abáva a rozváža turistov, občas však vie nahnať aj strach. Do penzie mala ísť už pred štyridsiatimi rokmi, keď sa uvažovalo o vybudovaní visutého Alwegu, nakoniec sa na radosť veteránov dožíva storočnice. Železnica medzi Popradom a Starým Smokovcom a pozemná lanovka na Hrebienok dostali povolenie na prevádzku v decembri 1908.
Železnicu do Tatier chceli vybudovať už v polovici osemdesiatych rokov 19. storočia. V rokoch 1904 – 1906 medzi Popradom a Smokovcom premávala trolejbusová linka, ktorú postavila popradská spoločnosť Matejka, Krieger a spol. Bolo to síce len dvanásť kilometrov, ale prejsť ich pri vtedajšej kvalite ciest a vozidiel muselo byť pomerne vzrušujúce. Cesta vraj trvala hodinu a štvrť.
Napriek problémom, s ktorými sa trolejbusy v Tatrách stretávali, záujem verejnosti ukázal, že by sa železnica na tomto úseku mohla komerčne uživiť. Prvé obchôdzky na trase plánovanej elektrickej železnice sa uskutočnili ešte v roku 1906. Výstavbu realizovala spoločnosť Smokovecká miestna elektrická železnica (Tátrafüredi helyi érdékü villamos vasút, r. t.) so sídlom v Budapešti.
Hoci v tom čase mali stavitelia železníc k dispozícii akurát tak krompáč a lopatu, 35-kilometrovú trať postavili za pár mesiacov. Pozemná lanovka na Hrebienok dostala povolenie a prevádzku 17. decembra 1908, železnica medzi Popradom a Smokovcom 20. decembra 1908.
Nebola to však prvá železnica, ktorá jazdila do Tatier. Už v septembri 1895 bola otvorená trať zo Studeného Potoka do Tatranskej Lomnice.
Plány zastavila vojna
Nedostatky novej trate, ktoré sa objavili veľmi rýchlo po jej otvorení, sa mali odstrániť v rámci celkovej dostavby trate. Prevádzku druhej etapy zo Smokovca do Tatranskej Lomnice otvorili v decembri 1911, na Štrbské Pleso sa dalo vláčikom ísť až o rok neskôr. Trať chceli pôvodne rozšíriť na Podbanské, ba až do Liptovského Hrádku. V roku 1913 už mala súkromná spoločnosť koncesiu na prvú etapu tejto výstavby, do jej plánov však prišla prvá svetová vojna, a všetko bolo odrazu inak. Nikdy sa nepostavila už ani zamýšľaná odbočka k Popradskému Plesu či železnica z Tatranskej Lomnice do Tatranskej Kotliny a Levoče.
V roku 1918 patrila väčšina akcií THÉV (Smokoveckej miestnej železnice) budapeštianskej spoločnosti ÉGISZ (Úč. spoločnosti liečebných kúpeľov, nehnuteľností a hotelov). Až v roku 1922 sa sídlo THÉV podarilo preniesť do Prahy, neskôr do Popradu. Tamojšej Banke čs. légií sa totiž podarilo odkúpiť väčšinu akcií tejto spoločnosti.
Od roku 1922 prevádzkovala tatranskú trať novozriadená spoločnosť Tatranská elektrickej vicinálnej dráhy (TEVD). Prirodzene, ani tú v roku 1948 neminulo zoštátnenie, hoci koncesia vydaná súkromným majiteľom na deväťdesiat rokov by normálne platila takmer do dnešných dní.
Alweg?
V povojnových desaťročiach sa tatranská trať takmer nemodernizovala, menili sa len niektoré vozne. Pre majstrovstvá sveta v lyžovaní, ktoré sa mali konať v Tatrách v roku 1970, sa chvíľu uvažovalo aj o celkom inom spojení medzi Popradom a Tatrami. Systém typu Alweg je systém sedlovej dráhy, ktorá chodí po jednej koľajnici na pilieroch vysokých 5 - 6 metrov. Mal byť rýchlejší ako TEŽ, kapacitne väčší a hlavne bezpečnejší.
