knižnice, múzea, divadla,ale aj slovenského„think tanku“.

„Podnik zamýšľaný je tak ďaleko od tieňa lokálnosti, jako olympické hry, jako Parthenon,“ takýmito pompéznymi slovami sa v marci 1887 Svetozár Hurban Vajanský snažil cez Národné noviny nadchnúť potenciálnych sponzorov pre myšlienku Domu v centre Martina, ktorý sa mal stať centrom vtedajšieho národného života. Podarilo sa. Do deviatich mesiacov sa podarilo nazbierať dostatok prostriedkov na to, aby sa mohlo v apríli 1988 začať s jeho výstavbou.

Po päťdesiatich zlatkách sa vyskladalo 550 úpisov zo Slovenska, ale aj z Dolnej zeme a Ameriky. Súkromný charakter vlastníctva Domu mal zabrániť tomu, aby ho úrady zhabali tak, ako sa to stalo s majetkom Matice.

Projekt je vrcholným dielom architekta Blažeja Bullu v neorenesančnom štýle s korintskými stĺpmi na priečelí. Zimná záhrada je v ruskom slohu.

„Dom - A hrdo čneje - sťaby mládenec, v slávnostnom obleku, čo predsavzal veliké dielo, v duši úmysel už pevný, iba rozsudzuje ešte: z ciest ktorou sa má pohnúť za cieľom?“ napísal vzletne pri jeho otvorení v auguste 1890 Pavol Országh Hviezdoslav.

Národným sa síce formálne Dom s veľkým D nazývať nemohol, ale reálne sa v ňom sústredili viaceré národné spolky a iniciatívy pôsobiace v tom čase v Martine.

Divadlo - Museum – Cassino

Multifunkčnosť Domu hlásalo hrdo už jeho priečelie – malo v ňom byť divadlo, knižnica, múzeum, ale aj miestnosti na klubové stretávanie.

Spevokol pôsobil v Martine už od roku 1872, presťahovanie do Národného domu malo preň veľký význam, dovtedy sa totiž jeho členovia stretávali len po hostincoch. Nečudo, že výstavbu Domu navrhol ako prvý režisér a herec spevokolu Andrej Sokolík ešte v roku 1885.

Hoci mal Slovenský spevokol formálne v štatúte len „pestovanie mužského spevu“, podujímal sa aj na početné divadelné aktivity. Slávu žali hlavne herci. Režisér bol spočiatku skôr akýmsi správcom predstavení. Síce hru najčastejšie vybral, preložil, ale musel často robiť aj inšpicienta, šepkára, kulisára, prepisovať texty, ba na záver ešte aj vyúčtovať všetky výdavky. Medzi podobných obetavcov patrili Ján Francisci či právnik a zberateľ Andrej Halaša, ktorého pre jeho pracovitosť nazývali aj „národným mravcom“.

Ženy síce v spevokole vystupovali, ale formálne nemohli byť členkami spolku. A teda nemali ani právo rozhodovať o jeho umeleckých a hospodárskych veciach až do roku 1902.

Spočiatku sa uvažovalo, že by sa Slovenské národné divadlo vytvorilo práve na báze martinského spevokolu. Nakoniec však SND vzniklo v Bratislave a profesionálne divadlo začalo v Martine pôsobiť až v roku 1944 pod názvom Slovenské komorné divadlo, ku ktorému sa v roku 2003 vrátilo.

Zbierajme, bratia!

Nielen divadlom a spevom bol Dom po celé desaťročia živý. Od roku 1890 pôsobilo v Dome vedecké a kultúrne združenie Múzeum a Bibliotéka. Jeho zámerom bolo vytvoriť z darov pozostalostí národnú knižnicu. „Zbierajme, bratia, nie darmo bude naše zbieranie. To nie je žiaden šport, to je dôležité kultúrne dielo,“ napísal Vajanský v článku Za našu bibliotéku, uverejnenom v Národných novinách v roku 1892.

V roku 1883 bolo sprístupnené aj Múzeum. Propagátor múzejníctva Andrej Kmeť sa zasadzoval, aby sa všetky pamiatky, ktoré „pôda otcovská, či vo vnútri a či na povrchu svojom zachovala po predkoch“ zbierali a na bezpečnom mieste zachraňovali pre ďalekú budúcnosť. Muzeálna slovenská spoločnosť pôsobila v Dome len do roku 1908, potom sa muzeálna činnosť premiestnila do vlastnej budovy.

Kasiniáda

Azda najzáhadnejšie pôsobí na kresbe priečelia Domu nápis Cassino. V Národnom dome skutočne fungovalo aj kasíno, nebolo však miestom hazardných hier, naopak, „sleponáhodové“ hry boli v jeho priestoroch zakázané.

