Filozofickej fakulty Univerzity Komenského.
Prečo majú deti z prijímačiek také obavy?
„Rodičia aj učitelia vytvárajú od začiatku školského roku v posledných ročníkoch hroznú psychózu. Hovoria deťom – učte sa, lebo budú prijímačky a ak ich neurobíte, nikde vás nezoberú! A hrozba prijímačiek nad nimi visí ako Damoklov meč. Ale prijímacie pohovory nie sú nič iné ako normálna skúška, ako príklad v matematike, diktát či rozbor viet. Nervozita a stres pramenia z toho, že musia podať výborný výkon. Že nesmú sklamať rodičov, pedagógov, spolužiakov. Dobrý žiak predsa nemôže prísť so slovami – neurobil som. A to všetko im zväzuje ruky i nohy.“
Dá sa povedať, že tento stres umelo vyvolávajú najmä rodičia?
„Často áno, i keď sa dá pochopiť, že ide v podstate naozaj o veľa. Rodičia však často stavajú prijímačkovú situáciu do polohy teraz alebo nikdy! A keď dieťa musí podať v tú hodinu, v ten deň maximálny výkon, má strach. Navyše, deti sú práve vo veku, keď sa ťažko koncentrujú, ich sebavedomie je znížené, a zaujíma ich všetko okrem učenia. A to privádza rodičov do šialenstva, preto tak reagujú.“
Ako by sa to dalo riešiť?
„Ideálne by bolo, keby boli na školách psychológovia, ktorí by vytvárali modelové situácie prijímačiek. Aby sa pedagógovia a rodičia k tomu začali stavať inak a nestrašili deti prijímačkami. Treba si uvedomiť, že nejde o život. Je to len jedna z bežných životných skúšok.“
Možno však pochopiť aj rodičov, že im záleží na tom, aby dieťa malo dobré vzdelanie, aby uspelo.
„Samozrejme. Pri prijímaní na vysokú školu je to už iné, ale stredná škola je niečo, čo tlačí rodičov i deti. A je veľmi zle, keď je to hlavná téma v rodinách. Rodičia by mali skôr deti povzbudzovať – nevadí, veď toľko písomiek si už napísal, to zvládneš. Často to však naopak vyzerá, akoby dieťa chodilo do školy len preto, aby urobilo prijímačky na vytúženú strednú školu.“
Niektoré deti sa učia v zhone na poslednú chvíľu, iné sa systematicky pripravujú. Ktorý spôsob je lepší?
„To je veľmi individuálne. Niekto sa dokáže najviac naučiť cez prestávku, keď je v časovom strese. A iné môžu sedieť hodiny nad knižkami a nič sa nenaučia. Nejde o čas učenia, ale o kvalitu. Ukazuje sa, že na prijímačkách nám často zlyhávajú jednotkári, deti, ktoré majú veľmi dobré známky a neboli zvyknuté prekonávať prekážky. Deti, ktoré mali sem-tam dvojku či trojku, majú na prijímačkách lepšie výsledky.“
Ako by rodičia mohli svoje dieťa podporiť?
„Podpora rodičov je pre dieťa veľmi dôležitá. Mali by ho vyprevádzať zo slovami – choď, urob to najlepšie, ako vieš, nič sa nestane. Akonáhle rodič povie, keď to neurobíš, vyhodím ťa z domu, zbabral si si život, to máš preto, že si sa neučil, stres je ešte väčší. Nestavať všetko len na výkon, veď dieťa má aj city, emócie, problémy. Žiaden rodič by nemal dieťaťu vytýkať, že prijímačky nezvládlo, aj keď má pocit, že sa dosť neučilo a nesedelo nad knihami. Často je to otázka šťastia, koncentrácie či klímy na skúške. Deti nesmieme dehonestovať, lebo tá „človečina“ nie je o tom, či dieťa spraví prijímačky. Ono naďalej zostáva plnohodnotným človekom.“
SOŇA REBROVÁ
