Literárium
Už názov knihy Jany Bodnárovej Takmer neviditeľná (vyd. Aspekt, Bratislava 2008) naznačuje, že autorka pracuje skôr s kontúrami, ako s plnými plochami. Pôvodným povolaním výtvarná historička naozaj použila vo svojom autobiografickom rozprávaní často fragment a náznak namiesto súvislej výpovede, lebo jej zámerom nebolo predložiť vlastný „kádrový životopis“, ale umelecké dielo, ktoré si aj cez rozpamätávanie pripomína emocionálne rozhodujúce, či hraničné okamihy svojej existencie. Preto takmer neviditeľná, vypátravaná z hlbín strateného času, nedbajúca o chronológiu toho, čo sa stalo.
Na čo v mysli naráža
Takýto fragmentarizujúci postup uplatnila Bodnárová i vo svojej predchádzajúcej tvorbe a ako sa podľa čitateľského ohlasu ukázalo, úspešne. Najnovšia kniha stavia na spomienkach na detstvo, prežívané v triedne nevhodnej rodine za vlády komunizmu. Intenzívne sú spomienky na babky a prababky aj šľachtického pôvodu a vôbec na časovo vzdialené príbuzenstvo.
Bodnárová je priam posadnutá ustavičným nutkaním „ísť raz dozadu, potom späť a sledovať, na čo v mysli narážam“, pričom je to „raz dokumentárna pravda, inokedy fantázia fikcií“. Z pamäti sa jej nevynárajú ani tak ucelené príbehy, viac epizódky alebo dokonca fotografické momentky, ktoré dokazujú jej silné rodové povedomie a pocit pokračovania, nepretržitosti.
Autorka akoby sa stávala väzenkou spomienok a v jej rekonštruovanom svete hrajú dôležitú úlohu deti, vlastné, i tie z minulosti. No všetko si to privoláva bez sentimentalizmu, lebo je sama silná a citovo nevykývaná. Autenticky vyznievajú tradované a doma zrejme dosť pertraktované spomienky na časy združstevňovania, habania súkromného majetku a likvidácie spoločenských tried. Sú to však iba útržky reálií, ktoré prechádzajú vedomím dievčatka a ostali v ňom ako iné vtedajšie reálie, dedinské zvyky, jedlá, chute, vône tiel, kvetov, rastlín.
A potom: premeny vlastného tela, prechod od vnímaného k chápanému. To všetko vytvára pestrý obraz, v ktorom sa zvláštne a mimoriadne poeticky zrkadlí duch a dych doby, veď autorkou textu je výtvarná historička, vidiaca veci aj prizmou umenia. S týmito rodinnými spomienkovými vrstvami sa prelínajú i zážitky zo zahraničných ciest, nie však v podobe turistických dojmov, ale ako reflexie intelektuálne náročnej ženy.
Energia pretrvať
Neobyčajne osviežujúco pôsobia do textu vsunuté a kurzívou odlíšené miniromány, ktoré autorka písala pre rozhlas. Jedenapolstranový príspevok má celkom iný štýl a obsahuje vždy nejaký minipríbeh. Tu sa Bodnárová prejavila ako vynachádzavá prozaička s epickým talentom, zmyslom pre skratku a dramatické stupňovanie, čiže predviedla sa v žánri, použitom v jej iných dielach.
Bodnárovej kniha zahŕňa široký časový priestor, ale nie je to ani historická próza, ani čistá autobiografia. V jej základe sú skôr smutné než úsmevné osudy viacerých generácií, vyžaruje z nich však energia k pretrvaniu.
