Sú múdre a šikovné - tvrdia o slovenských hokejistkách tí, čo ich trénujú. Medzi našimi reprezentantkami je učiteľka angličtiny, nádejná zememeračka, doktorandka na antropológii, niekoľko právničiek. Hokej ich baví, nedávno sa kvalifikovali dokonca aj na olympiádu. Vraj keby s takým zápalom hrali aj muži, náš hokej by vyzeral inak.

Slovenský ženský hokej sa tak často do novín nedostáva, ani len na športové stránky.

Pred dvomi týždňami sa však o babách na ľade predsa len niečo písalo. V nemeckom Bad Tölze si totiž vybojovali postup na olympiádu vo Vancouveri v roku 2010.

„Keby neprišiel tento úspech, píšete o nás?“ sťažuje sa na nezáujem médií asistent trénera reprezentácie i Slovanu Stanislav Kubuš.

O ženskom hokeji sa hovorí ešte tak vtedy, ak na ľad nastúpi celebrita, akou je vodná slalomárka a dvojnásobná olympijská víťazka Elena Kaliská. Ženy Slovenska hrajú zatiaľ v B divízii, do áčka sa majú šancu dostať najskôr v apríli na najbližších majstrovstvách sveta v Grazi. Ako však pripomína ich kapitánka Zuzana Moravčíková, súboje svetových hokejistiek na tomto šam-pionáte budú asi také vyrovnané, že môžu všetky zápasy pokojne vyhrať, ale aj prehrať.

Stabilní dvaja diváci

Diváci na ženy na ľade nie sú zvyknutí. Niečo robia predsudky, niečo je dané objektívnymi faktormi. Kým v tenise sú mužské a ženské výmeny takmer rovnocenné, rozdiel medzi mužským a ženským hokejom je oveľa väčší, možno najväčší zo všetkých športov, a to tak v rýchlosti korčuľovania, ako aj v sile. Smejú sa, že majú stabilných dvoch divákov. Zvyšní sú ich rodinní príslušníci.

„Bolo by lepšie, ak by ľudia vedeli, čo môžu od ženského hokeja očakávať,“ myslí si 25-ročná útočníčka Nikoleta Celárová.

Svorne však tvrdia, že to, či je na tribúne päť, alebo päťdesiat ľudí, nie je pre nich až také dôležité. Na ľad vychádzajú, aby si zahrali. Sú amatérske v tom najkrajšom zmysle. Hokeju sa venujú každý deň tri hodiny, po práci či škole. Majú ho rady.

Sú si vedomé toho, že mnohým ľuďom sa hokej zdá priveľmi tvrdý, neženský šport. „My sa až tak neotĺkame, naša hra by mala byť technickejšia,“ pripomína Moravčíková. Ženský hokej má totiž fyzický kontakt zakázaný. Stáva sa síce, že sa hráčky naberú aj telom, nemali by však cielene hrať na mantinely. No ani ženský hokej nie je, samozrejme, bez faulov. Frčia hlavne háčiky či iné podrazy hokejkou. „Keď nestíhame...“ smejú sa.

Zatiaľ však naše hokejistky stále hrajú tak, ako im muži pískajú. Hokejových rozhodkýň je málo, ak aj sú, tak najčastejšie zostávajú na úrovni čiarových rozhodcov.

Žiadne „pipiny“

Kto príde na štadión s predsudkami voči poverčivým a plačlivým ženám, bude sklamaný. V ženskom hokejovom družstve nie sú zavedené nijaké zvláštne rituály, poverčivosti je menej, než by sa čakalo. Jedna si ako prvú zaväzuje korčuľu na pravej nohe, iná vychádza posledná z kabíny.

Plače sa len, keď je prečo. Baby si vôbec nemyslia, že sú emotívnejšie ako chlapi. „Tým predsa tiež občas vyhŕknu slzy. Keď sa stali majstrami sveta, koľkí plakali?“ pýta sa Celárová, vyštudovaná právnička.

„Najviac plačú od radosti,“ hovorí o dievčatách ich masér. Nemyslí si ani to, že by mali nejaké mužské povahy, hoci si dávajú občas aj mužské prezývky ako Mulder či Kvako.

