Bratislava 15. januára (TASR) - Vlado Bednár, prozaik, publicista, rozhlasový autor, časopisecký a vydavateľský redaktor, tragicky zahynul pred 25 rokmi 17. januára 1984.
Keď som začal písať, každý mi hovoril: Píš o nás. Keď som o nich napísal, vzbúrili sa: píš o iných." Táto jednoduchá výpoveď by mohla pri troche zveličenia tvoriť skicu obávaného satirika Vlada Bednára. Kto ho poznal, vie o čom je reč: o otvorených očiach, ktoré videli to, čo malo zostať skryté, a neodbytnej potrebe oboznámiť so svojím poznaním verejnosť.
S takýmto presvedčením nie je ľahké pohybovať sa v spoločnosti, ktorá sa v Bednárovej dobe prezentovala viac ako kedykoľvek inokedy dvojakým životom životom úspechov, ale aj omylov v realite každodennosti a na druhej strane vonkajšou kulisou dokonalosti demonštrovanej jej najvyššími predstaviteľmi.
Kritický pohľad, otvorenosť a pichľavá satira Vlada Bednára vo všetkých jeho profesijných podobách pôsobili preto ako neakceptovateľná provokácia. Na krehkom ľade satiry sa pohyboval cielene, či už išlo o životné prostredie alebo tichý súhlas kamaráta s etickým prešľapom. Vychutnával jedinečnosť tohto žánru. Satira je krutá, nekompromisná, neradostná a predovšetkým surová. Satira, to je Goya a jeho Španielsko. Je to niečo ako podrezanie vlastných žíl. Obrazne povedané, je to zúrivosť, ale zároveň i krása, o ktorej málokto vie."
Napriek svojej nekompromisnosti mal popri nepriateľoch okolo seba oveľa viac kamarátov. Aj oni by mohli povedať svoje o Bednárovej nezmieriteľnosti, napríklad s pokrytectvom. Nosil v sebe fluidum, ktoré zostávalo v jeho stopách, či sa pohyboval medzi intelektuálmi, horolezcami, deťmi, alebo debatoval v prírode s kvetmi a obľúbenými hubami.
Vlado Bednár sa narodil ako syn maliara Štefana Bednára v Bratislave 11.2.1941. On sám sa zorientoval na novinársku a literárnu dráhu. Po absolvovaní štúdia žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (1964) zostal na katedre ako asistent a súčasne pôsobil ako redaktor v Kultúrnom živote. Neskôr redigoval mládežnícke časopisy ABC pionierov a Prúd a humoristickú prílohu Mladej tvorby Infarkt. V rokoch 1970-1975 bol redaktorom v knižnom vydavateľstve Smena a svoj krátky profesionálny život dožil ako umelec v slobodnom povolaní.
Literárne debutoval v roku 1964 satiricko-humoristickým románom Uhni z cesty, nasledovali novely Divné hrušky s divnou chuťou (1966). Z jeho bibliografie vzbudili záujem Vajce v stodole (1979) a Koza (1979). Z tvorby pre deti Čo mi kvety natárali (1982), Hubárske rozprávky (1983)a predovšetkým Veľká dobrodružná vlastiveda (1979) z potuliek s priateľmi Julom Satinským a Tomášom Janovicom. Ďalšou knihou pre deti Dobrodružstvami troch mudrlantov (1974) bol motivovaný aj neskorší rozhlasový zábavný cyklus s autentickými postavami Tomáša Janovica ako autora básní, Jána Melkoviča, autora hudby, a Vlada Bednára, pôvodcu tém na mudrovanie". Vlado Bednár spolupracoval s dramaturgiou rozhlasových hier pre deti a mládež a niekoľko rokov zabával svojím priateľským humorom mladých poslucháčov v Sobotnom mesačníku zábavných foriem pre deti Somzafor. Z češtiny preložil tvorbu svojich obľúbených autorov Vladimíra Párala a Bohumila Hrabala.
Tragicky a paradoxne zomrel po nešťastnom páde cestou domov vo svojom byte v Bratislave - Rači. Na poslednej ceste ho sprevádzala Debussyho hudba z flauty, dnes už tiež nežijúceho priateľa Jána Melkoviča a ľudia, ktorí si považovali, že ich zasiahlo fluidum Vlada Bednára.
