ešte stále neomrzelo každý deň si niečo myslieť.
Doprajete si na nový rok aj trochu ezoteriky - tarotových kariet či aspoň horoskopov?
Toto mi naozaj nič nehovorí. Veštci mi môžu byť ukradnutí, aj veštkyne s medzinárodnými skúsenosťami. Podľa mňa taký veštec vie len jednu vec, ktorú nevie jeho zákazník: že má do činenia s blbcom.
Venujete sa aspoň amatérskej futurológii?
Futurológii sa snažím vyhýbať, ako sa len dá, aj na profesionálnej úrovni. Podľa mňa je omyl myslieť si, že niekto je bohvieako kompetentný len preto, lebo niečo ohlási vopred. Je to ako vo futbale: jeden tím je jasne lepší, a keby platila „logika“, tak zápas hravo vyhrá. Lenže slabinger strelí náhodný gól, a všetko je inak. Môže futurológ za to, že niektoré zápasy sú také nelogické?
Aj tak, aký bude rok 2009? Vrátime sa k socializmu a riadenej ekonomike? Dozvieme sa na budúci rok, z čoho platí Slota autá a jachty? Zmetie rozhnevaný dav Obamu pre nepopulárne kroky, ktoré ho čakajú?
Vidím, že ste zvolali celé sympózium. Takže po poriadku. Pre človeka, ktorý by vám odpovedal na otázku, aký bude rok 2009, mám len tri slová: A-ma-tér.
K socializmu a riadenej ekonomike sa nevrátime. Pre ľudí, ktorí to skúšajú, mám tri vety: Obnovte Sovietsky zväz. Bez neho vám to nebude fungovať.
A s ním takisto nie. Pokiaľ ide o Slotu - je tu niekto, kto nevie, z čoho platí svoje autá a jachty? Obama je na tom asi tak, ako svojho času Franklin Delano Roosevelt. Toho rozhnevaný dav nezmietol, ale štyrikrát zvolil za prezidenta. Ak Obamu zvolia aj druhý raz, tak aj on bude Rooseveltom. Koniec sympózia.
Zostane hodená topánka už navždy mediálnym imidžom Busha podobne ako aféra s Lewinskou poznačila Clintona?
Hodená topánka je iba epizódou. Myslím si, že prezident Bush narobil iné „boty“, ktoré sa s ním budú spájať oveľa viac.
Aké argumenty má podľa vás šancu použiť obhajca irackého novinára Muntadara az-Zajdího?
Povedal by som, že Američania prišli do Iraku aj preto, aby z neho bola civilizovaná krajina. V takej krajine nemôžu novinára trestať tak, ako keby hodil topánky do Saddáma. Čím tvrdší by bol trest, tým väčší by to bol dôkaz, že americká misia v Iraku zlyhala.
Premiér Fico sa vyjadril, že nemá dôvod neveriť teórii, že kríza mohla byť riadená, aby došlo k prerozdeleniu bohatstva. Akej konšpiračnej teórii veríte vy?
Jedinej, ktorá je pravdivá: verím na „sprisahanie“ hlupákov. Keď sa niečo stane, a ja si môžem vybrať, či ide o konšpiráciu, alebo o hlúposť, prikláňam sa k druhej možnosti. Konšpirácií je na svete neporovnateľne menej ako tuposti. Hovorím to, lebo pozorujem iných, ale aj sám seba.
Myslíte si, že nám hospodárska kríza pomôže nájsť novú duchovnosť?
Tak to si naozaj nemyslím. Duchovnosť nikdy nebude - aby som použil Masarykov výraz - „hromadní jev sociální“. Duchovnosť je rýdzo individuálna záležitosť, ktorá podľa môjho názoru nemá priamu súvislosť s rastom či s poklesom HDP, ani s vyšším či s nižším percentom DPH. Všetci vieme, čo „pomohla nájsť“ hospodárska kríza v minulom storočí. Démoni sa dajú prebúdzať zvonku, duchovnosť iba zvnútra.
Pri vašom profile na stránke SME máte fotografiu pri soche Budhu. Vyjadruje váš životný pocit, že nič na tomto svete nie je pravé a že sa vás v skutočnosti nič netýka?
Určite nie. Keby som taký pocit mal, tak by som svoju prácu musel robiť s takým sebazaprením, akého možno ani nie som ani schopný. Nebudem sa však tváriť, že fotografia je celkom náhodná. Tú fotografiu mám s niekým, koho by som rád považoval za kolegu. On svoje osvietenie dosiahol ako trvalý stav. Našincovi sa občas zamarí ak tak jeho záblesk. Osvietenie je to, čo máme radi.
