Na víkend najčastejšie nemám čas, rozpoznám ich len vtedy, keď ma naň niekto upozorní. Ak mi totiž práve beží výroba seriálu Ordinácia v ružovej záhrade, tak nás práve počas víkendov veľmi často potešia výrobnými termínmi od ôsmej ráno do ôsmej večer. V nedeľu majú totiž herci zvyčajne čas.
Z obsahu ďalších už nakrútených častí prezradím len to, že osudy hrdinov tohto seriálu budú veľmi zložité a zamotané, plánuje sa niekoľko dalších narodení, svadieb, ale aj úmrtí.
V poslednom čase sa mi spojili aj viaceré divadelné povinnosti. O pár dní nás čakajú konkurzy na hlavné postavy do muzikálu František z Assisi, ktorý bude mať premiéru na Novej scéne koncom mája. Nerád by som však robil repliku produkcie, ktorú som režíroval v prešovskom DJZ. Keď totiž človek niečo robí dvakrát, príde zvyčajne na to, kde sa po prvý raz pomýlil. Okrem toho, novoscénické javisko je o polovicu menšie ako to prešovské. Musím ísť teda celkom inou cestou, mnohé veci by na menšom javisku vôbec nevyzneli.
Možno sa potrebujem liečiť z workoholizmu, ale niekedy mám dobrý pocit, keď som v práci. Väčšinu z toho, čo robím, robím rád. V podstate som pomerne spokojný človek.
A nakoniec, niekedy sa nejaký ten voľný deň predsa len nájde. Najradšej vtedy chodím na chalúpku, kde sa môžem venovať aj manuálnej práci. Budem veľmi nekritický, ale považujem sa za pomerne zručného človeka. Veľmi si viem oddýchnuť, keď sem-tam sám postavím nejaký ten múrik. Chalupu sme nedávno prerobili tak, že už v nej môžeme aj zimovať, dokonca sme tam strávili aj Silvestra. Nerád sa však rýpem v zemi, zeleninu nepestujeme, ani by sa nám v tom lese neurodila.
Čo sa týka varenia, mám niekoľko receptov, ktoré zvládam, ale môj sortiment je veľmi úzky, takže ostatné prenechávam na moju ženu.
Nepatrím medzi spavcov, ráno sa málokedy dlho vyvaľujem. Priznám sa však, že som trochu vyznávačom Churchillovho hesla „no sport". Lyžovanie je jeden z mála športov, ktoré ma bavia. No v lete som si pokazil koleno, robí sa mi v ňom voda, takže ma momentálne čaká skôr nejaká operácia ako lyžovačka.
Počas víkendov sa občas prechádzam aj po meste, ja mám totiž Bratislavu, na rozdiel od mnohých ľudí, rád. Pre mňa je to rozmerom ideálne miesto na život, nijaké veľkomesto, ale ani zapadnutá diera. Rád chodím po uličkách, v ktorých som vyrastal, celá oblasť korza je mojou mladosťou.
Priznám sa, že nemám nič ani proti nakupovaniu v nedeľu, nakoniec, veľké nákupné centrá sú aj spoločenskom záležitosťou, človek tam stretne množstvo známych, podobne ako to bolo kedysi na korze. Navyše tam neprší a nie je tam zima.
Niekedy mám povinnosť ísť cez víkend do divadla, ale nie vždy sa mi chce, v poslednom období mi strašne veľa premiér uniklo. Celkom najneradšej chodím na svoje vlastné inscenácie ako dozor, oveľa radšej by som si niečo prečítal. Mám krásnu poličku, na ktorú dokupujem stále nové a nové knihy. Už je zaplnená aj dvomi radmi, stále z nej však neodbúda.
Psa, ktorého sme mali pätnásť rokov, už nemáme, zomrel nám vlani a nového sme si nekúpili, lebo by sa oň už nemal kto starať. Naši synovia sa nám už z domu rozutekali. Jackino boli ideálny člen rodiny, veľmi rád sedával s nami pri stole, všeličo nám z neho aj odjedol. Už mám len jeho fotku na stene, ako sedí pri šálke kávy.
Novoročné plány si nerobím, aj tak by som nijaké nesplnil, a len by som bol z toho frustrovaný. Na Nový rok si ešte tak trochu upracem na stole, inak veci nechávam plynúť. Cez predsavzatia u mňa cesta nevedie.
Autor: zu
