„Ľudia s takou kombináciou charakteru a talentu, akú mal Karol, nedostali na Slovensku takmer nikdy príležitosť ju uplatniť,“ vyjadril sa Martin M. Šimečka o svojom predchodcovi na poste šéfredaktora v roku 2003 pri príležitosti piateho vyročia jeho smrti. Podľa neho mal v istom zmysle šťastie, že ho slovenské dejiny prinútili, aby sa rozhodol, či osudovú výzvu prijme, alebo či pred ňou cúvne.

Životnou výzvou Karola Ježíka bol denník. „Odvaha, s akou sa Karol Ježík pustil v januári 1993 do zakladania denníka SME, je na Slovensku úplne výnimočná. Aj preto sa dá jeho čin ťažko porovnávať s inými, ktoré ovplyvnili slovenské dejiny,“ dodal Šimečka.

Prvý impulz

Trnavčan Ježík, absolvent žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, pracoval prvé roky pre tlačovú kanceláriu ČSTK ako športový redaktor. V roku 1986 nastúpil do Smeny, po nežnej revolúcii sa stal šéfredaktorom tohto denníka, ktorý patril pôvodne Socialistickému zväzu mládeže. V roku 1992 plánovala vláda jeho privatizáciu, na jeho vydávanie mala vzniknúť nová akciová spoločnosť aj so zahraničnou účasťou. Po voľbách sa však nový premiér Vladimír Mečiar rozhodol, že tento denník bude aj naďalej vydávať štátna akciová spoločnosť. „V bývalej Smene urobil Mečiar poriadok okamžite po rozpade Česko-Slovenska, keď v prvý pracovný deň v samostatnej Slovenskej republike 4. januára 1993 odvolali jeho úradníci riaditeľa Smeny a šéfredaktora, ktorým som bol vtedy ja. Na protest proti tomuto kroku opustilo redakciu Smena takmer 90 percent redaktorov a už o desať dní vyšiel nový denník SME.“ Takto opísal situáciu Ježík na stretnutí s vydavateľmi a šéfredaktormi novín postkomunistických krajín v lete 1997.

Eufória začiatkov

Redaktori takto reagovali aj preto, že už samotné odvolávanie šéfa Smeny sa neodohralo regulárne. Ježíka totiž odvolali zástupcovia štátnej akciovej spoločnosti, ktorá v tom čase ešte nebola ani založená. To, čo nasledovalo, označil Ježík za eufóriu začiatkov. „Pracovali sme celé dni a noci a časť čitateľov nás fantasticky podporovala morálne i materiálne, pod čím mám na mysli nie viac a nie menej ako dobré slovo, dobré koláče a dobrý alkohol,“ spomínal.

Nový denník bol okamžite onálepkovaný ako protislovenský, riadený a platený z Česka a zo Západu. K opozičnosti SME sa v interview odvysielanom v rozhlase na jeseň roku 1993 Ježík vyjadril: „My sme chceli už v bývalej Smene noviny nekonformné a kritické. Pod kritickým zameraním sme nemysleli niečo negativistické, ale skôr zhodnocujúce. Chceli sme hodnotiť, premýšľať o tom. Časom sa situácia vyvinula tak, že verejnosť aj politická scéna nás začali považovať za opozičné. My sa tomu nebránime, opozícia nebola naším cieľom, ale fakt je, že sme sa dostali do tohto priestoru. Za opozičné nás považujú zrejme preto, že na niektoré otázky na Slovensku máme iný názor ako vláda súčasná.“

Živý organizmus novín

Prvé roky denníka boli rokmi neistoty, ale aj rozvoja. Nové SME sa sfúzovalo 1. júla 1995 so Smenou, istý čas vychádzal totožný obsah pod oboma značkami. Ani finančná stabilizácia SME nebola ľahká. V októbri 1995 mu vypovedala súkromná tlačiareň zmluvu, formálne pre finančné problémy, pretože vydavateľ denníka SME bol v oneskorení s platbami.

