BRATISLAVA. „Na ten rozhovor nikdy nezabudnem,“ tvrdí prezident Slovenského zápasníckeho zväzu Peter Marček. Na mysli má debatu s Davidom Musuľbesom v prítomnosti šéftrénera Rodiona Kertantiho deň po vyhlasovaní slovenských športovcov roku 2008.
Keď sa olympijský víťaz zo Sydney 2000 v najťažšej voľnoštýliarskej kategórii rozhodol na jar 2007 vrátiť na žinenku v inej ako ruskej reprezentácii, bol veľmi slušne plateným asistentom hlavného trénera zbornej.
„Odvtedy, čo v Moskve dal výpoveď, však žiadnu výplatu nevidel,“ konštatuje Marček a pripomína: „Musuľbes má 37 rokov, okrem manželky aj deväťročnú dcérku a navyše sa stará nielen o svoju staručkú mamu, ale aj o ťažko chorého brata.“
Hádka s kopou vinníkov
Dvojnásobný svetový a v tom čase päťnásobný európsky šampión si z ponúk napokon vybral slovenskú. Rozhodlo, že ho oslovil Rodion Kertanti, s ktorým v mladosti pôsobil u toho istého trénera v osetínskom Vladikavkaze.
„Rodion je veľký politik a diplomat. Keď ma zoznámil so šéfom bratislavskej Dunajplavby a neskôr aj zväzu pánom Marčekom, cítil som, že výber sa zastaví na Slovensku,“ poznamenal Musuľbes pred pol rokom v rozhovore pre SME.
„A teraz sa tí dvaja kamaráti predo mnou pohádali,“ chytá sa za hlavu Marček. „Pritom na vine som aj ja. Ale aj tí, ktorí riadia slovenský šport. A najmä tí, ktorí na jeho rozvoj neutvárajú zodpovedajúce podmienky. Financie totiž nie sú iba problém zápasenia, ale aj ďalších odvetví. Kým politici nevrátia športu lotérie, ktoré mu vlastne ukradli, nič sa nevyrieši.“
Musuľbes je inteligent so spôsobnými maniermi. Zároveň však vedomý svojich kvalít aj úspechov.
V Pekingu sa po víťaznom zápase o bronz ospravedlnil Slovákom, že nezískal zlato. S medailou sa síce najskôr pochválil rodákom, no už zakrátko s ňou robil osvetu medzi slovenskou zápasníckou mlaďou. Pred Vianocami priletel zasa. Na vyhlasovania výročných ankiet.
Prijal pár ocenení a poskytol pár rozhovorov pre médiá. Zachoval dekórum a ani v jednom si neťažkal.
Dušu si otvoril len pred Kertantim a Marčekom.
„Prečo si ma sem volal? pýtal sa nášho šéftrénera,“ tlmočí Marček. „Sľubovali ste, že sa o mňa postaráte, ale klamali ste, vyčítal nám obom.“
Najprv musíme vziať iným
Šéf zväzu uznáva, že oprávnene: „Aby k nám prišiel, vzdal sa dobre plateného postu trénera zbornej a rozhádal sa s ruskou federáciou. Slovensko reprezentuje už pol druha roka, získal preň titul majstra Európy aj olympijský bronz, ale za celý čas nedostal jednu-jedinú výplatu. Iba odmenu za tretie miesto v Pekingu. Prvú mzdu mu v Národnom športovom centre sľúbili za január 2009, no zároveň si pred ním poťažkali, že najskôr dvadsiatim iným musia zobrať po tisícke...“
Keď sme to tlmočili generálnemu riaditeľovi sekcie športu ministerstva školstva Pavlovi Mackovi, zareagoval, že najskôr si musí zahryznúť do jazyka. Vzápätí rozhodne ubezpečil: „Žiadne skladanie sa na Musuľbesov plat nebude. Schvaľuje sa žiadosť o rozšírenie systemizácie NŠC o tri miesta.“
Športovcov jeho kalibru s hrubým príjmom 664 eur je vo svete asi minimum. Ale nejde len o mzdu.
„Musuľbes príde do Bratislavy na vyhlasovanie ankety a nemá mu kto preplatiť cestovné. V Bratislave nemá byt, stravuje sa v mojich podnikoch či reštauráciách mojich kamarátov,“ vyratúva zápasnícky prezident.
Treba ho na Slovensku
Marček prišiel do športu ako politik a podnikateľ a nevychádza z údivu. „Keď budú úspechy, budú financie, ubezpečoval ma okrem iných aj splnomocnenec vlády pre šport Dušan Galis,“ vraví. „Úspechy sú: okrem Musuľbesových aj juniorské Ollého, Jaloviara, Pálinkása či Matejovej. Financií však nepribudlo.“
Musuľbesovi, ako sám priznáva, sa hanbí pozrieť do očí.
„My by sme ho potrebovali na Slovensku, aby pomáhal našim talentom, ktoré chvalabohu máme. Nevieme však preplatiť ani jeho vlastnú prípravu na súťaže. Na prelome marca a apríla 2009 má na majstrovstvách Európy v litovskom Vilniuse obhajovať titul, ale my ešte hľadáme spôsoby uhradenia časti nákladov na jeho tohtoročnú prípravu,“ konštatuje Marček.
„Musuľbes možno zo Slovenska odíde,“ pripúšťa. „Som zúfalý. Už som do toho vrazil dosť vlastných peňazí, ale nemôžem suplovať štát. Rozmýšľam, či nerezignujem na post zápasníckeho prezidenta.“
