Akoby vlastnil tajný recept na výrobu divácky úspešných filmov - doteraz ich nakrútil deväť, no ani jeden z nich sa nestal prepadákom, práve naopak. Pozbieral množstvo cien, veľa výrokov či scén z jeho filmov doslova zľudovelo a pomaly už nie je domácnosti, v ktorej by aspoň jeden z jeho filmov nemali na DVD. Tento mesiac na Slovensku premiérujú jeho zatiaľ posledný film Nestyda. Najúspešnejší český filmový režisér JAN HŘEBEJK.

Do Bratislavy ste prišli tentoraz na nakrúcanie retro relácie Takí sme boli. Akí ste boli?

Bol som jedným z hostí Milky Vašáryovej, s ktorou sme spolu urobili už štyri filmy. Ráz tej relácie je spomínací a ja sa necítim až takým veľkým pamätníkom. Nechcel by som byť už v pozícií robiť rekapitulačné rozhovory.

Váš najnovší film Nestyda je zo súčasnosti a dokonca zobrazuje Milku Vašáryovú inak, ako zvykli režiséri v posledných rokoch. V Nestydovi hrá pani Vašáryová veľmi atraktívnu ženu v najlepších rokoch.

Chcel som ju ukázať inak - so šarmom a pôvabom, ako ju poznám v civile. My sme v mnohých filmoch Milku hyzdili. Prial som si, aby sme jej postavu do filmu Nestyda vniesli, lebo v skutočnosti v predlohe - v Poviedkach o manželstve a sexe nebola. Bolo to nóvum, pretože my sme nikdy - ani s Petrom Jarchovským, ani s Vieweghom - netvorili postavy pre konkrétnych hercov. Ale v tomto filme sme od prvého momentu mysleli na ňu a stvorili ju pre Milku. Zaujímavé bolo, že ju odmietla.

Prečo?

Museli sme ju prehovárať, zdalo sa jej, že zobrazený vzťah s mladším mužom bude pôsobiť nepatrične, nedôveryhodne. Ale podľa mňa to tak nie je a žáner toho filmu to unesie. Musel som použiť všemožnú diplomaciu zmiešanú s vľúdnym maskovaným vydieraním.

Ako si máme túto stratégiu predstaviť?

Máme s Milkou spoločného kamaráta, pána profesora vo Vancouveri. On mi pomohol v tom, aby to Milka vzala.

Na to, že ste s Milkou Vašáryovou nakrútili už viacero filmov, tak ste ju do Nestydu dostali dosť okľukou, nie?

Áno, ale Milka sa vyvíjala cez takú sebakritiku. Potom sme zas nevedeli, či pani Hegerová povolí, aby Milka vo filme spievala jej pesničky. Nakoniec sme to striedali, niečo spieva pani Hegerová a niečo Milka. No Milke sa zdalo, že to nevyjde alebo že to bude hlúpe. Viete, herec dá do filmu svoju tvár a môže sa stať, že to publikum neprijme. A keď sa mu jeho postava nepozdáva, je citlivá vec presvedčiť ho. Väčšina herečiek chce vyzerať dobre a je im nepríjemné, keď ich hyzdia. A u Milky je to trošku opačný proces.

Prečo ste ju vy aj ostatní režiséri toľko v minulých rokoch „hyzdili"?

To neviem. V Horem pádem to bola veľmi zaujímavá postava. V Kráske v nesnázích som sa rozhodoval medzi ňou a Janou Brejchovou, nakoniec sme dospeli k názoru, že to bude tak, ako to bolo. A navyše Milka si to užíva, ju to baví a keď je tá postava dobre napísaná, tak je to v poriadku. Pozrite, zas tak veľa filmov sa nenakrúca a my sme jej vždy ponúkli postavy, ktoré boli zaujímavé.

Vo filme Nestyda ste nenarušili len stereotyp, do akých postáv obsadzovali režiséri Milku Vašáryovú, ale aj iné. Napríklad muž opustí manželku s dieťaťom a na ňu vďaka tomu čaká láska. Psychológovia hovoria, že tento model končí úplne inak. Toto prevrátenie bol tiež váš vklad do Vieweghovej knihy?

