Spevák MIROSLAV ŽBIRKA je jeden z mála ľudí popu, ktorých kariéra je mohutná a kontinuálna od roku 1977, keď vyštartoval na Bratislavskej lýre ako člen skupiny Modus s piesňou Úsmev. Stále je schopný zaujať ľudí o generácie mladších. Jeho vkus sa neprejavuje len v hudbe, ale aj v tom, ako sa správa – je to skrátka Meky. Vtipný, uvoľnený a bezprostredný.

Vianoce sú „najrodinnejším“ sviatkom. Ako ste ich prežívali, vždy ste boli rodinný typ?

Domnievam sa, že áno. Považoval som to za normálne, lebo moji rodičia spolu žili celý život a mal som doma príklad, že to tak má byť. Ale na druhej strane – predsa len som bol muzikant. Pamätám si na veci, ktoré sa mi z dnešného pohľadu zdajú neuveriteľné. Bol som ženatý v prvom manželstve, mal som čerstvo cez dvadsať rokov, narodila sa mi dcéra Denisa a o krátky čas som odcestoval so skupinou Vlada Hronca na sedemmesačný zájazd do Škandinávie. Dnes by ma musel počarovať kúzelník, aby som odišiel od rodiny hrať na takto dlho. Ale boli to veľmi ťažké časy pre populárnu hudbu, ťažké bolo vôbec prežiť, tak som nemal na výber. Preto sa aj prvý Modus rozišiel a ja som išiel k Hroncovi.

To je pomerne málo známa kapitola budúcej legendy. Aké to vtedy bolo?

Začínalo to krásne, v ére doznievajúcich 60. rokov. Ešte tam nehral Janko Lehotský. Na skúšku ma vzali priamo z parku, kde som hral na gitare. Do kapely ma prijímali Jano Baláž a Ľubo Stankovský. Trvalo to asi sedem a pol minúty. Dostal som veľmi ľahké úlohy, ktoré som absolvoval už dávno v kuchyni s bratmi. Zvíťazili sme na beatovom festivale v Bratislave, na celoslovenskom sme sa umiestnili tretí. Všetko vyzeralo krásne, ja som mal šestnásť rokov. Bol to ostrý štart, pamätám si, ako som si kupoval asi sedem výtlačkov Večerníka, kde bol článok Modus víťazí. Ale boli aj iné kritiky, že som ešte nemutoval, a teda to bude krátkodobý úspech a nemá význam o mne debatovať. No kritiky ma nikdy nemrzeli, už z domu som bol pripravený na to, že keď sa mi ľudia smejú, musím to brať ako normálnu vec.

Vy ste si doma zo seba pekne po anglicky uťahovali?

Ja som bol najmladší, tak som si to odniesol. Vždy som toho vedel najmenej, na čo bratia patrične reagovali. Ale videl som, že to nie je zlomyseľné. A tak som sa naučil aj brať kritiku – že kritik ňou nemyslí nič zlé. Keď človek vyjde na pódium a niečo predvedie, musí byť pripravený na rôzne reakcie.

S prvým Modusom ste sa dostali aj do zahraničia. Ako sa to podarilo?

Agentúra potrebovala devízy, tak sme hrávali v rôznych „dancingoch“ v zahraničí. Boli aj podniky, kde nám zrušili motýliky a saká a nakúpili džínsy a tričká, aby sme pôsobili moderne a hrávali sme rockové klasiky ako Jethro Tull či Rolling Stones. Vo Švajčiarsku sa na nás prišiel pozrieť Janko Lehotský, ktorý hral s Ľubom Belákom neďaleko a upiekli, že nastúpi do Modusu. S ním prišiel pôvodný repertoár. Uvedomili sme si, že chodiť si kupovať gitary, platne a oblečenie do Švajčiarska je síce fajn, ale my chceme hrať pôvodnú hudbu. Ale Slovkoncert to nezaujímalo. Nebola šanca sa presadiť s ničím, čo by hoci vzdialene pripomínalo rockovú hudbu. Tak sme sa rozišli a ja som sa pridal k orchestru Vlada Hronca.

Boli ste klasickým barovým hudobníkom, ako ste to znášali?

U Hronca som pôsobil aj ako gitarista a na začiatku programu sme hodinu alebo dve hrali swingové alebo latinskoamerické pesničky. Každá mala veľmi veľa ťažkých akordov. Takejto hudbe sa hovorilo easy listening – ľahké počúvanie. Ale ja som vždy dodával hard playing – ťažké hranie. Kupoval som si knihy a tvrdo som sa tie akordy učil. To bolo veľmi užitočné. Z rockových základov som sa dostal do iného sveta. A ešte v jednom bolo barové hranie dobrá škola – človek sa zbavil akejkoľvek rozmaznanosti.

