Sarajevský atentát predznamenal istý smer dejinného vývoja. Rovnako aj euro.
V nás starších sa začala taká malá vnútorná vojna. Ako ďalej? Nuž, myslím si, že celkom normálne. Podaktorí bedákajú, ako vyžijú, iní sa obávajú, že budú nosiť mešce plné drobných. Som presvedčený, že vyžijeme úplne rovnako ako dosiaľ. A plné mešce? Bodaj by sme ich mali!
Názory dôchodcov na novú menu sú rôzne. Od náreku až po konštatovanie: „Prežili sme dve svetové vojny, prežijeme aj euro.“ Optimizmus je v tomto čase vzácnym korením a nikto ním neplytvá. Niektorí sa predzásobujú potravinami, cigaretami a inými poživatinami v úmysle stiahnuť sa do zákopov, krytov a pivníc a tam potichu prečkať, kým sa preleje prvá vlna.
Aj tak sa dá. Som však presvedčený, že viac ako o reálne nebezpečenstvo ide o to, že sa napĺňa ono známe príslovie, že starého psa novým trikom nenaučíš.
Nevidím to ružovo, ale ani tragicky. Čoskoro budeme všetci vedno veselo štrngať eurami, starší zarovno s mladými, len my starší budeme ufrflanejší. Tí menej prispôsobiví budú ešte dlho opakovať, že nám toho Ferdinanda predsa len zabili... Ale karavána bude s nami pomaly putovať ďalej. A o to vlastne ide.
Autor: Ľubo Trefný, publicista