„V ten deň nás vytlačila štátna tlačiareň, ale aj tá na druhý deň odmietla výrobu nášho denníka. Vychádzať sme však neprestali, tlačili sme na dvoch miestach, 100 a 200 kilometrov od Bratislavy. Do oboch tlačiarní sme museli denne voziť filmy, takže uzávierka denníka bola už okolo 15.00 h až dovtedy, kým sa nám aspoň na posledné strany nepodarilo vybudovať modemové spojenie, ktoré tlačiarne dovtedy nemali,“ opisoval Ježík.

Denník pomáhal odhaľovať kauzy, akou bol aj únos prezidentovho syna Michala Kováča ml. či smrť Róberta Remiáša. SME muselo čeliť sérii súdov a výsluchov, ale aj vlastným omylom a chybám.

Ježík bol pri tom, keď sa SME medzi prvými periodikami dostalo na internet, zasadzoval sa aj o jeho výraznejšiu regionalizáciu. Svoje názory uverejňoval aj pod pseudonymom Ján Ujlaky.

Noviny sú živým organizmom. Desať rokov po Ježíkovej smrti už ani v samej redakcii SME nepracuje veľa tých, ktorí si Ježíka osobne pamätajú. Medzi jeho kolegov zo začiatkov patrí napríklad šéfredaktorka dvojtýždenníka TV Svet Svetlana Kolesárová, riaditeľ grafiky a dizajnu SME Miro Čevela či komentátor Ivan Štulajter. Ďalších nájdeme v iných médiách: Marián Bednár je riaditeľom odboru komunikácie Kancelárie prezidenta SR, Róbert Kotian v Hospodárskych novinách, Zuzana Račková v Žurnáli.

Nečakaný koniec

Keď Karol Ježík zomrel, mal len 45 rokov. Prišlo mu zle po koncerte Pavla Hammela v noci 7. decembra 1998. Spadol na toalete v petržalskom Dome kultúry Zrkadlový háj a utrpel úraz hlavy. Odviezli ho do Nemocnice svätého Cyrila a Metoda na Antolskej ulici. Hoci sa sťažoval aj na nevoľnosť, z nemocnice ho prepustili. O niekoľko hodín upadol do bezvedomia a bol hospitalizovaný na Klinike anestéziológie a intenzívnej medicíny Fakultnej nemocnice s poliklinikou akademika Ladislava Dérera na Kramároch. Z bezvedomia sa už neprebral.

Zmenu vlády, proti ktorej s takou razanciou bojoval, prežil len o niekoľko mesiacov.

„Niežeby Slovensko nemalo odvážnych hrdinov. Spravidla však buď hrdinsky zomreli hneď pri odvážnom čine, alebo vzdorovali nespravodlivej moci len spôsobom svojho života, ktorý často končil v samote. Karol dokázal zlúčiť odvahu k vzdoru s rozvahou k budovaniu kolektívneho diela, za ktoré právom denník SME považoval,“ vyjadril sa o ňom Martin M. Šimečka.

Čo spraví človek so zázrakom, keď ho raz stretol

Slovakistka MIRA NÁBĚLKOVÁ sa v rozhovore pre SME pred dvoma rokmi vyjadrila, že mala tú najkrajšiu rodinu, akú by si bola mohla predstaviť. O to tragickejšia musela byť pre ňu strata manžela a pred piatimi rokmi aj strata dcéry. Postavila im obom kamennú mohylku vysoko v himalájskych horách.

Ako s odstupom desiatich rokov dnes vnímate život s Karolom Ježíkom?

