evetral na boboch a zasa
Už ste po pekinskom neúspechu dvihli hlavu?
„Robím všetko, aby sa tak stalo.“
Vy ste tušili, ako na olympiáde dopadnete. Dopredu ste vraveli, že idete s malou dušou. Spomínali ste únavu – mali ste na mysli fyzickú či psychickú?
„Psychickú. Mal som na pleciach veľa nepríjemných vecí, o ktorých sa dalo rozprávať len s málo ľuďmi, a tí v tom čase neboli poruke. Málo ľudí by v takej chvíli malo pevné kolená.“
Dá sa to porovnať so situáciou na olympiáde 2000 v Sydney, kde vás skolila choroba?
„Nie. V Pekingu som bol fit. Kiežby som bol na každej olympiáde zdravotne tak v poriadku ako v Číne. Ani fyzicky som sa necítil zle. Ale nešla mi streľba.“
Prečo ste, podľa vlastného vyjadrenia, neboli pánom výstrelu, ale len štatistom?
„Mal som hodne zapratanú hlavu. V streľbe by jeden výstrel mal byť ako druhý. To predpokladá rovnakú prácu na každom výstrele. Mne sa to však nedarilo celú sezónu. Možno už rok-dva si neviem nájsť vhodnú techniku streľby. Technika je háklivá na všetky zmeny. Na to, že strelec priberie alebo schudne. Na to, čo mu behá hlavou. Streľba veľmi závisí od psychiky. Ak nie je v poriadku, ak prichádzajú negatívne myšlienky, prenáša sa to do techniky a strelec má pocit, že nemôže trafiť.“
V Pekingu ste naznačili rodinné problémy, ale nechceli ste o nich hovoriť. Dnes už môžete povedať viac?
„Nie, k tomu sa nebudem vyjadrovať. Z hľadiska mojich fanúšikov sú to nepodstatné veci. To zaťažilo len mňa. Prvý raz a, dúfam, naposledy.“
V októbri ste sa so vzpieračom Martinom Tešovičom spustili v taxi-bobe dolu toboganom v Königsee a v novembri ste mu fandili pri jeho súťažnej premiére v dvojbobe v Kanade. To bolo súčasťou luftovania hlavy?
„Potreboval som vypadnúť. V Pekingu som dal pár vyjadrení pod vplyvom silných emócií. Ja mám však streľbu tak rád a som s ňou tak bytostne spätý, že sa jej chcem venovať aj naďalej. Áno, boby mali slúžiť na to, aby som niektoré veci vypustil z hlavy a prevahu v nej získali pozitívne myšlienky. A Maťo Tešovič mi v tom nepriamo pomohol tým, ako pozitívne vnímal všetko, čo súviselo s jeho zoznamovaním sa s novým športom.“
Aj on svojho času zažil problémy v manželstve.
„Maťo je fajn chalan, s ktorým si rozumieme úplne prirodzenou formou. Sme si, pravdaže, blízki aj tým, čo sa stalo, ale kamaráti sme už roky a vždy sa bavíme na veľmi peknej úrovni.“
Ako ste si užili spoločnú jazdu v taxi-bobe?
„Perfektne. Vtipkovali sme, že slovenskú bobovú sezónu otvárame my a nie dlhoroční bobisti. Jagnešákovci sa totiž dostali na dráhu až po nás.“
Kto vás na to nahovoril? Streľba a boby sú diametrálne odlišné.
„Boby sú krásny šport. Samozrejme, každý je nádherný, keď k nemu máte vzťah. V tomto prípade rozhodlo, že medzi bobistami mám kamarátov. Marcel Lopuchovský, Košičan ako ja, navyše spolužiak z vysokej školy, je dokonca môj kondičný tréner. Práve on mi navrhol alternatívu prevetrania hlavy v spoločnosti bobistov. Rozprávať sa s nimi a spoznávať ich mentalitu bolo veľmi zaujímavé.“
Až tak, že by ste raz nasledovali Tešoviča a skúsili súťažne kombinovať dva športy?
„Rozmýšľam, ako chalanom pomôcť, ale určite nie ako športovec. Prajem im, aby sa nominovali na olympiádu a aby na nej odjazdili, čo je v nich. Ak by chceli pomôcť v realizačnom tíme v oblasti manažovania, veľmi rád – získal som isté skúsenosti, lebo som sa roky musel starať sám o seba. Ale to fantazírujem.“
Na tohtoročnej olympiáde, na rozdiel od troch predošlých, ste sa neprestrieľali do finále. Vyhlásili ste, že Slovensku ešte vybojujete miestenku na ďalšiu, ale do Londýna už pocestuje niekto iný. Naozaj bola pekinská olympiáda vaša posledná?