Na tento futuristický projekt sa Slováci dokonca začali zbierať, tieto plány však stroskotali, osud zbierky zostal nejasný.
Rozhodnuté bolo nakoniec len zrekonštruovať TEŽ, zmodernizovali aj lanovku na Hrebienok, obnovili aj dávnejšie zrušenú ozubnicovú železnicu na trase Štrba – Štrbské Pleso, ktorá patrí k posledným exemplárom svojho druhu na svete. Dnes chodia na trase nové električky nazývané aj „barónky“, ktoré mali prvé skúšobné jazdy v roku 2000.
Veteráni
Ikonou popradského Veterán klubu železníc je Kométa vyrobená v roku 1912. Táto električka vozila najprv do Tatier poštu, neskôr aj materiál na stavby, uhlie, potraviny, nakoniec ju používali hlavne na udržiavanie trate. „Keď išla dolu kopcom, tak sa spod jej snehových pluhov sneh len tak metal,“ vysvetľuje jeden z nadšencov starých vláčikov Marián Vaverčák, ako prišla Kométa k svojej prezývke. Spolu s ostatnými historickými exemplármi patrí do majetku Železničného múzea v Bratislave, opravy na nej robia nadšenci z popradského Veterán klubu zadarmo. „Choďte sa spýtať chlapcov, koľko na ňom robili,“ hovorí Vaverčák a ukazuje na kolegov z klubu, ktorí práve prikladajú do nového kotla parného rušňa prezývaného Papagáj.
Už dvadsať rokov snívajú vláčikoví veteráni aj o múzeu v Poprade. Možno im raz aj pri jeho realizácii pomôže náhoda, ako sa to stalo v prípade Kométy. Jej rekonštrukciu totiž urýchlilo to, že vláčik potrebovali do seriálu Jiřího Adamca Rodáci, a tak sa peniaze na jeho opravu našli.
Marián Vaverčák chodí po trase TEŽ už desiatky rokov. Na otázku, či ho to ešte nenudí, odpovedá len stroho, že je to zvyk.
„Predtým sme robili v lesoch, teraz je to už len práca v horách, ale aspoň máme pekný výhľad,“ naráža na dôsledky kalamity jeho kolega rušňovodič Jaroslav Vančo, ktorý je maskotom každej prezentácie veteránov v Poprade.
Uniforma mu pristane, radostne sa v nej vykláňa z okna historických mašiniek a ochotne salutuje na požiadanie fotiacich návštevníkov. Prezrádza na seba, že ho volajú „cigánsky barón“, nielen pre obrovské retro fúzy, ale aj preto, že na vláčiku do Tatier často vozil aj traťových robotníkov.
Podľa Vanča netreba zabúdať, že Tatranská elektrická železnica je horskou dráhou: „Šmýka sa tu, sú tu veľké oblúky, veľké stúpania i spády. Keď prší a prídu víchry, potrhajú nám hocikedy elektrické vedenia,“ dodáva. Za roky, ktoré strávil v kabíne rušňa, zažil aj situáciu, že musel cestujúcich poslať pešo domov a sám zostal cez noc strážiť stroj. Vláčik sa totiž zakliesnil medzi spadnuté stromy. V mysli poslucháča sa pri podobnom rozprávaní vybavuje scéna z filmu Kalamita.
Vančo je však rád, že za tie roky nemal väčšiu tragickú nehodu, hoci párkrát – ako sa priznáva – len tak-tak ubrzdil.
Strojvodcovia nepatria k tým pozíciám, pri ktorých sa dostávajú od klientov drobné upomienkové predmety. No Vančo hovorí, že raz predsa len dostal „úplatok“ – čabajku od maďarských turistov. „To bol najkrajší darček,“ smeje sa.
Profesiu podedil po otcovi. „Drží ma to pomaly tridsať rokov. Vozíme sa a ešte nám za to platia! Som vlastne šťastný človek,“ vykladá radostne, zasalutuje a vzápätí sa dá uniesť Kométou do tatranského neba.