Môže politický komentátor dosiahnuť nirvánu?
Myslím si, že môže, ale nie ako politický komentátor.
Konšpirácií je na svete neporovnateľne menej ako tuposti. Hovorím to, lebo pozorujem iných, ale aj sám seba.
Podľahli ste niekedy nejakému charizmatickému vodcovi?
Bývalého federálneho premiéra Mariána Čalfu sa niekedy v roku 1990 spýtali, či je veriaci človek. Pretože sa vtedy už akosi nepatrilo chváliť agnosticizmom či priamo ateizmom, tak Čalfa skormútene odpovedal: „Žiaľ, nemám dar viery.“ Ja sa bez skormútenia priznám, že nemám dar podľahnúť nejakému vodcovi, a to bez ohľadu na rozmery jeho charizmy. Veľa ľudí obdivujem, mám k nim
rešpekt, ale to nie sú vodcovské typy.
Ak by ste sa niekedy vybrali na púť, kam by to bolo?
Od čias, keď ma počas vojenskej služby zavreli na tri týždne do karantény, ktoré som strávil v úplnej izolácii s jedinou knihou, mám slabosť pre Michela de Montaigna. Neviem, či by to bola priamo „púť“, ale na jeho rodný zámok do Montaigne a do veže, kde napísal svoje Eseje, by som sa chcel pozrieť.
Ako komentátorovi podchvíľou niekto poukazuje na vaše komunistické články.
To naozaj poukazuje, a keby som chcel byť objektívny, tak poviem, že mi to aj patrí. Ale nemyslím si, že tí, čo na ne poukazujú, sú objektívni. Pre nich je to iba spôsob, ako mi povedať, že by som mal už konečne držať hubu. Určite by som bol radšej, keby sa viac zaoberali tým, čo píšem, ako mojou osobou. Ale viem sa zmieriť aj s terajším stavom, že si každý budeme robiť svoje.
Mysleli ste si vtedy, že niekedy by mohla nastať zmena?
Pre človeka, ktorý skončil vysokú školu po normalizácii, zažil Brežneva a Biľaka, boli niektoré predstavy nepredstaviteľné. Šťastie, že sa ten zázrak stal.
Čím by ste dnes mohli byť, ak by ste sa v roku 1994 dostali do parlamentu spolu s Ficom v rámci spoločnej kandidátky ľavicovo orientovanej koalície Spoločná voľba?
Mohol som byť nešťastným človekom. Týždeň v kampani mi stačil, aby som dostal „osvietenie“, že toto naozaj nie je pre mňa. Praktická politika je svet účelov a zariaďovania vecí. Cítil som sa tam, akoby som spadol z Marsu. Ešte šťastie, že som to mohol po troch týždňoch zabaliť. Voliči bývalého Východoslovenského kraja ma nezvolili, za čo im nikdy nebudem môcť byť dosť vďačný. Dal som im svoju dôveru a oni ju nesklamali.
V relácii Sedem s. r. o. ste vystupovali od roku 2002. Do akej miery ste mohli ovplyvniť jej obsah?
Spočiatku ani nie do úrovne jednej sedminy. V spoločnosti, v ktorej boli páni Satinský, Lasica, Radič, Filan, Labuda, Dančiak a slečna Banášová, by sa ťažko presadzovali aj iné hmotnostné kategórie, ako som ja. Časom sa to nejako utriaslo, zostavy sa síce menili, ale boli stabilizovanejšie, a napokon si každý našiel svoju parketu. Už to nebolo konkurenčné ako spočiatku, čo mi celkom vyhovovalo. V poslednom čase som sa najlepšie cítil v zostave, v ktorej boli okrem Eleny Vacvalovej, Oľgy Feldekovej, Milana Lasicu a Milan Markoviča ešte aj Marián Geišberg a Boris Farkaš. Vtedy to malo takmer rodinnú atmosféru. Možno sme netrhali nikomu žily ani bránice, ale relácie vtedy mali svoju pohodu, a tú nie je ľahké dosiahnuť.
Ako boli tieto relácie režírované?
Samozrejme, že všetci účinkujúci vedeli, o čom bude reč, ale inak to malo voľný priebeh. Voľakedy sme robili „čítačky“, kde už niekto prišiel s tým, čo povie, iný na to vydarene zareagoval a veľmi sme sa zabávali. Lenže keď sme to chceli „odohrať“ pred publikom a kamerami, tak to nefungovalo. Ľudia akoby mali šiesty zmysel, cítia, či sa niečo zrodilo v danom okamihu, alebo je to kašírované. Napokon sme „čítačky“ už ani nerobili.
