Fajčenie škodí zdraviu - spieval v osemdesiatych rokoch Janko Kuric so skupinou Ventil RG. To, že fajčenie škodí zdraviu, vie aj každé malé dieťa. Ale čo ak niekto napriek tomu fajčiť chce? Má štát alebo zamestnávateľ právo obmedziť jeho slobodu, zasiahnuť do jeho práva na cigaretu? A je vôbec také právo? To je otázka.

Obraz redakcie, v ktorej redaktor zúrivo búši do písacieho stroja v oblakoch cigaretového dymu, uvidíte už akurát vo filmoch z päťdesiatych či šesťdesiatych rokov. Aj cigaretka ku kávičke v úrade je už minulosťou. Pretože dnes už každý vie, že: Fajčenie vážne škodí vám a ostatným okolo vás. Fajčenie je vysoko návykové. Fajčenie upcháva cievy a spôsobuje srdcové choroby. Fajčenie môže zabíjať. Fajčenie poškodzuje spermie a čo je horšie, spôsobuje impotenciu. Podobné varovania nájdete na všetkých cigaretových škatuľkách, ktoré boli - podľa fajčiarov - kedysi artefaktom.

Moderné je nefajčiť

V minulosti sa s ničivými následkami fajčenia na zdravie nikto netrápil a dokonca sa viedli polemiky o tom, či za mnohé fatálne choroby naozaj môžu cigarety. Nefajčenie sa však stalo moderným a zákazy fajčenia na verejnosti sú dnes vo svete súčasťou legislatívy.Pritvrdzovať sa začalo aj u nás, no na naozaj tvrdé opatrenia si zatiaľ nikto netrúfol. Lenže zdá sa, že vstupom do Európy sa Slovensko pokroku nevyhne. To, čo neprešlo u nás v deväťdesiatych rokoch, možno prejde teraz. Zákonodarcovia navrhujú vybudovať v kaviarňach a reštauráciách priečku, ktorá by zabránila prenikaniu dymu. „To je pre mňa nereálne," vraví majiteľ reštaurácie v centre Bratislavy. Hoci je sám fajčiar, prekvapujúco je za úplný zákaz fajčenia. „Moja reštaurácia sa nachádza v historickej budove a nie je dosť veľká na to, aby som v nej budoval priečku, z technického hľadiska je to nemožné. Ak takýto zákon bude platiť, buď bude jalový a nikto ho nebude dodržiavať, alebo budem môcť podnik zavrieť. Investoval som do klimatizácie. Niekedy tu fajčia štyria ľudia a všetko je v pohode. Inokedy fajčia štyridsiati z päťdesiatich a klimatizácia to neutiahne. Výkonnejšiu si opäť zo stavebného hľadiska nemôžem dovoliť. Nech radšej fajčenie zakážu úplne a bude pokoj. Hostia budú fajčiť na dvore a hotovo."

Čo hovorí ústava?

Mnohé firmy vyháňajú fajčiarov fajčiť na ulicu, niekde dokonca až sto a viac metrov od sídla firmy. O príjemnom obedňajšom rituáli s kávou a s novinami už nemôže byť ani reči. „Cítim sa ponížene, ako v škole," hovorí fotografka Jana Gombošová, ktorá si po obede zvykla na rituál s dámskou tenkou cigaretou. „Popolníky pre fajčiarov by pred budovou pracoviska mali byť. Som za rešpekt k nefajčiarom, ale aj k fajčiarom."

