u, skrátka, vždy je dôvod nadávať na šťastenu. A potom spoznáme ľudský osud, pri ktorom nám ovisne sánka.

Marián Ligda bol zjazdovým lyžiarom, reprezentoval Slovensko. No jeho život bol freeride, ktorý nazývajú aj extrémne lyžovanie. Ako jediný Slovák sa nominoval na majstrovstvá sveta Red Bull Snowthrill. Jazdil po svete, stváral na svahu kúsky, ktoré sa vzpierali logike. Padol veľakrát a boli to tvrdé pády. Vždy vyviazol len s odreninami.

V januári 2005 mal nehodu na úplne nevinnom svahu, ktorý nenazve inak než lúka. Skončilo sa to porušenou

miechou. Dnes tridsiatnik z Liptovského Mikuláša odmietol prijať pasívny osud invalida. Ešte v tom istom roku sedel na monolyži. K nej časom pribudol kajak, ručný bicykel - handbike, padák.

Čo bolo pred „tým"

„Bol som v jednej z posledných generácií zjazdových lyžiarov, ktoré zachytili dotované výcvikové centrá," spomína na časy pred úrazom Ligda. Potom sa rozpadlo Československo, dotácie prestali prúdiť a Marián rozmýšľal, čo ďalej. Spravil si inštruktorský kurz najvyššej kategórie a začal trénovať a učiť. Popri tom skúsil jazdiť freeride, čo považuje za kráľovskú disciplínu lyžovania. „Spája mnohé prvky, od pretekárskeho lyžovania až po akrobatické, človek musí v okamihu vyhodnotiť veľa vnemov, reagovať na terén. A vo voľnom teréne sú neobmedzené možnosti," hovorí. Ligdu považujú za prvého freeridera na Slovensku, ale on sa tomuto označeniu bráni. „Keď neboli vleky a lanovky, naši starí dedovia predsa jazdili freeride. Ale je pravda, že keď som začínal, k takémuto voľnému spôsobu jazdy sa blížili len skialpinisti."

Na 80 percent

Marián Ligda vždy zdôrazňoval, že pri svojich jazdách, ktoré sa môžu zdať krkolomné, zbytočne neriskoval. „Aj keď sa moje jazdy mohli zdať zvonku samovražedné, nikdy som nešiel za svoju hranicu, jazdil som tak na 85 percent. Treba si uvedomiť, že som mal perfektnú prípravu, vyrastal som v horách a na snehu som bol aj dvesto dní v roku. Vedel som v každej chvíli, čo robím."

Freeride nie je pre Mariána záležitosť exhibicionizmu. „Nikdy mi nešlo o to, aby ma obdivovali, ale o naplnenie vlastných potrieb. Keď napadne sneh, vyrážame do hôr a sme šťastní. Veľa ľudí hovorí, že vyhľadávame adrenalín, ale ja neviem, o čom to hovoria. Mňa to skrátka baví. To je všetko."

Zlom

O úraze nechce Marián veľa hovoriť. Na poslednú chvíľu si rozmyslel, že z lyžiarskeho strediska pri Liberci odíde domov o deň neskôr. „Skrátka sme blbli a takto to dopadlo. Veľa ľudí mi povedalo, že mi to zachránilo život, lebo by som sa pri freeride skôr či neskôr zabil. Bol to skrátka osud."

Keď sa prebral z narkózy, bolo mu jasné, že je od pása ochrnutý, cítil a nechlácholil sa žiadnymi ilúziami. V depresiách sa však neocitol ani na chvíľu. „Obával som sa, ako to zvládnu rodičia, ale to ostatné mi bolo hneď jasné a vedel som od prvého okamihu, čo budem v budúcnosti robiť. Vtedy som mal asi viac energie bojovať ako teraz," poznamenáva.

Žiadne mojkanie

Marián zdôrazňuje, že mal šťastie na partiu, ale vyrovnávať sa s hendikepom musí človek v konečnom dôsledku sám. „Je dôležité, keď partia vie, kedy pomôcť a kedy nechať človeka, nech sa potrápi sám. Ak sa aj narodia deti postihnuté, rodičia sa o ne často starajú až príliš, a preto nie sú pripravené čeliť svetu. Ale nežijeme v rozprávke, toto je tvrdá realita, kde sa bojuje o všetko."

