BRATISLAVA. Prax zverejňovania mien najbohatších ľudí sa začala v USA v 19. storočí. Od roku 1918 uverejňuje svoj famózny zoznam najbohatších ľudí sveta aj časopis Forbes. Vtedy stál na vrchole rebríčka bankár a naftový magnát John D. Rockefeller s majetkom v hodnote 1,2 miliardy dolárov. Tomuto pánovi by sa ani dnes nevodilo zle, pretože po započítaní inflácie by jeho majetok činil 15 miliárd dolárov.

Ako sa krúti

koleso šťastia

V pôvodných rebríčkoch Forbesu sa na prvých miestach tisli králi, sultáni, bankári a naftári. Dnes sú na ňom najmä počítačoví magnáti, či dedičia siete supermarketov.

Forbes nedávno urobil zaujímavé obhliadnutie. Porovnal dnešný zoznam boháčov s tým z roku 1982. Z pôvodných 400 superboháčov spred dvadsiatich piatich rokov dnes do tohto zoznamu patrí len 50 ľudí. Kam sa podeli ostatní?

Nuž, 145 zomrelo alebo prišlo o peniaze v dôsledku rozvodu či nemilosrdných požiadaviek daňového úradu (ťažko povedať, ktorá z týchto katastrof bola horšia).

A 205 bývalých boháčov postihlo ešte čosi horšie – schudobneli. Vôbec teda neplatí, že bohatí len bohatnú. Kto si dnes napríklad pamätá meno Daniela K. Ludwiga? Lodný magnát stál v roku 1982 na čele svetových boháčov s 2 miliardami dolárov. Keď o 10 rokov zomrel, z jeho majetku zostalo len málo – takmer všetko rozdal na charitu. Mimochodom, nikto z prvej dvadsiatky z roku 1982 tam už dnes nepatrí.

Je zaujímavé, že časopis Forbes nikdy nemal problémy s publikovaním zoznamu boháčov. Jediný raz v histórii, v roku 1983, sa proti uverejneniu svojho mena bránil ropný magnát Kenneth W. Davis. Okresný súd jeho žalobu zamietol: „Podstatnú časť amerického národného bohatstva vlastnia ľudia zahrnutí do rebríčka Forbes 400. Bohatí ľudia majú veľkú ekonomickú a politickú moc a americký ľud má právo vedieť, kto sú títo ľudia“ poučil Davisa okresný sudca.

Davisovi sa jeho prianie predsa len splnilo, aj keď inak ako čakal. O dva roky neskôr jeho firma skrachovala a Davis z rebríčka Frobesu vypadol.

Starosti bohatých

Úbohí boháči to nikdy nemali ľahké. Kráľom a sultánom hrozia prevraty a atentáty. Biznismenom zas súdy a daňové úrady. Ak sa napríklad pozrieme do nedávnej histórie rebríčka Forbesu zistíme, že napríklad developer, podnikateľ a filantrop Alfred Taubman, ktorý figuroval v rebríčkoch Forbesu 20 rokov, si musel odsedieť ročný trest odňatia slobody za podvody na aukciách umeleckých predmetov.

Podobný osud stihol aj televíznu hviezdu, mediálnu magnátku a guru všetkých amerických gazdiniek Marthu Stewartovú. Posedela si za zneužívanie dôverných informácií v obchode s cennými papiermi. A čo úbohý John Eleuthre du Pont, ktorý si odpykáva 17. rok z celkového 30-ročného trestu za vraždu?

V porovnaní so štvorstovkou bohatých z roku 1982 dnes v tom istom zozname ostalo ani nie 50 ľudí.

Ale ani táto päťdesiatka sa nemala veľmi čím chváliť. Za 23 rokov rástol nominálny objem ich bohatstva mierou 12 % ročne, o niečo menej ako index S & P 500. Samozrejme, natíska sa nepríjemná otázka: čo robili všetci tí dobre platení finanční poradcovia a investiční analytici?

Bohatí si na rozdiel od normálneho človeka môžu dovoliť investovať do hedžových fondov, nehnuteľností, finančných derivátov i do private equity. A napriek tomu bol výnos z ich investícií porovnateľný s najlacnejším indexovaným fondom.

Najbohatší ľudia na svete žijú v USA. V krajine je asi 2,5 milióna ľudí, ktorí majú finančný majetok vyšší ako milión dolárov (teda po odrátaní nehnuteľností a podobných aktív).