Čo na to expert na ústavné právo? „Ústava, ani žiadne medzinárodné zmluvy, ktorými je Slovenská republika viazaná, negarantujú ‚základné právo fajčiť‘ či akékoľvek právo na ochranu fajčiarov pred nefajčiarmi," vraví Martin Buzinger z advokátskej kancelárie Buzinger & Partners. „Naopak, ústava v článku 40 garantuje každému právo na ochranu zdravia. Je vedecky preukázané, že fajčenie škodí zdraviu nielen samotného fajčiara, ale aj osobám, ktoré v prítomnosti fajčiacej osoby dobrovoľne alebo nedobrovoľne vdychujú cigaretový dym. Keďže tabakové výrobky sú štátom legalizované a tolerované drogy, štát je povinný v záujme ochrany života a zdravia svojich občanov vykonať opatrenia, ktorými primeraným spôsobom zmiernia negatívne dôsledky aktívneho a pasívneho fajčenia na ich život a zdravie."

Žiadne dôstojné fajčenie

„Východiskom pre každé obmedzovanie ľudských práv by mala byť jednoduchá zásada, známa už v časoch Francúzskej revolúcie. A síce, že práva jedného človeka sa končia tam, kde sa začínajú práva druhého človeka," myslí si Janka Debrecéniová z organizácie Občan a demokracia. Ako právnička sa špecializuje na ľudské práva. „Aj podľa našej ústavy možno mnohé práva obmedziť vtedy, ak ohrozujú zdravie alebo iné práva iných. No ak by niekoho vyhodili z práce alebo by ho neprijali do práce len preto, že je fajčiar, hoci na pracovisku nefajčí, mohla by to byť diskriminácia na základe bližšie nešpecifikovaného ‚iného postavenia‘ podľa antidiskriminačného zákona."

Podobný názor majú aj ďalší právnici a právničky. „Určenie zákazu fajčiť v priestoroch pracoviska vyplýva zamestnávateľom zo zákona o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci," vraví advokátka Mária Kolíková. „Zamestnávateľ je povinný vydať zákaz fajčenia na pracoviskách, na ktorých pracujú aj nefajčiari a zabezpečiť dodržiavanie tohto zákazu. Je výhradne na zamestnávateľovi, či vytvorí vo svojich priestoroch aj takzvanú fajčiareň. Zákon negarantuje žiadne právo fajčiarov na dôstojné fajčenie, jeho účelom je chrániť zdravie ako nefajčiarov, tak aj fajčiarov. Nepovažujem za porušenie základných ľudských práv, ak zamestnávateľ nevytvorí na pracovisku fajčiareň. Fajčenie, či už pre fajčiara, alebo aj pre nefajčiara, je zdraviu škodlivé. Z tohto pohľadu nie je legitímny dôvod nárokovať si na pracovisku priestor, na ktorom si má niekto škodiť."

To nie je diskriminácia?

Jedna vec je však právny názor odborníka, druhá vec je hlas ľudu, v tomto prípade hlas fajčiarov. Tí to cítia inak. „Asi dvadsať rokov som bola veľká nefajčiarka," hovorí Jana Chorvatovičová z kontaktného centra vydavateľstva Petitpress. „Keď mi zomrel muž, nefajčiar, povedala som si, že na niečo umrieť musím. Vždy som v sebe chuť na cigaretu potláčala. A zrazu som si povedala: Prečo to robím? Veď mne tá cigareta chutí. Začala som znova fajčiť. Bolo to asi pred piatimi rokmi, vtedy ešte nebol taký tlak na fajčiarov. Existovali miesta, kde sa nefajčilo a rešpektovala som to. Nefajčím ani tam, kde sú deti. Ale nechápem, prečo na miesta, ktoré sú vymedzené pre fajčiarov, si sadajú nefajčiari? Tí potom robia rôzne represálie a vyhlásenia typu: ‚Nevidíte, že ja tu jem? Že tu stolujem?‘ Máme na pracovisku maličkú fajčiareň. Nie je tam síce žiadne sedenie, ale O.K., nemáme čo posedávať, aj keď je to, podľa mňa, nedôstojné. Nechcem však hovoriť o dôstojnosti fajčenia na pracoviskách, chápem, že zamestnávateľ niečo na ochranu nefajčiarov musí urobiť. Rozčuľuje ma skôr tlak, ktorý teraz vyvíjajú na majiteľov kaviarní, že musia postaviť múr a zabezpečiť kvalitné odsávanie. Tí to, samozrejme, riešia radšej tak, že en bloc vyhlásia priestor za nefajčiarsky. A to nie je diskriminácia nás, fajčiarov? Je to moje slobodné rozhodnutie, že fajčím. Som tuhá kávičkárka a káva bez cigarety mi nechutí. Velebím pána boha, že vo Viedni tento zákaz neprešiel a že som sa presťahovala do Rakúska. Tam si môžem zapáliť kdekoľvek a hocikoľko. Myslí si azda niekto, že zákazom fajčenia niečo vyrieši, že si na základe toho vstúpim do svedomia? Tak to jednoducho nefunguje."

