Zo strán časopisov z roku 1989 dýcha nevzrušená nuda. Výpady proti kapitalistom už nájdeme len výnimočne, skloňujú sa glasnosť a perestrojka, občas sa nájde akože kritický článok, ale inak ticho, ktoré len sem-tam niečo preruší. Zalistujme si v nich.

Zábava a umenie

Celebrity neboli. Americký film neexistoval s výnimkou Čarodejníc z Eastwicku. Hitom sa stal kvalitný sovietsky film Malá Viera. Darinka Rolincová je hrdo vyfotená v kabátiku s nápisom Moscow. Umelci sú prezentovaní ako „normálni chlapci a dievčatá“, článok o Teame má titulok Hovoria zrozumiteľnou rečou, Tublatanka, občas Belmondo, Žbirka. Významným počinom bola Bratislavská Lýra, kde získal prvé miesto Richard Müller a Banket. V rámci programu vystúpila Joan Baezová, ktorá privítala medzi hosťami Václava Havla a pozvala na pódium pesničkára Ivana Hoffmanna. Síce mu vypli aparatúru, ale významnejšie represie sa nediali.

V časopisoch bolo veľa vážnej hudby, ale aj moderní výtvarníci a umeleckí fotografi. V Moskve otvorili výstavu Helmuta Newtona s poznámkou, že Moskovčania vedia odlišovať umenie od gýču alebo pornografie.

Namiesto bulváru

To, čo plní týždenníky a mesačníky dnes – slávni, vplyvní a bohatí, škandály, lásky, vtedy nepoznali. Na prvých, exponovaných miestach boli tie najnezáživnejšie texty a politické školenia. Omieľali floskuly, ktorým vtedy už nikto neveril. Tu sú typické články: Pramene z Harmanca (pionieri navštívili Vojenský kartografický ústav). Akosť na vážkach (odpovedá šéf výboru ČS inštitútu technickej normalizácie a akosti). Na pulze meniaceho sa sveta – delegácie Československého zväzu žien sa zúčastnila na rade Medzinárodnej demokratickej federácie žien.

Glasnosť a ideológia

V tomto období sa končila studená vojna. Odtajňovali sa zbrane, likvidovali rakety, predvádzali utajené technológie. V Novom Jičíne sa demontujú tanky („prekúvajú zbrane na pluhy“). Hovorí sa o vzťahoch s cirkvami. Sovieti sprístupnili Američanom tajný megalaser. Priznal sa Černobyľ.

Jeden z mála kritických článkov na adresu zlých kapitalistov hovorí o „novej nevkusnej móde“ na Západe, paintballe. Autorovi nejde do hlavy, ako niekto môže nachádzať dekadentnú záľubu v „love na ľudí“. Komentátori sa obdivne vyjadrovali k augustovému Medzinárodnému festivalu mládeže a študentstva v Pchjongjangu, aj keď celé mesto bola potemkinovská dedina s perfektne vycvičeným komparzom. V týždenníkoch sa prvé, opatrné reflexie na revolúciu začali objavovať až koncom novembra. Ešte 7. decembra vyhlásila redakcia Života, že je za socializmus. Ale už v ďalšom čísle vyšla fotoreportáž s hrdým logom VPN. V Dome sovietskej vedy a kultúry v Prahe sa deti hrajú sovietske hry na sovietskych počítačoch.

Technológie a každodenný život

Počítače vtedy slúžili len architektom a strojárom. Osobný počítač bol sci-fi, aj keď ho už predpovedali. Premiéru mal prístroj na dychovú alkoholovú skúšku, na stránke zahraničných zaujímavostí mal premiéru mobilný telefón. Podľa ďalšieho článku sa mikroprocesory dostali do našej súčasnosti „a nik ich už nepokladá za nejaké čudo“.

V rubrike receptov sa objavujú zdravé veci – ovsené vločky, brokolica, špargľa a podobne. Šmolkovia zaútočili aj na Československo. Maconi, legendárny abcházsky elixír, sa začal vyrábať aj u nás. Deti, mamy – cvičte s nami!

Anketa: Ako ste vnímali obdobie pred nežnou revolúciou?

Milan Lasica herec, režisér, textár, spevák

Bezprostredne pred revolúciou sme žili tak ako predtým, lebo sme nevedeli, že bude revolúcia. Ale v divadle sa čosi hýbalo. Hrali sme Moliéra, Gogoľa, Schillera ako výsostne súčasné hry, často so silným politickým podtextom. Mimochodom, vtedy všetko, čo malo myšlienku, malo automaticky politický podtext. Možno aj preto sa v novembri 89 divadlo stalo revolučnou tribúnou.