Súhlasíte s pocitom vedenia Markízy, že sa tento formát už vyčerpal?
Ak som to dobre pochopil, tak sa vyčerpala len nádej Markízy, že sledovanosť, narastie do výšky, s akou by bola televízia spokojná. Faktom je, že sme boli pod priemerom Markízy, ale aj po toľkých rokoch sme boli vo svojom čase jasným lídrom. Tento typ relácie je nevyčerpateľný, lebo každý týždeň sa udeje niečo, čo stojí za poznámku či za dve. Na rozdiel do scenáristov, ktorí si musia často krvopotne vymýšľať, nám scenár písali tí druhí. Myslím, že to zaznelo v relácii, takže to len zopakujem: „Nám sa ľahko žartuje, keď na nás pracuje celá vláda.“ Od nového roku to platí už len v minulom čase.
Zostalo ešte na politike niečo vtipné?
Poviem to takto: slabí humoristi robia smiešne veci. Dobrí humoristi robia veci smiešnymi. Aj keď v politike veľa vtipnosti nie je, zaoberať sa ňou tak, aby to bolo aspoň úsmevné, je vždy možné a povedal by som, že aj potrebné. Človek má hneď lepší pocit, keď vidí, že jeho pocit je osamotený.
Ktorá téma je na Slovensku najväčším tabu?
Neviem, či priamo tabu, ale všimol som si, že si ľudia dávajú úzkostlivo pozor, aby nepovedali niečo, čo by sa mohlo dotknúť sociálne najslabších skupín. K pocitom iných skupín takí ohľaduplní zvyčajne nie sú.
Máme tu cenzúru?
Na tú treba dvoch. Jedného, čo „cenzuruje“ tak, že dáva najavo, že si niečo neželá. A druhého, ktorý sa zaujíma o to, čoho sa má vyvarovať. Cenzúra bez úradných cenzorov môže fungovať len vtedy, ak sa „cenzurovaní“ sami udržiavajú - prepáčte mi za ten výraz, ale lepší a výstižnejší nepoznám - v stave „predposratosti“. Kto tento stav nepozná, tak ani nevie, čo je dnes cenzúra.
Ktorá téma je pre glosátorov najvďačnejšia?
Ani „najvďačnejšia“ téma nič nezaručovala. Vďačná bola každá, pri ktorej sme na seba reagovali a nie iba odrecitovali, čo mal kto vopred pripravené.
Vo svojich knihách sa venujete slovenskej elite. Existuje vôbec?
Určite existuje elita funkčná - tú máme totiž vždy, bez ohľadu na to, z akých blbcov a „nímandov“ je zložená. Jednoducho, sú isté funkcie, ktoré dávajú status každému, kto ich zastáva. Otázka je, či na Slovensku existuje elita výkonová. Podľa mňa existuje aj tá, lebo až takí netalentovaní nie sme. Čo naozaj neexistuje, je to, aby elita výkonová bola vždy elitou funkčnou a naopak.
Baví vás ešte každý deň si niečo myslieť?
Niekedy sa nad tým aj sám čudujem, že ma to ešte neomrzelo. Celkom ma teší, keď si sám pre seba veci ujasňujem. Keď to však musím hodiť na papier, prestáva to byť už zábava a je z toho práca. Ale ak mám byť úprimný, keby som o niektorých veciach nemusel písať, asi by som sa o ne sám od seba nikdy nezaujímal.
Svoj dávnejší rozhovor pre SME ste ukončili tým, že veci si človeka nájdu samy. Čo si vás práve teraz hľadá?
Myslím si, že práve teraz si svojho autora hľadá text väčšieho rozsahu. Svoju poslednú knihu som napísal v roku 2000, takže už je pomaly na čase vyskúšať, či som to pre samo žartovanie nezabudol. Zuzana Uličianska © SMFoto SME – Peter Žákovič, Pavol Funtál, TV Markíza, archív M.L.
Možno sme netrhali nikomu žily ani bránice, ale relácie mali svoju pohodu, a tú nie je ľahké dosiahnuť.
Démoni sa dajú prebúdzať zvonku, duchovnosť iba zvnútra.
Slabí humoristi robia smiešne veci. Dobrí humoristi robia veci smiešnymi.
Glosovanie v relácii Sedem s r.o. je od nového roka minulosťou.
Tento Budha je v thajskom meste Sukhothai, sedí tam od 14. storočia.
Jediná konšpirácia, ktorej verí, je „spisahanie hlupákov“.