Ako je to za veľkou mlákou?

„Zákaz fajčenia dáva osobnú slobodu a právo na netoxický vzduch nefajčiarom a deťom," hovorí Slovenka, nefajčiarka, Petra Popluhárová, ktorá žije už niekoľko rokov v Kalifornii. Od človeka sa očakáva, že ak smrdí, a chce ísť do spoločnosti, musí sa osprchovať a používať dezodorant. Fajčiar obťažuje smradom a toxicitou ľudí navôkol. Je úplne prirodzené, že ak ľudia, ktorí používajú takýto druh drogy, mali by tak robiť bez toho, aby to niekoho obťažovalo. V USA sa v práci nefajčí. Niekedy vidieť fajčiarov na balkónoch alebo vonku niekde osamote na trávniku. Nikdy mi však kolegovia nečmudia pod nosom alebo pri chodníku, kde chodia zamestnanci medzi budovami. Ide predsa o základnú slušnosť. Ak ide kolega na fajčiarsku prestávočku a vráti sa ‚nafajčený‘, zamestnanci majú plné právo ho upozorniť, že so sebou priniesol fajčiarsky smrad. Kolega sa zvyčajne priateľsky ospravedlní a usiluje sa zostať vonku ešte pár minút po fajčení, aby smrad z jeho oblečenia vyprchal predtým, ako sa vráti do kancelárie." V USA jednotlivé štáty postupne prijímajú zákaz fajčenia na verejnosti a Kalifornia, kde Petra žije, je jedným z prvých štátov, ktorý fajčenie zakázal. „Cigaretový dym necítim niekedy celé mesiace. Keď letím na Slovensko, až na letisku vo Frankfurte vidím Nemcov ‚nasáčkovaných‘ v malých sklenených fajčiarskych miestnostiach, z ktorých, samozrejme, dym uniká do letiskových hál. Obťažuje ma to. Som nadšená, že Európa sa konečne posúva do 21. storočia správnym smerom a moje návštevy domova už nebudú len o hľadaní nefajčiarskych reštaurácií a presúvaní sa od stola k stolu zakaždým, keď pri mne niekto začne dymiť."

