Človek by možno potreboval Šepkára, aby mu poradil, ako sa zorientovať v tohtoročnej slovenskej pôvodnej tvorbe, vraj je z čoho vyberať. Nemá však každý také šťastie, ako ten poslanec z románu Petra Krištúfka, a tak skúsme namiesto šepkárskych rád radšej niečo exaktnejšie.
Jana Beňová vie, ako na to, no jej rada má jednu chybičku krásy. Ponúka síce precízny návod na putovanie, no, žiaľ, opačným smerom, ako teraz potrebujeme, je to Plán odprevádzania. Vari nabudúce, Jana, ale aj tak díky. Super.
Je tu však aj ďalšia žena, večne usmiata Daniela Kapitáňová, ktorá by vedela pomôcť, no tá všetkých svojich slávnych svetových detektívov radšej zaangažovala do vyšetrovania nejakej Vraždy v Slopnej. Keby tak aspoň v Bratislave, veď už aj ona sa tu udomácnila.
A ten Balla sa tiež tvári ako Cudzí, hoci sa na svojom písaní aj tentoraz dobre baví. Nie je to čudné pri už siedmej knihe poviedok? Čo tak skúsiť román, provokujú závistlivci. Márne.
To Pavol Rankov sa na to odhodlal a dlhému románovému debutu dal aj patrične dlhý názov. Stalo sa prvého septembra (alebo inokedy). Ako vidno, nechal si pri dátume pre istotu zadné dvierka, čo sa však pri historickom románe nepatrí. Tu sa nedá tak vymýšľať 'mírnixdírnix' ako pri magickom realizme.
Zato Márius Kopcsay si môže vymýšľať koľko chce, dokonca musí. Stvoril Mystifikátora, tak čo mu už ostáva, no či práve naňho sa obrátiť o radu pri kľučkovaní medzi spisovateľskými výtvormi, to neviem. Dobrý človek, ale čo keby náhodou začal s tou svojou mystifikáciou, ako by sme sa potom pohybovali v sľubne rozhýbaných slovenských literárnych vodách?
Jasné, ako Pohybliví v pohyblivom, to dá rozum. Ale ktorým smerom? Ivan Laučík, Peter Repka a Ivan Štrpka to vedeli už dávno. Bodaj by nie, keď sa vykašľali na literatúru a zaujímal ich len zmysel pohybu, ako si vtedy s chuťou zamanifestovali.
Nie tak Stanislav Rakús, ten sa veru k literatúre stavia seriózne, však aj musí, keď už je na tej Excentrickej univerzite. Pravda, pred časom s tým napísanýmnenapísaným románom tiež trochu miatol, ale nespokojencov raz-dva umravnil lekciou z teórie, pred ktorou niet úniku.
Hm, už treba skončiť túto prechádzku dobrou literatúrou, ale ako, aby sa nik z nespomenutých neurazil? Stačilo, zavelí zrazu Dušan Mitana, ktorý sa odkiaľsi vynoril, ešte ja a je Koniec hry.