„Skúsim odpovedať pootočene – ako dnes vnímam život bez neho. S využitím motívu knihy Tomáša Hájka Spánek a naděje, hoci súvis nie je nijako priamočiary. V tej knihe sa objavuje obraz chlapca, ktorý v detstve zažil zázrak, a nevie sa, ako žil ďalej. Otázka, ktorú si autor kladie, znie: čo to znamená, len tak stretnúť zázrak. Čo človek s niečím veľkým ďalej urobí. Do čoho to pretaví, či mu to život osvetlí, osvieti natrvalo. A či sa to dá aj stratiť. Pre mňa Karol, život s ním, bol stretnutím s čímsi takým veľkým. Alexej Fulmek pred desiatimi rokmi povedal: ,Karol sú dvere, ktoré sa nedajú zavrieť.‘ Vraveli také aj iní a písali sme: ,Jeho svetlo sa len tak nemôže stratiť.‘ Sama sa stále ešte pokúšam v sebe dovrieť dvere, cez ktoré vanie bolesť straty. Obidvoch. A otvoriť širšie tie ,zázrakové‘. Asi aby sa dalo cestou ďalej skúšať, čo ešte z toho, že sme sa voľakedy stretli, a aj z toho, že sme sa potom museli rozísť, nové plodné môže vzísť. A ktovie, ako je v iných ľuďoch. Možno každý, kto čo mal, to svoje o Karolovi pre iných nejako už vypovedal, ale možno sa súčasne niečo ďalšie, nejaké pretavenie, nejaká dobrá zliatina tvorí po ceste. Sú aj iné možnosti vývinu takýchto stretnutí a vzťahov, ako do vyvanutia a do stratena.“

Lucia Čížová napísala o vašom manželovi bakalársku prácu. Ako vnímate pohľad študentky na človeka, o ktorom na začiatku práce prakticky nič nevedela?

„Prekvapilo ma primárne už to, že si Lucka takú tému na žurnalistike vybrala, a najmä, že si ju našla sama. Záujem v nej prebudil náš vlaňajší rozhovor v SME. Uvedomila si pri ňom, že o veciach, čo sa tam spomínali, naozaj veľa nevie. A že ak chce niekam preniknúť, a chcela preniknúť hlbšie, musí sa Karolovi, celej línii jeho tvorivého života, venovať sama. Pre seba aj pre iných.“

Prekvapil vás nejaký jej pohľad či hodnotenie?

„Priebežne ma prekvapovalo všeličo, položenie dôrazu, vybratie citátu, presvitajúca miera osobnej zaangažovanosti do príbehu. Jedno zo špecifík jej textu je, že keď pomenúva svoj ,výskumný objekt‘, veľmi často je ním jednoducho Karol. Prevláda isteže Karol Ježík, no samo Ježík vo vlastnom texte nemá. A bolo by to pritom prirodzené. Že jej to zjavne prirodzené nebolo, má svoju špecifickú výpovednú hodnotu. Ale také naozaj dosť nečakané a pritom milé a súčasne dôležité mi bolo, pri akej veci sa okrem iného pristavila, keď písala o Karolových športových textoch. Do rozhovoru so športovkyňou, pri ktorom bol prítomný aj tréner, s ktorým chodila, Karol napísal: ,Smejú sa, keď sa dôverným hlasom pýtam, či sa to o nich dá zverejniť.‘ Lucia len poznamenáva: Dnes sa nepýta nikto.“

Máločo je staršie ako včerajšie noviny. Nemali ste niekedy pocit, že váš manžel pracuje pre priveľmi pominuteľné a povrchné médium?

