Slovenska. Neskôr sa presadil aj ako vedec, veľa cestoval.

Na začiatku prvej svetovej vojny bol letcom, od roku 1915 pracoval s Masarykom a Benešom na koncepcii spoločného štátu. O rok neskôr sa stal podpredsedom Československej národnej rady, získaval dobrovoľníkov, loboval. Nebyť tragickej smrti, v prvej ČSR by zrejme patril k najvýraznejším slovenským aj československým politikom.

(vag)