František Gyárfáš informatik, publicista a spisovateľ

Celý osemdesiaty deviaty sa všade naokolo množili signály o zmene politických pomerov. Poľský okrúhly stôl, maďarské strihanie železnej opony, ťaženie východných Nemcov na Západ. Aj u nás bolo cítiť, že represia pomaly stráca sebavedomie. Hlas Ameriky čítal celé leto mená signatárov Havlovej výzvy po prepustení z väzenia Několik vět. Počul som mená kamarátov a známych pracujúcich napríklad v akadémii vied a nikto ich nevyhodil z práce. Na druhej strane režim stále hrýzol. Zatvorili Bratislavskú päťku – prominentnú skupinu disidentov Čarnogurského, Kusého a ďalších. Posledné týždne pred pádom režimu sme trávili večery striedavo pri viedenskej televízii, ktorá ukazovala Nemcov tlačiacich sa na veľvyslanectve NSR v Prahe, a pri zahraničnom rozhlase, ktorý denne informoval, ako sa u nás nič nedeje. Bola to zvláštna nehybnosť. Elektrizujúci pocit pred búrkou. A na nebi ani mráčik. Zmene už nebránil Sovietsky zväz. Gorbačovova perestrojka robila tanky málo pravdepodobnými. V ceste stáli osamelé koly v plote senilného normalizačného režimu. Najväčšou prekážkou bola absolútna moc, ktorú komunisti kedysi implementovali a ktorá fungovala, aj keď ju už nijaký dôvod nedržal pri živote. Komunisti držali všetky páky moci, vlastnili všetok majetok, boli jediným zamestnávateľom, jediným pánom práva. Boli formálne neodvolateľní. A mali všade hustú, všetko pokrývajúcu sieť verejných aj tajných policajtov. V každom dome, na každom pracovisku, v každom spolku. Väčšina obyvateľov to nepovažovala za niečo zvrátené. Už sa v tom narodili. Ako sa proti tomu spojiť, privolať sa na námestia, žiadať vrátenie štátu do našich rúk? A čo vlastne s ním budeme chcieť? Ako sa o tom poradiť, na koho sa obrátiť, koho si vybrať? Toto všetko sme nevedeli. Iba sme tušili, že bude potrebné začať. Potom to už išlo ako lavína. Zrušil sa Február a hľadáme sa dodnes.

Martin Ciel filmový teoretik, pedagóg VŠMU

Bolo to veľmi zaujímavé obdobie. Odeon vydal Jevgenija Zamjatina. Po sviečkovej demonštrácii v marci 1988 mali kolabujúce štruktúry ŠtB iné starosti, ako sledovať malé ryby – takže sme beztrestne verejne nadávali na režim, písali rôzne články a vpašovávali do nich kritiku socializmu a hrdo počúvali Slobodnú Európu recitujúcu známe mená signatárov Několik vět. Cítili sme sa s priateľmi ako akísi pololegálni revolucionári a odkladali si všetky „prestavbové“ noviny plné „glasnosti“ v presvedčení, že taká situácia sa nikdy nezopakuje. A verili sme, že aj keď to nedopadne dobre, tak už sme tým komunistickým smradom navždy vykĺzli. Ale dopadlo to fajn, v Umelke sme zrazu podpisovali výzvu VPN a U Michala plakal režimistický básnik Ivan Hudec v obavách, že ho obesia... Šokujúco nádherne sa začali iné, nové časy. Aspoň na pár prvých rokov, keď ešte Československu prezidentoval Havel.

Ladislav Snopko dramaturg a organizátor

Revolúcia bola pravdepodobne vyvrcholením éry alternatívnych postojov proti totalite. Bolo to obdobie sivej zóny polooficiálnych hnutí, disentu, samizdatov. Pravda bola jednoznačnejšie rozpoznateľná. Svet ideálov fungoval zrozumiteľnejšie. Bolo sa voči komu vymedzovať. S Paľom Maruščákom sme pripravovali tretí ročník festivalu Čertovo kolo, kde rok predtým hrali aj kapely z druhej strany brehu, napríklad Plastici pod názvom Půlnoc. Ten sa nakoniec nekonal, lebo prebehol podstatne významnejší festival – nežná revolúcia. Tá mala koncepciu ako dnešné veľké open air festivaly. Obdobie pred revolúciou bolo na povrchu úplne nevzrušivé. Titulky v novinách boli úplne vyprázdnené, nemalo to už ten drajv, ako keď bojovali proti imperializmu. Komunisti si nevytvárali alternatívy, a to bolo dobre, lebo nereagovali proti tomu, čo sa začalo diať, násilne.