„Pár vyjadreniami som vystrašil aj najvernejších. Rozum velil zvažovať, ale srdce velí znova sa do toho pustiť. Chcem byť naďalej dobrým športovcom a obhajovať to moje meno, ktoré si ľudia pamätajú v dobrom slova zmysle.“
Aj z britskej firmy Eley, ktorej nábojmi strieľate, vám odkázali, že by vás radi videli v Londýne 2012.
„Nezávisle od toho. Nevedel by som so streľbou seknúť zo dňa na deň. Chcem sa jej ďalej venovať, ale dnes ešte neviem povedať, na akej úrovni to dokážem. Robím všetko pre to, aby moja výkonnosť šla hore. Aby technika šliapala, aby som mal dobrý materiál, aby ma nezaťažovali vonkajšie veci.“
Máte dôvod sťažovať sa na náboje či pušky?
„Ja som vždy tvrdil, že mám dobrý materiál. Firmy sa o mňa starajú. Nedávno som si bol v Nemecku po novú pažbu na malokalibrovku. Keď však človeku hlava nepracuje, ako by mala, zvádza ho to spochybňovať i to, čo sa spochybniť nedá. Mňa nepočúvalo to, čo robí víťaza víťazom: hlava. Materiál je v poriadku, teraz, samozrejme, pracujem na tom, aby som bol v poriadku aj ja.“
Čo vás ešte láka? Svetový rekord? Olympijská medaila v kráľovskej súťaži 3 x 40, ktorá vám chýba? Dovŕšiť stovku medailových umiestnení na vrcholných podujatiach?
„Potešilo by ma, keby som dnešný počet 84 medailí na olympijských hrách, majstrovstvách sveta i Európy a vo Svetových pohároch dotiahol do stovky. Bolo by to niečo výnimočné. Dúfam, že sa konečne všetko zasa zbehne tak, že raz za čas budem schopný aj atakovať svetový rekord. Mojou srdcovkou ostane ľubovoľná malokalibrovka 3 x 40, hoci som možno nevychádzal z bohvieako reálnych prognóz, keď som na ňu v Pekingu stavil.“
Už znova trénujete?
„Prípravu som začal, ako vždy, v novembri. Vzduchovke dám ešte chvíľu pauzu, ale malokalibrovku drilujem už teraz. Zimná príprava u nás nie je jednoduchá, lebo nemáme poriadnu halu. Ale jednu malú, v ktorej sa bude dať trénovať, už dokončujeme.“
Kto je dnes vaším trénerom?
„Naďalej Ivana Švecová.“
Do absolútnej svetovej špičky ste sa dostali pod vedením Antona Beľáka. Neuvažovali ste vydiskutovať si spory, ktoré vás rozdelili, a skúsiť to zasa spolu?
„Ja by som ho do toho netlačil. Žijeme dve diametrálne odlišné kariéry. Rozdelil nás rok 2000. Netúžime po sebe. Inak by sme sa od jeho návratu z cudziny už dali dokopy. Rešpektujem ho ako trénera aj jeho zverencov. Myslím si, že odvádza perfektnú robotu. Vážim si ľudí, ktorí robia veľa pre slovenský šport a streľbu zvlášť, a Beľák patrí medzi nich. Napriek tomu, čo sa o nás dvoch povedalo a popísalo, medzi nami je vysoko profesionálny vzťah.“
Dostali ste dôveru ďalej šéfovať komisii športovcov Slovenského olympijského výboru. Aké je to sedávať v olympijskom výkonnom výbore s funkcionármi?
„Prinajmenej zaujímavé. Zvlášť som obdivoval pána Vengloša a prišlo mi ľúto, že tento nesmierne inteligentný, pokojný a citlivý človek sa rozhodol viac nekandidovať. Má však krásnu prácu na poste prezidenta Únie európskych futbalových trénerov a olympijské povinnosti ho zrejme aj vzhľadom na vek už zaťažovali. Vo výkonnom výbore sedia najmä predsedovia zväzov, ale žiaden si tam nechodí prihrievať polievočku. V poslednom čase už vidno, že sa pracuje na tom, aby sa šport vrátil na svoju pozíciu.“
Viete si predstaviť, že by sa aj z vás raz stal funkcionár?
„Mám pocit, že už to zaváňa tou funkcionárčinou. Nechodím síce na výkonný výbor za seba, chodím naň za športovcov, ale som spojovací článok medzi nimi a vedením Slovenského olympijského výboru.“
Pár športovcov sedáva aj v olympijskom pléne, ale mlčky. Prečo si niektorí občas nevezmú slovo? Pred týždňom bola ideálna príležitosť, hodnotila sa pekinská olympiáda.
„Športovec môže hodnotiť sám seba. Na hodnotenie iných športovcov sú tréneri a funkcionári. Navyše, každý z nás si ešte chráni v sebe toho športovca. Aj ja sám. Nikto sa nechce dostať do polohy typického funkcionára. Ani riskovať, že mu nejaký výrok niekto raz zráta. Rozoberáme problémy v kuchyni a názory predostierame kolektívne.“