Nefajčiari trpeli stáročia

„Akýkoľvek zákaz môže mnoho ľudí považovať za obmedzovanie," vraví programový riaditeľ Nadácie Milana Šimečku Laco Oravec, právnik, ktorý sa zaoberá ochranou ľudských práv a netají sa svojou fajčiarskou neresťou. „Väčšina fajčiarov sa môže cítiť zákazmi fajčenia prirodzene diskriminovaná. Ale v spoločnosti existujú mnohé iné zákazy, ktoré rešpektujeme ako plne legitímne. Napríklad cestná premávka je súborom zákazov, ktoré sú na prospech nás všetkých. Čiže aj nastavenie miery zákazu vo vzťahu k fajčeniu je len hľadaním optimálnej cesty alebo rovnováhy v tejto oblasti. Nemožno a priori akýkoľvek zákaz označiť za diskriminačný, hoci ľudsky sa človek môže rozčúliť a pofrflať si." Podľa neho právo na slobodné fajčenie všade na verejnosti z ničoho vyvodiť nemožno. „Naopak, niektoré ľudsko-právne princípy dávajú skôr zapravdu nefajčiarom, pretože fajčením my fajčiari výrazne zasahujeme do práv a dôstojného života alebo práva na zdravie ostatných ľudí. Môžem sa slobodne rozhodnúť, ako budem pristupovať k svojmu zdraviu, ale nemám až úplnú slobodu v tom, akým spôsobom budem ovplyvňovať zdravie ostatných. V niektorých priestoroch to musí byť vylúčené, lebo inak nedávame šancu nefajčiarom fungovať bez cigaretového dymu. Nájsť správnu mieru je to, o čo sa usiluje aj slovenská legislatíva. A keďže aj kaviarne, reštaurácie a krčmy sú verejné priestory a aj všetci nefajčiari majú právo na tieto služby, a nielen vo veľmi špecifických, vytypovaných nefajčiarskych priestoroch, ktorých je naozaj na Slovensku všade veľmi málo, tak by bolo nespravodlivé dožadovať sa toho, že nefajčiari sa musia prispôsobiť fajčeniu. Neviem, či právo, ale spravodlivosť je jednoznačne na strane nefajčiarov."

Miest na rozkoš je dosť

Čosi sa v mysliach ľudí predsa len pohlo. Odrazu sa aj mnohí fajčiari vyslovujú za úplný zákaz fajčenia a zdráhajú sa k svojej neresti prihlásiť. Komentátor denníka SME Ivan Štulajter, donedávna regulárny fajčiar, nemá so zákazom fajčenia na pracovisku problém. „Cigarety na mňa cez deň pôsobia stimulujúco," vraví. „Takže v týchto turbulentných časoch finančných kríz a iných domácich patálií nepotrebujem žiadne životabudiče, stačí mi práca novinára. Fajčenie som obmedzil na také minimum, keď je, povedzme to tak, neškodnou rozkošou. Fajčím až večer. Z obmedzujúceho hľadiska sú mi antifajčiarske zákony úplne ľahostajné. Miest na neresť a rozkoš je a zostane predsa stále dostatok. Ba dokonca, antifajčiarske zákony môžu naučiť ľudí s rozkošou fajčenia pracovať oveľa sofistikovanejšie a možno i s väčšou mierou, lebo bezbrehé fajčenie je nudné a škodlivé. Vítam protifajčiarske zákony, akurát mám obavy, že nebudú ani ‚sadistické‘, ani ‚masochistické‘, ale také kompromisne mazľavé, slovenské."

Zdá sa teda, že fajčiarom odzvonilo. Právny nárok na fajčiarske priestory neexistuje, ale vytvoriť na pracoviskách plne vetrateľné miestnosti so stolom a stoličkami by bolo možno ľudské gesto, aspoň do čias, kým všetci fajčiari neprecitnú a nerozšíria armádu tých, ktorí pochopili, že fajčenie vážne škodí im aj ostatným okolo. Aj v kaviarňach možno k problému pristupovať diferencovane - niekde pomôže priečka, inde klimatizácia a niekde naozaj len fajčenie vonku. Agresívni fajčiari, aj agresívni nefajčiari, môžu byť pre spoločnosť nepríjemní. Tí druhí, pravda, neškodia zdraviu. Pre niekoho zostane aj napriek zákazom fajčenie príjemným rituálom. A má tiež symbolický význam, nie nadarmo sa hovorí „vyfajčiť fajku mieru". Ideálne bude, ak ju spolu vyfajčia fajčiari a nefajčiari. Svet budúcnosti bude iste zdravší. Otázka je, či bude aj krajší a ku všetkým rovnako tolerantný.