„Ide predsa asi o to, že pominuteľné nemusí byť povrchné a naopak. To, že pracuje v čomsi alebo na čomsi takom zanikavom, pre mňa problém nebol. Bola som presvedčená, že to, čo sa v týchto novinách tvorí, nie je povrchné a že je priam životne potrebné pre ten deň aj pre budúce dni. Hoci iným spôsobom, ako sa do ďalších dní prenášajú trvalejšie či trvanlivejšie veci. A stále verím, že zásadné osobné vklady do čohokoľvek celkom nezanikajú. Predsa však to, na čo sa pýtate, pre mňa problém je, lenže skôr teraz, ako vtedy. Keby žil, iste by som si to ani teraz neriešila. Je to tak – ak niekto napíše dobrú knihu alebo zloží hudbu, ostávajú, aj keď odíde, vyvolateľné, aktuálne, privolateľné kýmkoľvek. Čo takto možno privolať z Karola? Nestratil sa, ale je rozptýlený. Podobne ako je rozptýlená práca lekára, učiteľa alebo mnohých iných. Otázka jeho neurčitej, nehmatateľnej prítomnosti je niečo, čo v sebe veľmi nemám uložené na pokoji. A bolo by asi aj mne všeličo inak, keby pokračovala aspoň biologická línia jeho bytia. Keby nám tu behalo vnúčatko, ktorému by som o ňom mohla rozprávať. Ale rozplynulo sa všetko. Niečo z vašej otázky je mi teda dosť prítomné, ale nie tak, že by som si myslela, že mal v živote robiť niečo iné. Bolo to jeho miesto, vážna úloha, ktorú mal zastať.“

Pred piatimi rokmi ste boli v Káthmandú, ako ste tam prežívali výročie?

„Bolo to Karolovo piate výročie, a súčasne prvé, cez ktoré som mala prejsť bez Júlie. Nepálom sa mi otvárala možnosť skočiť o kúsok ďalej, bez dotyku so všetkým domácim. Ale predsa to nebolo celkom bez dotyku. Pamätám sa, ako mi poslali priatelia odkaz na spomienkovú stránku SME. Keď sa mi nedala otvoriť, pomyslela som si, že asi to má byť tak – keď som preč, som preč. Ale písali mi aj, že počuli v rozhlase rozhovor s Karolom o zodpovednosti novinára, nikdy som to predtým ani potom nepočula... To bolo v kontakte s domovom. A inak som sledovala život okolo seba alebo skaly okolo seba a stúpala hore po chodníčkoch, a tak trošku čakala, či niektorý z miestnych supov neunesie to všetko ťažké niekam do výšok.“

A teraz?

„Teraz čakám, a to nejde o výročie, ale o každý deň, že sa z nich bude ďalej znášať dolu to zázrakové, čisté a svetlé, pevné. Karolovi a Júlii som venovala svoju knihu, ktorú mám rada – vari by ju mali aj oni. Dopisovala som ju v čase, ktorý nenapĺňali svojou reálnou prítomnosťou. A predsa.

Karol Ježík (* 2. decembra 1953, Trnava – † 14. decembra 1998, Bratislava).

Absolvoval štúdium žurnalistiky na FF UK v Bratislave, dlhé roky pracoval ako športový redaktor ČSTK na Slovensku, v roku 1986 prešiel do mládežníckeho denníka Smena. V roku 1990 sa stal jeho šéfredaktorom. Po politických zásahoch do vydavateľstva Smena sa v roku 1993 stal spoluzakladateľom denníka SME. Na poste jeho šéfredaktora bol až do svojej tragickej smrti.

In memoriam mu bolo udelené Krištáľové krídlo (1998), Čestné občianstvo mesta Trnava in memoriam (1999) i Rad Ľudovíta Štúra I. triedy in memoriam (2000). V rámci Novinárskej ceny, vyhlasovanej Nadáciou otvorenej spoločnosti, sa od roku 2004 udeľuje aj Cena otvorenej spoločnosti venovaná pamiatke Karola Ježíka. Od roku 1999 denník SME každoročne organizuje Memoriál Karola Ježíka v sálovom futbale.

Jeho manželka jazykovedkyňa Mira Nábělková v súčasnosti pracuje na FF UK v Prahe, kde učí na Katedre slovakistiky Univerzity Karlovej v Prahe, dcéra Júlia Ježíková zomrela v roku 2003 ako 26-ročná.

Anketa
Neštandardný šéfredaktor v neštandardných časoch

Ako si spomínate na Karola Ježíka, čo po ňom zostalo, v čom vidíte jeho odkaz?

