Mal smolu, že ho zazrel nejaký generál a ten sa rozhodol, že ho šupne za mreže. Vraj sa správal nevhodne.
V izraelskej armáde, kde sa okrem iného tolerujú tenisky k uniforme, dredy a prepichnuté nosy a kde sa úplne vážne uvažovalo o legalizácii mäkkých drog, ma takáto náhla precitlivenosť až prekvapuje.
Tiež ma zarazilo, že Izraelčania, keď ide o výrazné telesné prejavy, zďaleka nie sú okúňaví, sú zrazu na zamdletie z jedného zívania.
Vysvetlenia pre taký exemplárny trest sú v zásade dve: buď je generál, ktorého vojačikovo zívanie vraj rušilo pri spomienkovej reči, starý nafúkanec, alebo to zase niekto riadne preháňal s pietou k nositeľovi Nobelovej ceny za mier Jicchakovi Rabinovi.
Zásluhou rôznych obdivovateľov a médií sa z neho stal takmer svätec a všetko, čo nie je práve o jeho adorovaní, je svätokrádež.
Nič to však nemení na tom, že vojačik nemal čo otvárať ústa na plné kolo, a keď už zazíval, aspoň si ich mohol decentne prikryť rukou.
Teraz pyká za to, že ho to mama doma nenaučila a že v Izraeli sa zväčša také jemnôstky nevyžadujú.
Zívaniu nevyspatého vojaka venovali tunajšie médiá viac času a priestoru ako videu, na ktorom sa izraelskí vojaci mimoriadne nechutne správajú k zadržanému Palestínčanovi. Polonahého muža ponižujú, nútia ho opakovať slová v hebrejčine bez toho, aby vedel o čom hovorí a potom sa na ňom hlúpo smejú.
Aj tento prístup médií je signifikantný.
Armáda tu má stále gloriolu ochrankyne milovanej vlasti a takmer „milý“ zívajúci incident je predsa len znesiteľnejší, ako naozaj neprístojné správanie sa k zadržanému. A na znudeného vojačika sa aj lepšie pozerá.
Mladých Izraelčanov, ktorí stále častejšie uvažujú o tom, ako sa vyhnúť povinnej vojenskej službe, však môžu obe udalosti len posmeliť v ich rozhodnutí pre dezerciu.
Kto už by sa chcel dať zavrieť za zívanie a kto zo seba potrebuje robiť chlapa takým nechlapským správaním?
Autor: dopisovateľka SME z Blízkeho východu