Kasína bývali v tých časoch akýmisi uzavretými pánskymi klubmi. Podľa vzoru Nemzeti Casino, ktoré v roku 1827 založil v Pešti gróf Isztván Széchenyi, vznikol podobný klub v roku 1838 aj v Bratislave, o dva roky v Košiciach, neskôr aj v ďalších mestách. Tieto kluby boli najčastejšie centrami maďarizácie, Turčianske kasíno založené v roku 1861 malo, naopak, buditeľské ambície a jeho porady od začiatku prebiehali v slovenčine.

Podľa oficiálnych stanov z novembra 1862 bol cieľom Turčianskeho kasína „rozvoj dobrého vkusu, vzdelané a šľachetné obcovanie, zdravé, pospolité besedovanie, rozvoj duševných schopností a inteligencie“. Prvým predsedom bol vtedajší župan gróf Šimon Révay. Ten však veľmi skoro prešiel do konkurenčného Magyar Kaszinó zriadeného v hostinci u Zeleného stromu. Ambro Pietor, ktorý bol predsedom do roku 1906, sa vyjadril, že schôdzky kasína „nesmú byť žriedlom bujnej, rozpustilej zábavy, ale majú byť osteňom dobrého, sporiadaného života i rodoľubej zošľachtujúcej zábavy.“ Predstavoval si, že v kasíne by sa malo hovoriť o všetkom aktuálnom, od politiky až po cirkevné záležitosti, no nemalo by sa tam konať nič stranícke, „nič, čo by daktorej strane vyrážalo“.

Dbali aj na dobrú povesť svojich členov. Zachovali sa záznamy o dvoch vylúčeniach. Dôvodom mala byť „nestatočnosť a priestupky proti bezúhonnosti“ či „vyzývavé, urážajúce chovanie“.

Hlavným prínosom kasína bola čitáreň časopisov, to turčianske však plnilo aj reprezentačné úlohy, prijímalo návštevy zo zahraničia, organizovali sa v ňom aj prednášky, recitácie či rôzne zábavy. V roku 1902 iniciovali jeho členovia fašiangový pochod, do ktorého sa zapojilo až 218 ľudí. Parodovali údajný príchod Attilu do mesta, v rámci akcie vypustili na námestí 66 mačiek. Za podobný happening by sa dnes nehanbili ani tí najzarytejší alternatívci.

Kasíno nebolo založené za účelom zisku, jeho príjmy tvorili len členské príspevky. Po roku 1911 sa čoraz viac dostávalo do finančných problémov, počet členov klesal, navyše, nie všetci platili poctivo. Sám veľký Svetozár Hurban Vajanský dlhoval kasínu ku koncu 88 korún. V roku 1921, keď kasíno zaniklo, malo po prepočte meny dlh čosi vyše 30-tisíc Kčs.

Neznámy autor venoval atmosfére jeho posledných rokov básničku s názvom Kasiniáda:

„Vo veľkom tereme našeho kasína
pri stálom výčape čiernej žbrndy, vína,
ako to vždy býva, sedia velikáši, kým sa im nezíva.“

Paradoxy

Kasíno zaniklo, jeho budova je však stále krásnou dominantou martinského námestia. Na jej scénu sa dnes večer vráti súbor Slovenského komorného divadla s dlho odkladanou slávnostnou premiérou dramatizácie románu Cesta životom Ladislava Nádaši Jégého.

Paradoxy však zostávajú. To, čo pred stodvadsiatimi rokmi postavili dvadsiati murári z Liptovského Petra za dva roky, sa pri súčasných technológiách opravovalo celých osem. Problémy boli reálne (napríklad s neexistujúcou starou dokumentáciou budovy), ale vyskytli sa aj rôzne príklady úvah na tému „národ mne“. Náklady na rekonštrukciu mali byť pôvodne 50 miliónov, no nakoniec sa vyšplhali až na 308 miliónov. Prišli z krajských, štátnych i súkromných zdrojov, tohtoročný termín otvorenia Domu však zachránila len mimoriadna dotácia z rezervy vlády vo výške 61 miliónov.

„Vzdelané a šľachetné obcovanie“ a „zdravé, pospolité besedovanie“ sa teda v Národnom dome môže znova začať. Prinajmenšom si spolu s Hviezdoslavom môžeme zarecitovať: „V duši úmysel už pevný...“

Hlavný zdroj: Zborník zo seminára Načo je národu Dom, Divadlo SNP, 2002.

FOTO - Slovenská národná knižnica, Archív literatúry a umenia Martin

Dom - A hrdo čneje - sťaby mládenec v slávnostnom >obleku, čo predsavzal veliké dielo, v duši úmysel už pevný, iba rozsudzuje ešte: z ciest ktorou sa má pohnúť za cieľom?“

Pavol Országh Hviezdoslav