Ľubomír Feldek, spisovateľ a prekladateľ

Čo ostalo po Ježíkovi? To si uvedomíme, keď sa vrátime do obdobia tesne po novembri 1989 – redakcia denníka Smena sa vtedy prišla ponúknuť, že sa stane denníkom VPN. Ale VPN-ka túto ponuku odmietla – jej vedenie nechcelo mať nič spoločné s novinami, ktoré vychádzali už za socializmu a hrdo, akoby práve spadlo odkiaľsi z Marsu, vyhlasovalo: My si vytvoríme úplne nové, vlastné noviny. Ukázalo sa však, že úplne nový a pritom pre širokú čitateľskú obec zaujímavý denník sa nám vytvoriť nepodarilo. Verejnosť vznikla – a zanikla. A vtedy zasiahol Karol Ježík, ktorý najlepšie pochopil, že to nové, čo priniesla nežná revolúcia, musí bez elitárskej nafúkanosti oslovovať slušných čitateľov, ktorí tu boli už aj predtým - a vytvoril noviny, ktorých životaschopnosť trvá, aj keď on sám, žiaľ, odišiel predčasne.

Boris Filan, textár a spisovateľ

Pred desiatimi rokmi ma Karol Ježík zlákal na besedu do knižnice v Trnave. Dal mi neodolateľnú ponuku. Že tam pôjde so mnou a zoznámi ma so svojím otcom. Bol to senzačný chlap, akého je dar mať ako otca. Veľa som vtedy o Karolovi pochopil. Po kom je bystrý, slušný a spoľahlivý. Nedávno som bol v trnavskej knižnici znova. Kvôli Karolovi, on vždy dokázal nenásilne priviesť ľudí aj tam, kam sa im veľmi nechcelo. A za odmenu som sa stretol s Karolovou sestrou. Priniesla mi keramické srdce. Povedala, že bolo Karolovo. Bál som sa, že Karolovo srdce sa pod tým strašným tlakom vtedy dávno rozbilo. Mám dobrú správu, je celé, strážim ho ako poklad. Do jednej knižky som napísal venovanie: Karolovi Ježíkovi, ktorý bojoval podľa pravidiel proti tým, čo žiadne pravidlá neuznávajú. Veľmi mi chýba, mal som ho rád ako mladšieho brata.

Alexej Fulmek, riaditeľ vydavateľstva Petit Press

Pre mňa je Karol Ježík predovšetkým kamarát, s ktorým som zažíval od roku 1993 najväčšie dobrodružstvo nášho spoločného života, založenie denníka SME. Prežili sme výnimočný príbeh. Je pre mňa neuveriteľné, že od jeho predčasnej smrti uplynulo už desať rokov. Počas tých rokov som naňho veľakrát myslel a premýšľal som, ako by dnes vyzerali noviny pod jeho vedením. Karol sa zapísal do dejín slovenskej žurnalistiky a nikto ho odtiaľ už nikdy nedostane. Bol šéfredaktorom vyvzdorovanej slobody a nezávislosti. Karol sa postavil na obranu hodnôt slušných ľudí, tak ako my všetci, čo v jeho SME dodnes pracujeme.

Marián Leško, komentátor denníka SME

Prišiel som do SME v apríli 1996, takže zakladateľské roky denníka som nezažil. Z toho, čo som videl, som nadobudol dojem, že Karol bol osobnostným založením krízový manažér. Miloval situácie, keď sa rozhodovalo o všetkom a keď veci ovplyvňoval silou vôle. Denník bol síce ako-tak stabilizovaný, ale musel stále bojovať o prežitie. Spomínam si na jeho výlety do periodík, ktoré boli ešte o niečo ohrozenejšie ako my. Pracoval tam možno dvadsať hodín denne, ale z týchto „návštev“ sa vracal do redakcie usmievavý a odpočinutý. Keď niekto urobí v správnom čase správnu voľbu, tak to po rokoch vyzerá, že ani inú možnosť nemal. Nie je to pravda. Karol Ježík bol človek, ktorý sa mimoriadne zaslúžil o to, že v správnom čase nielen on, ale aj skupina jemu blízkych osôb urobili voľbu, ktorou pomohli nielen sebe, ale aj krajine.