Všetko vyzeralo krásne, ja som mal šestnásť rokov. Bol to ostrý štart, pamätám si, ako som si kupoval asi sedem výtlačkov Večerníka, kde bol článok Modus víťazí.

Napokon ste obnovili Modus a v roku 1977 spôsobili začiatok takzvanej veľkej éry slovenskej populárnej hudby. Ako k tomu prišlo?

Vrátili sme sa z toho dlhého-predlhého škandinávskeho zájazdu a ja som bol na tom zle. Prechladol som, ale spievať som musel, a keď sme sa vrátili, mal som úplne odrovnaný hlas. Poradili mi Frantu Tugendlieba, hlasového pedagóga, ktorý povedal, že ma z toho dostane, ale nemôžem spievať niekoľko mesiacov. Čo by aj tak nebolo možné. Začal som k nemu chodiť a zistil som, že existuje práca s hlasom, piesne od Schuberta, Schumanna a podobne. Bol to zasa iný svet. Vtedy som bol bez práce a mal som rodinu. Žili sme veľmi skromne, päťdesiat korún bol pre mňa veľký peniaz. Veľmi mi pomohli rodičia. To trvalo asi desať mesiacov, kým sa mi vrátil hlas a až sa mi donieslo, že Gustáv Offermann, legendárny kapelník, zháňa speváka. Zavolal som mu, ale povedal mi, že on speváka má, Juhoslovana Janesa Puha. Ale nakoniec sa ukázalo, že som mal dobré informácie, lebo ich spevák chcel už odísť, len Offi o tom ešte nevedel a ku mne sa to dostalo z nejakého šumu. Napokon mi zavolal z Nemecka priamo do V klubu, čo bolo známe centrum spoločenského života, a ponúkol mi miesto. Potom si ma ešte vyskúšal na chate a tu som dokázal zaspievať vysoké tóny čisto a dlho, čo bola zasa práca Frantu Tugendlieba. Takže angažmán som mal veľmi rýchlo a zasa som sa veľa naučil. Zaujímavé bolo, že najťažšie skladby prinášali kúzelníci a artisti. O štvrtej popoludní hodili na stôl noty, ktoré sme mali večer hrať, a keď som videl tie značky, už som bežal na izbu a tvrdo sa učil až do večera.

Vaše skladby boli neskôr harmonicky jednoduché, je to tým, že ste sa v tomto období presýtili komplikovaných akordov?

Som presvedčený, že každý akord, ktorý použijem, musí mať opodstatnenie, že nesmie byť zbytočný. Nechcem do skladby nasypať hromadu zložitých akordov, len aby som sa blysol tým, že to viem. Ale mám aj skladby, kde z toho môjho registra niečo komplikovanejšie vytiahnem - napríklad v skladbe Tvár ale aj v ďalších.

Zažil som vás v štúdiu, keď ste robili album pre deti - boli to jednoduché pesničky, ale vy ste nad tým veľmi hĺbali a zo všetkých strán obracali. Mám pocit, že ste sústredený, dôsledný človek a na úlety vás príliš neužijú.

No, ak ma niekto pozná bližšie, možno by bol prekvapený, čo sa týka práce v štúdiu. O tom by asi vedel skôr hovoriť Laco Lučenič - ten ma už išiel zabiť, keď som začal preberať detaily.

Vy ste boli väčší puntičkár než Lučenič?

Ja som vedel viac znervózňovať. Vyťahovať tie neistoty, či tam niečo má, alebo nemá byť. Myslím, že Laci si so mnou svoje užil. V každom albume som sa vždy detailisticky vŕtal.

Aj teraz je to tak?

Myslím si, že sa to u mňa už veľmi nezmení. Ale v niektorých prípadoch je dobré to tam spontánne dať a ísť od toho. To som sa naučil rokmi. Na to neexistuje pravidlo. Je tiež veľa prípadov, že som niečo naspieval ako demo, a nakoniec som to nechal, lebo spev bol uvoľnený a bezstarostný.

Zvyknete takto „znervózňovať" aj v rodine, alebo v bežnom živote nie ste taký puntičkár? Lebo väčšinou to býva tak, že otcovia sú tí dobrí a mamy sú tie prísne.