Áno. Nemám bezprostrednú skúsenosť s rozpadom manželstva, ale vidím okolo seba, že keď sa rozpadne manželstvo alebo vzťah, ženy väčšinou ožijú. Milka hovorieva, že je úžasné, ako vdovy rozkvitnú. Niekedy sa to stane, najmä ak to manželstvo nebolo úplne funkčné. Jeho rozpad je síce ťažký, ale žene odpadne nejaká nefunkčná zložka domácnosti. Mne sa veľmi páčilo na Nestydovi, že rodičia držia s ich nevestou a nie s ich synom. To sa tiež často stáva. Existuje stereotyp, že manželstvo je najlepšie usporiadanie pre ženu. Ale to nie je pravda. Ak to nefunguje, tak to nie je žiadna výhra.

Nevadí, že Nestyda je rozprávkový?

Chceli sme z toho urobiť idylku, patrí to k tomu žánru. Väčšinou takýto rozpad prebieha dramatickejšie. No chceli sme, aby príbeh nebol typický, lebo potom by nebol zaujímavý. To, že niečo je ukázané idylickejšie než to je, ešte neznamená, že sa to tak aj naozaj deje. Tiež ma lákalo dať Pavlovi Liškovi rolu takzvaného sna rozvedenej ženy - poctivého, dobrého, vtipného človeka.

Keď Nestyda vysvetľuje svojej mame čo sa stalo, povie, že sa to stáva stotisícom ľuďom, že ich proste opustí láska...

A otec na to povie: „Bože, to je ale blb". Viete, ja si myslím, že láska sa mení, že prechádza do ďalších etáp a že nemusí ľudí opustiť.

To, že ich opustila láska, si uvedomí vtedy, keď sa mu nos vlastnej manželky odrazu zdá príliš veľký. Toto sa stáva zrelým ľuďom?

Viete, aj moja žena chodí vždy neskôro o 30 minút. A mňa to štve, ale dokážem s tým žiť, lebo nie som až taký pedant. Ale taký Jarchovský by to nedokázal, lebo je strašný pedant. No a niekedy sa stane, že tým ľuďom sa niečo zdá odrazu neprekonateľné, čo dovtedy bolo rozkošné. Napríklad - ženu zbalí muž, ktorý má popritom ešte jeden vzťah. Prekáža jej to? Neprekáža, kľudne ho rozbije. Potom sa nemôže diviť, že je to sukničkár. O pár rokov jej spraví to isté. Ale ja nie som správny človek na debaty o vzťahoch.

Ale váš nový film k tomu dosť nabáda.

O týchto každodenných banalitách vie veľmi dobre písať Viewegh a túto jeho cnosť si veľmi vážim. Snažil som sa tejto cnosti držať pri nakrúcaní - aby to pôsobilo jednoducho. Oproti jeho poviedkam som však chcel, aby to nebolo také depresívne. Chcel som urobiť Medvídka, ale optimistickejšieho. Režisér Billy Wilder hovoril, že keď je ti dobre, rob depresívne filmy a keď ti je zle, tak rob pozitívne. A okolo mňa sa rúcalo zopár vzťahov, tak som chcel nakrútiť niečo pozitívne. A teraz mi je dobre, tak sa pustím do niečoho depresívneho.

Trocha rozprávky, trocha erotiky - vyzerá to, akoby ste namiešali, čo majú diváci radi. Dá sa vypočítať filmový úspech?

Dá sa vypočítať iba filmový prepadák.

Ale to ste vy nezažili. Vaše filmy sú komerčne úspešné. Takže?

Niekedy viete, že niektoré súradnice nepôjdu k dobrému. Ale čo povedie k dobrému výsledku, je ťažšie. Ja by som nikdy nepovedal, že na filmy Václav a Nuda v Brne prídu stotisíce divákov. Vždy sa to dá povedať len spätne. Ale spätne sa dá povedať všetko. Samozrejme, že keď to nakrúcame, myslíme na to, aby ľudia prišli. Nie sme idioti. To je tak samozrejmé, ako keď skokan na lyžiach chce skočiť čo najďalej. Každý sa snaží zaujať divákov. Každý. Rozdiel je len v to, že niekto má väčší talent.

Aj tak sú isté atribúty, ktoré zaistia diváka, napríklad Viewegh, erotika...

To už je dnes pre diváka odpudivé. S vážnosťou som nakrúcal erotiku len pri Kráske v nesnázích a tam to malo svoj význam. Každý distribútor dnes hovorí, že cieľová skupina filmov sú tínedžeri. Keby som dal na ich názor, tak celú erotiku z Nestydu vyhodím. To som zistil, keď som si robil testovacie premietanie, že tínedežri sú strašne puritánski. Prasatá sú až tí okolo dvadsiatky a najväčšie prasatá sú až po tridsiatke. Ľudia, ktorí majú 16 - 17, považovali milostnú scénu so šľahačkou za totálne odpudzujúcu. Nestyda je preto do 15 rokov neprístupný. Ale keby som tie erotické scény vystrihol, nič by sa nestalo, ten film by nebol o nič lepší ani horší.

