kafy, aby sa mohli ponoriťaj do hlbín mora a preskúmať to tam.
Jacques Piccard si svoj sen splnil. Bol jedným z dvoch ľudí, ktorí na vlastnej koži zažili, aké je to stráviť dvadsať minút v hĺbke 11-tisíc metrov pod morom, v miestach nesmiernej prázdnoty. „Poznám niekoľko generácií Piccardovcov, od deda až po vnuka. Ich spoločným rysom je, že nestoja pevne na zemi,“ napísal Jean Michel Cousteau, syn legendárneho francúzskeho moreplavca.
Zatiaľ čo Auguste dostal pre svoju lásku k výšinám prezývku Profesor rojko, Jacquesovi prischol Kapitán Nemo. Ako by aj nie, keď práve on naplnil Vernove fantastické ponorkové vízie. Keď sa spustili s americkým poručíkom Donom Walshom v batyskafe Trieste na dno najhlbšej morskej priekopy na svete, od obrovského tlaku vody ich delil iba 12,7 cm silný kovový plášť a kužeľovitá vrstva plexiskla, hrubá 15 cm. Batyskaf musel odolať sile, ktorá presahovala tisícnásobok tlaku vzduchu, na ktorý sme bežne zvyknutí my suchozemci.
Taliansky pomocník Trieste
Piccard a Welsh sa spolu neponárali prvý raz. Pred rokom 1960 už veľakrát vyskúšali kvality batyskafu, nazvaného Trieste podľa talianskeho mesta, kde ho v roku 1953 vyrobili. Konštrukciu navrhol Auguste podľa svojho balónu, s ktorým ako prvý človek dosiahol výšku 23 kilometrov. Po úspešných ponoroch v Pacifiku, kde sa Trieste spustil do hĺbky vyše sedem kilometrov, ho kúpilo americké námorníctvo za 250–tisíc dolárov.
Najnáročnejší zostup Trieste, ktorý Jacques dlho plánoval, sa odohral 23. januára 1960 ráno. Exotický cieľ - najhlbšie miesto na Zemi, brázda Challenger v Mariánskej priekope, sa ukrýval 11-tisíc kilometrov pod tmavou hladinou.
Až na samé dno
Po necelej hodine, keď dvaja odvážlivci prekročili hĺbku 700 metrov, začali cítiť chlad morskej vody. Po ďalších 600 metroch začala do tlakovej gule tiecť voda, čo sa opakovalo v hĺbke okolo 5,5 kilometra. Našťastie stúpajúci tlak okolitej vody ďalším problémom s drobnými netesnosťami zabránil.
Za polovicou putovania, v hĺbke šesť kilometrov, začal ponor do Mariánskej priekopy, o ďalšie tri kilometre bola posádka na jej dne. Piccard toto miesto opísal ako obrovskú prázdnotu, ktorú si nemožno ani predstaviť.
Pri nasledujúcom zostupe do tesnej priehlbne Challenger museli znížiť rýchlosť, aby sa vyhli skalám. Zrazu sa však ozvala rana ako z dela - na ponornej guli prasklo vonkajšie sklo. Pokračovali však ďalej a po takmer päťhodinovom zostupe Trieste konečne mäkko dosadol na bahnisté dno. Nad hlavou mal stovky ton vody a hlas akvanautov putoval hore sedem sekúnd.
Keď Piccard uvidel v tmavej vode rybu, komentoval objav nadšenými slovami: „Boli sme ohromení, keď sme v tých hĺbkach našli vyššie formy podmorského života.“ Jeho objav sa síce často spochybňoval, no práve na jeho základe je zakázané ukladať do morských priekop jadrový odpad.
Odvážny zostup vzbudzuje údiv aj dnes, po takmer polstoročí, keď majú podmorskí výskumníci oveľa modernejšiu techniku. Výkon, na začiatku ktorého stála vrodená túžba Piccardovcov po dobrodružstve a poznaní, však zostal neprekonaný. Zostup japonskej ponorky Kaiko z roku 1995 sa neráta, lebo v nej neboli ľudia.
Vo vlnách Golfského prúdu
Inou pozoruhodnou Piccardovou misiou, tentoraz z roku 1969, bol výskum Golfského prúdu na ponorke Ben Franklin. Šesťčlenná podmorská posádka sa nechala unášať prúdom vyše štyri týždne, pričom ponorka uplávala viac ako 2000 kilometrov. Cestu využila i NASA pri kozmických letoch a budovaní orbitálnych staníc: na palube Franklina skúmala ľudskú psychiku v obdobiach ponorkovej choroby, teda pri dlhých cestách v malom uzavretom priestore.
Jacques Piccard, nadšený obdivovateľ a ochranca prírody, skonštruoval prvú turistickú miniponorku, ktorá ukázala desiatkam tisíc turistov, čo sa skrýva pod hladinu Ženevského jazera. Založil Nadáciu ochrany morí a jazier v švajčiarskom Cully.
„Odovzdal mi túžbu po zvedavosti, nedôveru k dogmám, vieru v slobodnú vôľu a sebadôveru čeliť neznámemu,“ povedal po smrti Jacquesa Piccarda jeho syn Bertrand, ktorý vyštudoval psychiatriu, no podľa vzoru otca sa venoval lietaniu a potápaniu. Ako prvý človek obletel v horkovzdušnom balóne bez zastávky celú Zem. Teraz je priekopníkom lietania na ľahkých strojoch, využívajúcich slnečnú energiu.
* 22. 7. 1922† 1. 11. 2008
1958– s batyskafom Trieste v Pacifiku pri ostrove Guam sa ponoril do hĺbky 7015 metrov.
1960– v Trieste zostúpil do priehlbne Challenger v Mariánskej priekope v Tichom oceáne, čo je najhlbšie miesto na Zemi. Namerali 10 916 metrov, a odvtedy ich nik neprekonal.
1964 – skonštruoval miniponorku, v ktorej sa pozrelo na dno Ženevského jazera vyše 30-tisíc ľudí.