Väčšina z nich zbohatla v posledných dvoch desaťročiach a onedlho pôjdu do dôchodku alebo zomrú. V USA sa tak objaví úplne nová generácia boháčov, mladí dedičia vo veku 25-35 rokov s iným životným štýlom a inými predstavami o správe svojho majetku. Finanční poradcovia a privátni bankári budú pre nich zariaďovať úplne všetko – dane, rodinné záležitosti i obchodné vzťahy. Ich úlohou bude aspoň udržať, ak nie zveľadiť bohatstvo svojich klientov.

Bohatých pribúda

Počty bohatých neustále rastú. Svedčí o tom aj globálny prieskum privátneho bankovníctva, ktorý robí spoločnosť PricewaterhouseCoopers (PWC) od roku 1993. Posledný prieskum sa uskutočnil v roku 2007 a zúčastnilo sa na ňom 265 vedúcich inštitúcií privátneho bankovníctva zo 43 krajín sveta.

Hoci najviac bohatých jednotlivcov žije ešte stále v USA a západnej Európe, rýchlo rastie aj podiel zámožných jednotlivcov z východnej Európy a stredného východu, najmä v Rusku, arabských krajinách a Indii.

S rastom bohatstva klientov rastie samozrejme aj objem majetku privátnych bankárov. Tí veria, že ďalší rast bohatstva bude vyplývať hlavne z nárastu počtov klientov. Viac biznisu s existujúcimi klientmi by malo generovať až 27 percent celkových príjmov. Významným podielom sa na raste príjmov privátnych bankárov budú podieľať aj klienti novovstupujúci na tento trh, resp. klienti odlákaní konkurenciou. Zhodnotenie trhu (pripísané úroky, rast akciových indexov a pod.), by malo vytvoriť len 17 percent príjmov.

Delenie klientov

Mimochodom, kto sú klienti privátnych bankárov? PWC ich delí do piatich skupín, od zámožných jedincov s finančným majetkom 100 tisíc dolárov, až po ultrabohatých s majetkom nad 50 miliónov dolárov (graf ).

Najmenej klientov privátnych bankárov pochádza zo „spodnej vrstvy“ boháčov. Ako každý biznis, aj privátne bankovníctvo má svoje hraničné náklady a spravovať relatívne nízky objem majetku sa veľmi nevyplatí. Niektoré banky však ani týchto klientov neodmietajú, lebo je medzi nimi veľa takých, ktorí sa časom posunú do vyššej kategórie.

Najpočetnejšia vrstva klientov má majetok od 0,5 do päť miliónov dolárov, ale takmer rovnako veľa je aj ľudí s majetkom od 5 do 50 miliónov dolárov. Najbohatší jedinci, špička pyramídy, majú viac ako 50 miliónov dolárov. V prevažnej väčšine sú to príslušníci rodín bohatých podnikateľov.

Len v Európe je viac ako 10 tisíc firiem s obratom nad 50 miliónov dolárov, ktoré vlastnia rodiny a ich akcie nie sú obchodované na finančných trhoch. Očakáva sa, že v nasledujúcich piatich rokoch až 20 percent týchto firiem bude potrebovať služby privátneho bankára vo veci dedičstva, predaja biznisu či emisie nových akcií. Privátni bankári sa teda o svoju budúcnosť nemusia obávať.

Niektoré privátne banky sú dokonca tak preťažené robotou, že zvyšujú minimálnu hranicu pre akceptáciu klienta. Väčšinou je to 1 milión dolárov, ale napríklad Citigroup nedávno posunula latku pre svojich zákazníkov v USA na 25 miliónov dolárov.

Ani privátnemu bankovníctvu sa nevyhýba globalizácia a konsolidácia. UBS, ktorá má v správe najväčší objem privátnych aktív na svete, pohltila za posledné dva roky 9 menších bánk, aby si tak vybudovala lepšiu štartovaciu pozíciu v Európe. Hoci je bohatých klientov viac, treba sa o nich aj viac starať. Nová generácia klientov je agresívnejšia a menej verná svojim bankárom ako tá predošlá. Existujú aj prípady, keď sa privátna banka stará o jednu rodinu aj sto rokov, ale je ich čoraz menej.

Privátnemu bankovníctvu sa nevyhýba globalizácia a konsolidácia.

UBS, ktorá má v správe najväčší objem privátnych aktív na svete, pohltila deväť menších bánk.

Vladimír Baláž, Sevisbrokers

Autor: Sevisbrokers