Ani asistent trénera Kubuš nehovorí o vážnejších problémoch so „ženskou náturou“. Na istú tvrdosť i disciplínu sú dievčatá zvyknuté, väčšina z nich už športuje viac ako desať rokov.

Plyšákov v šatni nehľadajte. „Nie sme až také pipiny,“ smeje sa pekná blondína, keď si navlieka na nohy hrubé chrániče.

Byť hokejistkou však vôbec nie je také ľahké, teda doslovne. Nervy občas istotne strácajú rodičia, keď musia nakladať do auta ťažký výstroj svojej dcéry. Prečo sa radšej nedala na plávanie? „V pohode,“ vyjadrujú sa samy dievčatá o váhe ich hokejového výstroja. Kedysi bolo všetko ťažšie, ale vývoj ide dopredu aj v tomto odbore. Hokejky dnes už nemajú ani kilo. Niektoré časti výstroja sú už dokonca prispôsobené ženskému telu, no ženskú vestu vraj nosia len máloktoré.

Pre niektoré ženy môže byť na hokeji oveľa nepríjemnejšia celkom iná vec. „Viete, ako to smrdí?“ ukazuje mi jedna svoje rukavice. Druhej sa zdá, že to nie je až také hrozné. Výstroj sa musí tak či tak prať aj dvakrát do týždňa.

Kapitán Nemo

Dievčatá upozorňujú na to, že za ich úspechmi nie sú len tréneri či manažéri, ale aj muž v pozadí. Vladimír Nem-ček je už piaty rok masérom našich hokejistiek, prežíva s nimi ich zranenia, perie ich dresy, návleky i štucne, je proste mužom pre všetko. „Sú pomaly ako deti,“ komentuje, keď dievčatám pripravuje očíslované fľašky s vodou či s izotonickým nápojom.

„Má vždy všetko, čo potrebujeme, ešte aj mlieko do kávy,“ smejú sa zas baby.

Je to jediný chlap, ktorého znesú medzi sebou, aj keď sa sprchujú.

Za jeho starostlivosť sa mu odvďačujú nežnou prezývkou „Nemo“ a suvenírmi v podobe rybičiek. Masér dievčatá s hokejkami nedá ani za nič. „Keby to každý hokejista bral ako ony, hokej na Slovensku by vyzeral inak. Hrajú pre zábavu, nie pre peniaze, a to je veľký rozdiel,“ dodáva.

Slovanistickí hráči svojim kolegy-niam veľkú pozornosť neprejavujú. „Nie sme v kontakte, tréningy máme inokedy. To je akoby ste robili vo veľkej firme, tiež sa s každým nezdravíte,“ vysvetľuje Nikoleta Celárová.

Keď sa nedarí

Chcú hrať, kým ich to bude baviť, kým im to dovolí ich profesionálna kariéra, kým sa nevydajú, kým nebudú mať deti. Mamičku v reprezentácii nemajú ani jednu, hoci sa niektoré hráčky blížia už aj k tridsiatke.

Ani posunutá platničku či natrhnutá rohovka však mnohé z nich neodradila. Tvrdia, že na bolesť a zranenia človek postupne zabudne. Ťažšie momenty skôr prežívajú vtedy, keď sa im nedarí.

Najodvážnejšie musia byť systémovo asi brankárky. Devätnásťročná Monika Kvaková chcela ísť do brány od začiatku. „Už na dvore, keď sme hrali s chlapcami, som chytávala,“ hovorí. Pripúšťa, že brankárky musia byť šialené, aby si zvykli na to, že na nich ustavične letia nejaké puky. Chápe, že sa niektoré jej kolegyne boja strely čo i len tečovať.

„Dravosť, aktivita, cit pre kolektív, dynamika, výbušnosť, disciplína, rešpektovanie autority,“ vymenúva Moravčíková vlastnosti, ktoré by podľa nej mali mať hokejistky.

Kapitánka slovenskej reprezentácie, doktorandka v oblasti antropológie, nepovažuje žiadnu z týchto charakteristík za neženskú. „Keby som chcela byť emancipovaná žena 21. storočia, prečo by som nemala byť dravá aj v bežnom živote?“ pýta sa s úsmevom