Pri návrate na svahy mu pomohol Peter Matiaško, ktorý v Handlovej založil klub telesne postihnutých Remata. „Podal mi pomocnú ruku, poskytol mi monolyžu, aby som sa na nej naučil jazdiť. Jazdím už štvrtý rok, dal som si urobiť vlastný prototyp lyže. Freeride predsa len vyžaduje niečo iné, iný typ lyže, sedenia. Čo sa týka jazdy, je tu podstatný rozdiel oproti klasickému lyžovaniu - musím dávať na ľudí väčší pozor ako doteraz, lebo monolyža je zbraň. Keby som do niekoho narazil, môžem ho zabiť. Spolu so mnou to má asi 90 kíl. Preto ani zjazdovky veľmi nejazdím. Ľudí je veľa. Radšej sa zoberieme a ideme niekde mimo. Mám tam priestor. Pocity ostali tie isté ako pred úrazom. Je to stále o slobode, voľnosti."

Po paralympiáde netúži

Marián Ligda sa rozhodol, že nebude pretekať. „Dostal som ponuku aj na paralympiádu, ale nechcem. U nás nie sú vhodné podmienky. Od klubov až po paralympijský výbor je to absolútny chaos a nemienim sa na ňom zúčastňovať. Radšej si ten čas, čo by som trávil na tréningoch, vychutnám v prírode ako voľný človek."

Na šport však už nemá toľko času. Je spolumajiteľom agentúry, ktorá sa zaoberá všetkým, čo sa týka filmovania a fotografie, väčšinou z prostredia hôr. „Keď som bol ešte zdravý, chodieval s nami kameraman a fotograf Braňo Molnár. Po úraze som mu začal pomáhať so spracovaním materiálu, lebo to už sám nestíhal a tak vznikla myšlienka založiť firmu. Vyštudoval som stavebnú priemyslovku, kde sme veľa kreslili, tak som ku grafickým prácam nemal ďaleko."

Pomoc a prevencia

Marián Ligda spravuje aj niekoľko internetových stránok a zároveň cíti potrebu pomáhať postihnutým športovcom. Založil občianske združenie Centrum Ligda - asociácia pre telesne postihnutých. „Ukecali ma, aby som použil moje meno do názvu, ja som pôvodne nechcel. Aktivít pribúda, takže už neviem, či je pondelok alebo nedeľa. Ale musím pracovať, šport je drahý a všetko si financujem sám, nikto nepríde a nepovie - tu máš lyžu a tu výstroj. Dnes si už viem vybaviť sponzoring na materiál, ale z materiálu sa človek nenaje. Ďakujem však všetkým ľuďom, ktorí mi pomáhajú v každodennom živote."

A aby toho nebolo málo, Marián Ligda a jeho kolegovia už niekoľko rokov organizujú lavínový kemp, kde sa

freeridisti aj skialpinisti učia teoreticky aj prakticky všetko o snehu a jeho nebezpečenstvách, o zachraňovaní v teréne. Lektori sú najlepší horskí vodcovia. „Freeride nie je len pustiť sa dolu svahom. Treba veľa rozmýšľať a veľa toho vedieť. A prvoradá je prevencia, aby bolo čo najmenej nehôd."

Nielen sneh

K lyžovaniu Mariánovi postupne pribudli ďalšie aktivity. Zlákal ho kajak, pretože v Liptovskom Mikuláši je areál vodného slalomu. Ďalším záujmom je handbiking, jazda na ručnom bicykli. „Športový klub zdravotne postihnutých Ďumbier Lopej začal organizovať cestu okolo Slovenska na handbikeoch. Minulý rok bol prvý ročník, išlo sa z Popradu do Senca. Tento rok sa pôjde pravdepodobne zo Senca a bude sa končiť až v Kežmarku. Musím stále niečo robiť. Telo si to pýta," dodáva športovec.