Svetlana Kolesárová, šéfredaktorka dvojtýždenníka TV Svet

Mám jeho fotku v rámčeku na stole, a keď si chcem niečo v práci uľahčiť alebo sa mi už nechce otravovať grafika s opravou, pozrie sa na mňa tým svojím pevným pohľadom, a ja viem, že on by žiadnu chybu nepustil. Tak idem, a napriek časovému stresu ju opravím. Karol mal rozlet vo veľkých, zásadných veciach, ale bol prísny pri dodržiavaní pravidiel, aj v maličkostiach. Nikdy mu nebolo ľúto námahy, aby sa dostal on či denník čo najbližšie k pravde. Pokúšam sa držať sa jeho odkazu - myslieť na čitateľa, písať o veciach, ktoré ho zaujímajú, a tak, aby tomu rozumel. A hoci jedno z jeho posolstiev - mať ľudí rád, pomôcť im a zastať sa ich - ťažko označiť za stopu, čo po ňom zostala, snažím sa mu v tom aspoň trochu priblížiť.

Robert Kotian, komentátor Hospodárskych novín

Jeho odkaz je možno v tom, že niekoľko novinárov si občas porovná svojich súčasných šéfov s Karolom. Možno v tom, že Karol mal nadhľad a noblesu, aká bola v médiách zriedkavá a vedel sa porozprávať aj s „nepriateľom“ - jeho hodnotenie situácie, aká vznikla hlúpym začiatkom kauzy Indiagate, v priamej televíznej konfrontácii s Vladimírom Mečiarom, keď použil slovo „neštandardné“, zostalo v slovníku novinárov dodnes, hoci si to mnohí neuvedomujú. Neviem, ako by Karol riešil problém hyen a prostitútok a slizkých hadov a idiotov v médiách, ale občas o tom premýšľam. A viem, že v takýchto časoch, keď ide novinárom aj o kožu, existenciu a o „ksicht“, by bol jednoducho Formát.

Pavol Hammel, spevák a skladateľ

Výročie mojich narodenín mi bude, žiaľ, vždy pripomínať Karolovo úmrtie. Takto pred desiatimi rokmi sme sa videli naposledy. Teraz som mu mohol zahrať len na diaľku jeho obľúbené pesničky. Bol to skvelý priateľ, šéfredaktor s mimoriadnym citom pre kultúru. „Starí kamoši tí majú smolu, aj keď sa rozídu sú ďalej spolu.“

Juraj Nvota, divadelný a filmový režisér

Karol Ježík vedel „ťažké“ robiť ľahko. Aj keď jeho predstava sa zrejme nikdy nenaplnila, vždy vedel odohnať nebezpečenstvo ilúzie a byť vďačný za holú pravdu. Mal požehnanie hľadať spravodlivosť a rozširovať ju. Bol prirodzený, nenápadný vodca. Starosti na obdiv nedával, riešil ich.

Miroslav Čevela, riaditeľ grafiky a dizajnu denníka SME

Karol mal, popri svojej tvrdohlavosti, s akou riešil pracovné problémy, vzácnu vlastnosť. Neprenášal konflikty do súkromia. Po mnohých sporoch sme sa večer stretli mimo redakcie a Karol sa zo šéfa dokázal zmeniť na kamaráta. Často sme situácie prebrali, tentoraz ako priatelia. Je veľkým šťastím SME, že takýto nepísaný Ježíkov odkaz v denníku cítiť dodnes. Za desať rokov sa v ňom vystriedalo mnoho ľudí, ale Karolovo fluidum ovplyvnilo väčšinu. Aj preto som rád, že môžem s nimi dnes spolupracovať. Možno za to môže Karol.