Čítate aj kritiky na vaše filmy?

Nie. Ale pre niečo iné, ako si myslíte vy.

Tak povedzte prečo.

Lebo keď režisér pustí film do kina, je voči nemu slepý. Samozrejme, že všetky tie sebazáchovné mechanizmy mi neumožnia povedať si - veď je to debilita, premárnili sme dva roky času, sorry. My sme tie chyby, ktoré novinári kritizujú, videli stokrát v strihárni. V čase, keď uvádzame film do kín, je každá kritika pre mňa smiešna, pretože ja sa na to nedokážem pozrieť inak. Ten film mám strašne rád, strávil som na tom dva roky času a nemôžem vystáť tie chyby. A navyše veľká časť tých recenzií je napísaná pre denníky, takže rýchlo a z ničoho. Ja proste vidím úplne iný film ako oni. Niektoré recenzie sú tiež písané ako PR alebo úplne zvláštnym štýlom. Velebia film, ale pritom sú napísané tak, že odradia diváka. Čítam ich, ale nevnímam. Pre mňa majú asi takú hodnotu, ako keby som ich čítal totálne nafetovaný.

Prečo ste pri Nestydovi mali mediálne partnerstvo s českým bulvárnym denníkom?

Stáli sme pred rozhodnutím, či noviny, ktoré tam vystupujú, budú anonymné alebo skutočné. Vzhľadom na to, že som chcel, aby film bol autentický, sme sa rozhodli, že to bude Blesk.

Ak by som išla v Prahe cez víkend 18. - 19. novembra do kina na Nestydu, mala by som 20-percentnú zľavu na topánky od jedného českého výrobcu. Čo majú topánky spoločné s Nestydom?

Je to jednoduché. Ich nový marketingový riaditeľ sa rozhodol, že zmení spôsob propagácie firmy. Nechce už používať manekýnky, ale viac hercov. Mimochodom, tento výrobca už počas prvej československej republiky staval reklamu na mediálne známych osobnostiach. Linda Rybová, ktorá kampaň nafotila, ho presvedčila, aby dávali peniaze do filmu. Bolo by mi ľúto, keby som niečo také robil pri filme, ktorému by to uškodilo. Strašne sa to preceňuje.

V čom vidíte preceňovanie?

Problém s konkrétnymi produktmi či značkami vo filme je úplne iný. Napríklad v Británii je kódex, že v BBC nemôže byť ukázaný žiadny výrobok. Keď majú zobraziť hlavnú ulicu, musia vymazať všetky výklady. Alebo pri hokeji - nie je ani vidieť puk kvôli reklamným plochám. Veď náš film má rozpočet jedného dňa nejakého strašného amerického filmu. Tu sa plazíme v bahne, tak čo? Je to naivita recenzentov, keď píšu o product placemente s pohŕdaním. Dobre, u historického filmu je to mimo, ale pri filme zo súčasnosti? Hlúposť. Je to z ich strany úplne farizejské. Veď ich výplatná páska vzniká vďaka tomu, že vedľa ich článku má niekto inzerát. Žiadny šéf nepovie - toto je firma, ktorá nám smrdí, tak jej nedáme inzerát. Ani náhodou. A títo ľudia mi chcú hovoriť o product placemente.

Lenže to je niečo iné.

To je to isté.

V slušných novinách je jasne rozlíšené, čo je inzercia a čo nie je. Ale u vás je to súčasť scény, napríklad keď si vo filme U mě dobrý neobjednávajú minerálku, ale Matonku. To sa vám nezdá rozdielne?

Matonka je synonymom minerálky. Keď idem do krčmy, objednám si Matonku, ale nemyslím tým Matonku. Špeciálne Matonka a výrobca obuvi sú v týchto filmoch urobené vtipne, lebo oni netrvajú na tom, aby to tam bolo nasilu. A poviem vám to úprimne: pre Matonku to vôbec nič neznamená. Je to ich láskavosť, že vôbec do toho niečo dávajú.

Nič? Veď cez filmy a cez filmový festival Karlove Vary sa Mattoni dostala do podvedomia obrovskému počtu ľudí.