Fajčenie a rakovina

Fajčenie patrí medzi najzávažnejšie rizikové faktory rakoviny ako aj mnohých nerakovinových ochorení - srdcovo cievnych, pľúcnych. Likvidácia fajčenia by mohla zabrániť mnohým predčasným úmrtiam. Fajčenie je často vyprovokované vzormi v okolí - priateľmi, príbuznými, spolupracovníkmi, médiami, reklamami tabakového priemyslu. Výchovná a represívna činnosť v týchto oblastiach by teoreticky mohla priniesť úspechy v boji s fajčením, avšak, ako dokazujú výsledky protifajčiarskych akcií a projektov, žiaduce úspechy neprinášajú. Predpokladá sa, že pri fajčení zohrávajú úlohu genetické faktory. Dokázal sa variant génu (CYP2A6) spätý s metabolizmom nikotínu. Nositelia tohto génu metabolizujú nikotín s minimálnymi alebo žiadnymi nežiaducimi účinkami - pocit na vracanie, bolesť hlavy - teda ľahko podľahnú fajčeniu. Tí, ktorí nie sú nositeľmi tohto variantu génu, metabolizujú nikotín pomalšie a majú ťažšie nežiaduce účinky nikotínu pri fajčení. Ďalší výskum ukázal nikotínovú závislosť od genetického variantu dopamínovej cesty, ktorá reguluje pocit pohody a „odmeny". Dopamín je jeden z typov prenášačov nervového vzruchu. Výskumníci predpokladajú možnosť vývoja lieku na mieru pre nositeľov týchto genetických variantov.

Pasívne fajčenie

Na výročnom kongrese Americkej onkologickej spoločnosti v marci 2006 referovali vedeckí pracovníci z Harvardskej lekárskej fakulty o výsledkoch výskumu, v ktorom zisťovali čas, keď boli pacienti - nefajčiari s rakovinou pľúc, vystavení počas života dýchaniu cigaretového dymu, vydychovaného fajčiarmi. V skupine 393 pacientov zistili, že pobyt v takomto prostredí, či už na pracovisku, alebo doma jednoznačne ovplyvňoval dĺžku prežívania pacientov. Z pacientov, ktorí kratšie - menej ako 28 rokov - žili v prostredí druhotného cigaretového dymu, prežívalo päť rokov 71 percent, pričom päť rokov prežilo iba 47 percent tých pacientov, ktorí žili viac ako 48 rokov v prostredí cigaretového dymu.

Vládny návrh o ochrane nefajčiarov

Vláda pristúpila v prípade návrhu novely zákona o ochrane nefajčiarov ku kompromisu. Schválila návrh, ktorý nezavádza úplný zákaz fajčenia v reštauráciách a baroch, ako to pôvodne avizovali jeho tvorcovia. Vzhľadom na pripomienky rezortov financií a hospodárstva sa pristúpilo ku kompromisnému riešeniu. Majitelia zariadení spoločného stravovania tak budú musieť vybudovať nefajčiarske časti. Od ostatného priestoru majú byť stavebne oddelené, majú zaberať minimálne polovicu z rozlohy zariadenia a budú musieť byť umiestnené pri vstupe do zariadenia. V prípade, že sa majitelia podnikov nerozhodnú pre stavebné úpravy, musia od marca budúceho roku zaviesť v zariadeniach úplný zákaz fajčenia, ktorý platí napríklad v Írsku, Francúzsku či Taliansku. V prípade, že majitelia reštaurácií a barov zákon nedodržia, môže ich postihnúť sankcia do výšky stotisíc korún (3319 eur) alebo zákaz činnosti. Zákaz fajčenia sa bude týkať všetkých výrobkov, ktoré sú určené na fajčenie. V nefajčiarskych podnikoch a častiach si tak nebude možné zapáliť ani bylinné či elektronické cigarety. Úplný zákaz fajčenia sa rozšíri na zariadenia, ako napríklad bufety v školských zariadeniach. Automaty na cigarety by sa mali podľa návrhu novely zákona v rámci obmedzenia dostupnosti tabakových výrobkov mladistvým stať v budúcom roku minulosťou.