Bratislavské hosťovanie Comedie–Francaise, jedného z najznámejších a najstarších svetových divadiel – druhý raz v histórii slovenského divadelníctva – sľubovalo veľa.
Divadlo sa predstavilo dvoma kratšími inscenáciami s medzinárodným tvorivým tímom – súčasný taliansky dramatik a francúzsky klasik (Spiro Scimone a Moliére), mladý bulharský a britský režisér (Galin Stojev a Dan Jemmett), nehovoriac o niektorých hercoch, ktorých mená tiež upozorňujú na nefrancúzsky pôvod. Krátka sociálna dráma, potom trochu šantánu a povestného dizajnu.
Chápem túto koncepciu. Starobylá ustanovizeň, využívajúc francúzske predsedníctvo Európskej únie, sa rozhodla na turné po nových členských krajinách prezentovať ako neskostnatená, dynamická, zábavná a otvorená. Nijaký Cyrano z Bergeracu, nijaký Racine, Corneille či Marivaux. Trošku Moliéra, ale našuchoriť ho vo varieté...
Ponúkané produkcie však napriek talentu a ambícii zúčastnených neprekročili rozmer ukážok, zájazdových predstavení, kde sa vopred ráta s tým, že všeličo bude treba oželieť. To, čo zostalo, iste nebolo zlé. Imponovala najmä presná a sústredená herecká práca, no nebola to oslava medzinárodného ducha divadla, skôr trocha ošumelý globalizovaný „darček“ neznámym príbuzným od Varšavy po Tallin. Silná francúzska kultúra mohla svoje kultové divadlo prezentovať veľkorysejšie.
Autor: Anna Grusková (Autorka je dramatička a teatrologička)
