Na pomaly 76-ročného bluesmana B. B. Kinga sa už nezmestí žiaden nový prívlastok, už ho nevyvedú z miery ani tri tohtoročné nominácie na Grammy Awards. Absolvoval všetky možné siene slávy, no on si len ďalej spieva a hrá blues. „Volám sa B. B. King, prečo by som mal čokoľvek meniť?“ povedal nám vlani v rozhovore pred koncertom. „Prečo mám úspech? Asi preto, že som to ja,“ dodal so smiechom a istotou človeka, ktorý robí len to, čo vie najlepšie. Najvyšší čas na antológiu.

Narodiť sa v Mississippi

Antológia s názvom B. B. King Anthology (MCA Records / Universal Music) je dvojalbumom obsahujúcim jeho najznámejšie piesne z rokov 1962 až 1998. Spolu 34 skladieb, začínajúcich sa How Blue Can You Get? a končiacich sa spoluprácou s U2 (When Love Comes To Town), Albertom Colinsom či Robertom Crayom.

B. B. si vytvoril vlastný zvuk zmixovaním tradičného bluesu, džezu, swingu a strednoprúdového popu. Elvis by ho oslovoval sir, John Lennon by si s ním zahral na gitare. Ak by ešte vždy tvorili medzi živými. Naposledy sa to podarilo Ericovi Claptonovi, s ktorým B. B. nahral úspešný album Riding With The King.

„Žiť v Mississippi naozaj nemusíte, aby ste hrali dobre. Ale pomáha to. Viete, na svete je kopa vynikajúcich hráčov, ktorí nikdy netrhali bavlnu, to vám hovorím ja, čo som tam vyrastal,“ hovorí B. B., vlastne Riley B. King, ktorý sa narodil 16. septembra 1925 na bavlníkovej plantáži v Itta Bene v mississippskej delte. Z rohu ulice neďaleko kostola, kde hrával, si s gitarou a dvoma dolármi a päťdesiatimi centmi stopol auto do Memphisu. Tam začínal každý muzikant z juhu, ktorý chcel niečo znamenať. B. B. žil u strýka Bukka Whita, jedného z najuznávanejších bluesmanov z ulice, ktorý ho zasvätil do umenia tejto hudby.

Večná Lucille

„Keď spievam, v duchu hrám. V momente, keď prestanem spievať ústami, začínam spievať tak, že hrám na Lucille.“ B. B. King by nevystúpil s inou gitarou, než je jeho Lucille. Meno nástroja od spoločnosti Gibson sa spája s jednou príhodou. V polovici 50. rokov hral B. B. v Twiste (Arkansas), keď sa dvaja fanúšikovia začali mlátiť. Zhodili petrolejovú piecku a tá zapálila celú miestnosť. B. B. vybehol von s ostatnými, keď si uvedomil, že jeho gitara za 30 dolárov je dnu. Vytiahol ju spomedzi horiacich trámov, a keď sa dozvedel, že bitka sa strhla kvôli žene menom Lucille, pomenoval ju po nej.

„Moja gitara sa so mnou ešte nikdy nepohádala,“ vytiahli sme z neho priznanie, ktorú nežnú polovičku má radšej. „Túto vyrobila spoločnosť Gibson, je štíhla a má dlhý krk. Padne mi do rúk ako uliata a nemusíte mať dlhé prsty, aby ste na nej zahrali. Takže iné gitary vôbec nepotrebujem.“ Odvtedy má už síce druhú Lucille, ktorá pred troma rokmi zmizla, no polícia ju na Kingovu veľkú radosť vypátrala. Do plameňov by sa dnes už nerád vrhal, veď gitare dal meno preto, aby to už nikdy nemusel spraviť.

V deväťdesiatych, osemdesiatych, sedemdesiatych, ale aj päťdesiatych rokoch bol iba jeden kráľ bluesu - B. B. King. A zrejme aj bude, inak by sa nepýtal: „Vy mladí ľudia si myslíte, že sedemdesiatnik by mal už len ležať a opierať sa o vankúše?“

DENISA VOLOŠČUKOVÁ