Máloktoré európske mesto prechádza v posledných rokoch takou markantnou premenou ako Valencia. Do novej infraštruktúry domáci investovali milióny pesiet. Aj preto tretie najväčšie špa-nielske mesto s takmer 800-tisíc obyvateľmi dokáže v dnešných časoch uchvátiť návštevníkov v každom ročnom období. V čase našej návštevy, v polovici decembra celé centrum žiarilo vianočnou výzdobou. Striekajúca fontána v pozadí hlavného námestia a vedľa nej nasvietený betlehem dotvárali čarovný kolorit metropoly Galície.
Prechádzka rozžiarenými uličkami budila priam rozprávkový dojem, pri návšteve pýchy mesta Ciudad de las Artes y las Ciencias (Múzeum vedy a umenia) na okraji centra mesta zasa človek nadobudol dojem, že vidí mesačnú krajinu. Samotní Španieli túto monumentálnu stavbu vystavenú novou technológiou v symbióze s vodnou hladinou označujú za projekt Tretieho milénia. Na jeho stavbe, ktorého súčasťou je i známa budova L‘Hémisféric, pracovalo sedem držiteľov Nobelovej ceny. V budove L‘Hémisféric, ktorá bola sprístupnená v roku 1998, si návštevníci môžu prezrieť planetárium a obrovské laserové kino. Vo vedľajšej budove, nazvanej Palác vedy a umenia, nájdete hudobný, fyzikálny i športový pavilón pre deti, kde sa im prístupnou formou snažili držitelia Nobelových cien priblížiť výdobytky 20. storočia. Ak však neovládate španielčinu a z fyziky ste na vysvedčení nemali jednotku, tretine prístrojov nebudete rozumieť. O to čarovnejšie je dobýjanie ich podstaty (pravda, ak sa nikam neponáhľate). Autorom Paláca vedy a umenia je valencijský architekt Santiago Calatrava, ktorého výtvorom je i jeden z mostov cez dnes už bývalú rieku Turia. Na rieku nemajú Valencijčania najlepšie spomienky, v roku 1957 bola príčinou veľkých záplav, ktoré si vyžiadali aj ľudské obete. Po odklonení do jednej z priehrad Španieli naplno využili vyschnuté koryto rieky. Vyrástli v ňom tenisové i futbalové ihriská a množstvo parkov a záhrad s rastlinami od výmyslu sveta. Ak sa práve nachádzate v niektorej z nich, ani vám na um nepríde, že stojíte v koryte rieky. Späť k Palácu vedy a umenia. Rozkladá sa na ploche 42-tisíc metrov štvorcových, je vysoký 55 metrov a dlhý 220 m. Na jeho stavbu bolo použitých 58-tisíc kubíkov betónu a 6-tisíc ton ocele. Mamutia, ale nádherná stavba.
Čarovná je i prechádzka po jednej zo striech budovy oproti Palácu vedy a umenia. Stačí vyjsť dve poschodia a ocitnete sa v záľahe vysokých paliem, ktoré v kontexte s nezvyčajnou kovovou konštrukciou budovy vytvárajú zaujímavú symbiózu. Ak práve v tom čase presvitajú dovnútra lúče slnka, dojem je o to romantickejší. Futuristická stavba, ktorou sa Valencijčania hrdia už dnes, však ešte zďaleka nie je dokončená. V čase našej návštevy pár metrov opodiaľ vyrastalo gigantické divadlo, za Palácom vedy a umenia by mal stáť Oceánografický park.
Medzi dominanty architektonicky nádherného mesta patrí i Palau de la Musica (Hudobný palác), ktorý je už 14 rokov centrom kultúry. Futuristický vzhľad má i detský rekreačný park Gulliver. Ak vás stavby budúcnosti prestanú baviť a máte chuť oddychovať, nie je nič ľahšie, ako sa metrom zhruba za 25 minút presunúť k moru. Dvadsaťstupňová decembrová teplota síce kúpanie nesľubuje, prechádzka opustenou piesočnou plážou za šumenia mora však dá zabudnúť na svetské problémy. A nezabudnite v jednej z miestnych reštaurácií ochutnať paellu - typické španielske národné jedlo skladajúce sa z množstva ryže a kuracieho mäsa, prípadne darov mora. RASTISLAV HRÍBIK
