Veľké tradičné fabriky v regióne zatvorili takmer všetky už pred rokmi. Teraz začal hromadne prepúšťať mäsokombinát Tauris. Veľa sa toho na rimavskosobotskom úrade práce od krízy však nezmenilo.
RIMAVSKÁ SOBOTA. V stredu sa na úrade práce začína pracovať ráno od deviatej. Tesne pred deviatou sa zbiehajú prví ľudia a fajčia pred vynoveným vchodom.
Prichádzajú samostatne aj v hlúčikoch. Niektorí ako sprievod partnerovi či partnerke, veď aj tak nemajú doma čo robiť. Niektorí prišli aj s deťmi, ktoré nemali kde nechať, pretože aspoň jeden člen rodiny ešte pracuje.
Keď sa na prízemí otvoria hneď prvé dvere z chodby s nápisom Prvotná evidencia nezamestnaných, rýchlo sa vytvorí rad asi dvadsiatich ľudí.
Rad zväčša mladých ľudí do tridsať rokov a niekoľkých prešedivených hláv sa nerozplynie do obedňajšej prestávky úradu.
Kríza postihla len časť
Pred dvomi rokmi zatvorili v Rimavskej Sobote desaťročia fungujúci pivovar a cukrovar. Budovu cukrovaru na okraji mesta už rozoberajú. Naďalej funguje konzerváreň Riso, no kým pred rokmi rovnako ako cukrovar či pivovar zamestnávala stovky ľudí, dnes si vystačí s desiatkami.
„Nemáme čo povedať. Aj tak nám nikto nepomôže. Chceme počuť pozitívne správy," začnú pokrikovať ľudia čakajúci pred dverami, keď sa ich opýtame na prácu a na situáciu v meste.
Hovoria, že k tomu nemajú čo povedať, pretože tu sa nič nezmenilo. Ani od októbra, ani od januára, ani od pádu socializmu. A v tomto regióne sa už ani nič nezmení.
„Robil som, donedávna, do konca roka. V Bratislave som bol už dva roky," hovorí Jozef. Robil na stavbe, mali partiu a chodili po celom Slovensku. Nehovorí, že bol spokojný, no robiť musí. „Ale čo si človek vyberie?" Teraz ich firma prepúšťala, najskôr v decembri, potom znovu v januári.
A čo budete robiť teraz? „Niekam pôjdem. Čo tu? Tu vám nič neponúknu, ani sa tu nič nezmení."
Dvadsaťročného Gábora prepustili pred tromi týždňami z nábytkárskeho podniku vo Fiľakove. Robil tam osem mesiacov, teraz potrebovali niekoho prepustiť, tak odišiel ako najkratšie zamestnaný. „Už nepôjdem robiť nikam. Budem doma a niečo vymyslím," nechce povedať, z čoho bude bez práce žiť.
Všetci netrpezliví z čakania pred dverami sa zhodujú, že im na úrade nemajú čo ponúknuť. Chodia sa hlásiť, aby za nich niekto aspoň na čas platil zdravotné odvody.
Máme ísť ku Kórejčanom, kde nás ešte počas skúšobnej vyhodia, aby dostali príspevok na ďalších nových a my nič? Narážajú na podmienky v kórejskej firme Sewon, ktorá už rok v bývalých kasárňach vyrába káblové zväzky a zamestnáva asi 500 ľudí. Sťažujú si, že prestávky sú vraj krátke a skladať nonstop celý deň káble sa nedá.
Kto už mňa zamestná
Úplne pokojne stojí v rade na zaevidovanie prešedivený muž v šiltovke.
Päťdesiatročný Emil hovorí, že tu nie je prvýkrát. „Z evidencie ma vyradili pre nespoluprácu, ponúkli mi miesto v Hnúšti, kde by som každý deň dochádzal sedem kilometrov a chodil z domu pešo, teraz sa idem prihlásiť znovu." Pred dvomi rokmi ho prepustili zo železníc, kde robil sedemnásť rokov.
„Aspoň na chvíľu budem mať nejaký príspevok, kto už mňa zamestná," hovorí beznádejne. Keď sa ho opýtame, či nie je lepšie odísť niekam inam alebo zobrať horšiu prácu, ako zostať doma, trochu sa rozčúli. „Lepšie? Čo už je lepšie? Skúste si to, byť roky doma a nič nerobiť. Bývam na lazoch. Kým bolo za čo, aspoň som niečo choval, teraz nie je nič. Seno musím páliť."