Mám pocit, že som liberálny. Ale sledujem vývoj a v pravej chvíli zasiahnem.

Ako reagujete na hudobné sklony vašich detí?

Lindu aj Davida som dal na klavír s úmyslom, aby do hudby vnikli hlbšie ako poslucháči. To bol celý motív. Linda rada spieva, ale nehrabe sa na pódium. David hrá na bicích a hovorí nebezpečné vety, že si v budúcnosti založí kapelu, to sa chytám za hlavu. Vzhľadom na to, že o tom čosi viem, si určite jeho budúcnosť v rockovej hudbe nepredstavujem. On je totiž rocker a čuduje sa, ako môžem počúvať napríklad Mozarta - ja totiž čoraz viac objavujem vážnu hudbu. Sympatické je to, že ho nezaujíma to, čo je v hitparáde, ale to, čo sa páči jemu. Robí ťažkú britskú školu, ktorú si vybral sám, lebo jeho gitarista tam tiež chodil. Končí denne o piatej a ešte aj hrá hudbu, neprestávam sa čudovať, ako to všetko zvláda.

Myslíte si, že by ste mohli robiť aj niečo iné, ako skladať, hrať a spievať?

Určite niečo okolo hudby. Veď som si vyskúšal moderovanie, robil som relácie v rozhlase, telke. Asi by som mohol zoznamovať ľudí s hudbou, ktorú mám rád. Ale napokon to je tak, že niečo zložím a zaspievam to. Tak to ide roky a stále ma to baví. Napríklad sa teším, že si teraz v januári ukradnem nejaký čas a zložím pesničky na nový album. Ja si naozaj neviem predstaviť, že by som robil niečo iné. Na druhej strane, v minulosti by som si nikdy nevedel predstaviť, že to budem robiť aj po toľkých rokoch.

Hippies hovorili - neverte nikomu nad tridsať rokov. Vy už máte dvojnásobok a zdá sa, že vám veria, ste schopný vystúpiť na ktoromkoľvek letnom festivale a nikto vás nemá za vykopávku ani za súčasť osobnej nostalgie.

V mladosti človek robí určite sviežejšie veci, ale rokmi prichádzajú iné - napríklad mám pocit, že niektoré veci zaspievam až teraz. Že to začína byť ono. Mladosť nie je všetko.

Niektorým spevákom rokmi klesá rozsah, ako je to u vás?

Nechcem machrovať, ale nemám problém. To je asi zásluha Frantu Tugendlieba, ktorý ma naučil pracovať s hlasom. Asi som si ho neopotreboval.

Tento rok vám začali vychádzať remastrované reedície v systematických edíciách. Sú dva regulárne spôsoby tvorby - vizionárska a staromilská. Kam sa radíte vy?

Vždy som sa snažil, aby som sa príliš neopakoval, ale nechcel som podliehať ani módnym trendom, aj keď sme vždy vnímali, čo sa deje v hudbe. Vždy išlo o to, že aj keď použijeme automatického bubeníka, mali by to byť moje piesne a mali by znieť prirodzene.

Vždy ste mali taký „neimidž", je to zámer?

Nie, v oblasti vizuálnej prezentácie som vždy zaostával. Napríklad na koncert Depeche Mode som bol schopný prísť v úplne neuveriteľnom svetri, ktorý bol takmer provokáciou a ja som si to vôbec neuvedomoval. Ale skúšam to dobiehať v duchu toho, čo raz povedal Kamil Peteraj - že popmusic je oblasť, kde sa starší učia od mladších. Napríklad môj syn je v tomto dobrý. Vizuálnu prezentáciu vníma ako neoddeliteľnú súčasť hudby.

Aký bude rok 2009?

Hovoria, že nebude jednoduchý v dôsledku ekonomickej krízy. Tak sa treba pripraviť, treba to brať vážne. Asi si to nikto len tak nevymýšľa. Na druhej strane, mám takú nádej, že to trochu preháňajú.

Treba sa pripraviť na horšie a nestrácať optimizmus. Pre hudobníkov to špeciálne nebude jednoduché, lebo ak je zlá hospodárska situácia, tak majú ľudia iné starosti, ako platiť za zábavu. Ale my sme na to zvyknutí, lebo sme sa museli vyrovnať s tým, že dramaticky klesá predaj nosičov. No v podstate sa to nelíši od istôt, ktoré som mal na začiatku kariéry - vždy som mal plán maximálne na tri roky dopredu a nevedel som si predstaviť, ako to bude ďalej. Na neistotu som zvyknutý.