ávajú marihuanovej cunami.
Z obcí Visé, Lanaken či Riemst je to do Maastrichtu čo by kameňom dohodil: z centra do centra pätnásť kilometrov. Každý víkend sa preto v tamojších baroch hromadia skupinky osamotených Belgičanov, ktorí sa vracajú z „nákupov“, a väčšinou tam zablúdia i Nemci, pretože z Cách do Maastrichtu je to tridsať kilometrov.
Džointová turistika má teraz svoju odvrátenú tvár. Pár miestnych sa rozhodlo, že cudzincom ušetria cestu a začali s trávou sami obchodovať, čo so sebou prináša nárast krádeží, občasné pomočenie do susedných bránok, havárie pod vplyvom opiátu.
Rozhodnutie maastrichtskej rady presunúť legálne predajne mäkkých drog pred prah belgických obcí a v nemecko-belgicko-holandskom rohu postaviť mega coffee-shop s garážou pre 700 áut, aby sa dopyt uspokojil už tu – preto starostov vydesilo. Ani Belgičania, ani Nemci s tým však nič neurobia.
Len to pripomína, že i v priestore, v ktorom padli závory, stále existujú štátne hranice. Jemnejšie, ale nepreniknuteľné – právne. Človek by si povedal, že by Belgičania a Nemci pozdĺž hraníc mali mať právo „niečo povedať“ Holanďanom do rozhodnutí, ktoré sa ich priamo dotknú. Holanďania však o spoločnom rozhodnutí ani o lokálnej mini EÚ v rámci EÚ nechcú ani počuť. Čudujete sa? Tak si skúste predstaviť nadšenie slovenských starostov z toho, ako im do ich rozhodnutí „tárajú“ Maďari.