Karlove Vary - to je iná vec. Ale keby sa robil výskum, čo priniesla Mattoni scéne v Nestydovi, keď Macháček povie, doneste mi ešte Matonku, tak sa zistí, že nič.

Ale to je váš pocit. V skutočnosti je pre diváka prijateľnejšia takáto „nenápadná reklama" ako desaťminútové reklamné bloky v televízii. Aké najnáročnejšie požiadavky na vás mali sponzori?

Keď boli nesplniteľné, tak zo spolupráce nič nebolo. So stovkou ľudí sme sa nedohodli. Nemôžeme sa však hrať na to, že film nie je biznis. Keď nám niekto dá milión za to, že sa tam raz objaví jeho značka, tak prečo nie? Všetko je šialene drahé. Štáb má tridsať ľudí, z toho 25 percent má vysokoškolské vzdelanie a sú to špičkoví profíci, ktorí pri reklame zarábajú päťnásobok. Film je drahá vec, ktorú vlastne ekonomicky nemá zmysel robiť. Jediný dôvod je, že to tu má tradíciu a že ľudia sú tu takí profesionáli, že za málo peňazí vedia robiť dobré veci.

Profesionálni síce sú, ale to na dobrý film nestačí a dosť českých filmov je slabých.

Ročne sa u nás nakrúti 25 filmov: päť stojí za reč, desať nie je trestuhodných a ostatné sú hlúposti. Ale keď to porovnáme s Hollywoodom alebo Bollywoodom, tak pomer dobrých filmov je u nás väčší. Veď v Amerike je 90 percent kravín. Robia tam filmy z mimofilmových dôvodov - len preto, aby sa s niekým zoznámili, alebo preto, že nejaký sponzor ich nahovoril. Tým chcem povedať, že v Česku je sponzoring filmov vo veľmi mravnej a čestnej rovine. Samozrejme, že sú filmy, kde sa to nehodí. A tam to ani nie je - napríklad v Šakalích létach, či v Musíme si pomáhat. Ale pri Rafťákoch je to úplne jedno.

Dobrý film a veľký sponzor sa teda vylučujú?

Dobrý film nesmie vznikať na objednávku, ale preto, že tvorcovia v spolupráci s producentmi chcú hovoriť niečo, čo má zmysel. Samozrejme, je to úplne promile. Ale meradlo vedie tadiaľ, či ten človek má čo povedať alebo nemá. A väčšina ľudí nemá čo povedať celý život. Ja som stokrát skeptickejší ako vy, lebo viem ako filmy vznikajú. Je zázrak, že vznikne vôbec niečo, čo má vášeň. A takých filmov je minimum.

Prečo by ich bolo málo?

Ktorí zo svetových ľudí nakrútili len najlepšie filmy? Forman? Aj u neho sa nájde niečo, čo by tam nemuselo byť. Samozrejme, dal by som všetko za to, aby som natočil jeho najhlúpejší film. Veď aj Woody Allen, asi najlepší žijúci režisér, má slabšie filmy. Ale myslím to takto: Petr Šabach raz kritizoval niektorú z posledných hier divadla Járy Cimrmana. Potom sa odmlčal a povedal: ale samozrejme, že za jeden odsek tej hry by som dal svoje knihy.

V Česku je divácky úspešný aj Nestyda. Čo očakávate od jeho premiéry na Slovensku? U nás je predsa len návšteva vašich filmov menšia.

Keď príde 50 000 ľudí na Slovensku na môj film, je to úspech. Taká bola návštevnosť U mě dobrý na Slovensku. V Česku to bol prepadák, len 200 000.

Ako môže byť 50 000 úspech a 200 000 prepadák? Aj keby sme rátali s tým, že Česko má dvojnásobný počet obyvateľov, tak to nesedí.

Sme akože z rovnakej krajiny, ale nie sme v rovnakej krajiny. Takže na Slovensku je to úspech.

Ale ešte stále vás vnímame ako dobre známeho Hřebejka.

Ale ešte stále sme v cudzej krajine, takže napríklad ani médiá sa už nechcú na slovenskej premiére toľko podieľať ako inokedy. Keď má Macháček turné v Česku, sú s ním rozhovory všade. Tu sa to docieliť nedá. Keď teraz robím rozhovor so SME, neočakávam, že bude mať upútavku na prvej strane.

S vami sú tu rozhovory často, pri každom novom filme - a tých nakrúcate dosť. Sám ste mi raz povedali, že pre média je nevýhodné, keď máte tak často nové filmy.

To nie je nevýhodné To je už neúnosné. Ale čo mám robiť?