Na druhom poschodí
Na druhom poschodí je menej rušno. Ľudia chodia podľa toho, kedy ich objednajú zamestnankyne úradu. Približne raz za mesiac sa majú prísť hlásiť a dokázať potvrdením od zamestnávateľa, že si miesto aspoň hľadajú. Hovoria, že potvrdenie zohnať nie je nijaký problém.
„Každý vám dá potvrdenie a podpíše, že pre vás nič nemá. Načo by sa s vami naťahoval, keď je to pravda."
Pred dverami s nápisom elektrotechnika, technici, stavbári stojí mladý chlapec. Vojde a o pár minút znovu vychádza.
Dvadsaťjedenročný Michal je v Rimavskej Sobote štyri mesiace. Prerušil v druhom ročníku vysokú školu strojnícku a odvtedy je na úrade práce. Nedostáva nijaké peniaze, lebo nikdy nerobil a rodičia ešte zarábajú a môžu sa oňho starať.
„Týždeň som robil v herni, mal som na starosti automaty. Potom mi zmenili zmluvu a mal som byť zodpovedný aj za technické veci, na ktoré nemám kvalifikáciu, ani sa v nich nevyznám," hovorí.
Tak dal výpoveď. Teraz prišiel po troch týždňoch s potvrdením, že si hľadá prácu. „Som mladý, nemám záväzky, odišiel by som aj preč, roboty sa nebojím, ale teraz nijaké ponuky nie sú."
Nervozitu nevidieť. Veľkí už prepúšťali
DANA COCHOVÁ riadi služby zamestnanosti v Rimavskej Sobote. Hovorí, že s krízou neprišiel medzi ľudí šok. Nervozita však môže prísť v lete, ak sa pre krízu nerozbehnú sezónne práce v zahraničí.
Čo sa zmenilo vypuknutím krízy?
Doteraz v regióne s krízou neprišiel šok. Nervozitu nevidieť. Okres zápasí s vysokou nezamestnanosťou dlhodobo. Odkedy sa rapídne znížila zamestnanosť v poľnohospodárstve, veľký investor prišiel len jeden. Zároveň región trpí nízkou kvalifikáciou ľudí. Vzdelanejší odchádzajú za uplatnením inam. Vlani v októbri sme mali v tridsaťtisícovom regióne v evidencii necelých 11tisíc uchádzačov o zamestnanie, na konci januára ich bolo o osemsto viac. Keby sme urobili priemer medzi jednotlivými mesiacmi minulého roka, je to výraznejší nárast ako priemerný. Mimo krízy mávame najnižšiu nezamestnanosť v lete, keď ľudia využívajú brigády na sezónnych prácach. V lete mávame nezamestnanosť v štatistických číslach aj o 500 ľudí nižšiu. Keď pribudnú v septembri absolventi stredných škôl, tak je zase vyššia. Mimo krízy býva október až február približne stabilný.
Prišli ľudia zo zahraničia?
Od vypuknutia krízy asi 5 percent zo zaevidovaných pracovalo predtým v niektorej z krajín Európskej únie. Aj keď sme regionálne blízko, prílev ľudí, ktorí by boli prepustení v Maďarsku, sme nepocítili. Uplatnenie v zahraničí mali skôr ľudia, ktorí u nás prešli opatrovateľskými kurzami. Niektoré z nich pritom boli so základmi nemčiny, pretože príležitosť dostávali preškolení ľudia v Rakúsku. Opatrovateľstvo na rozdiel od priemyslu nie je v zahraničí pritom až tak postihnuté krízou.
Keďže na trhu je teraz menej ponúk, bude menej pravdepodobné, že uchádzača vyradíte z evidencie, ak odmietne ponuku?
V priemere máme v ponuke mesačne 15 voľných miest. Čo je to pre 11 000 ľudí? Teraz si možno ponuky budú vážiť viac pre krízu. Doteraz žili niektorí ľudia v tom, že keď v regióne cez rok neuspeli, v lete mohli odísť na sezónne práce za hranice, zarobiť, aj ušetriť. Práve vďaka nárastu sezónnych prác sa nám v apríli znižoval počet evidovaných. Teraz si skôr uvedomujú, že možno tieto možnosti nebudú, tak si ponuky viac vážia. Nestáva sa, že by ponuky odmietali.
Ktorú z možností, ktoré teraz pripravila vláda na zníženie dosahu krízy, ľudia najviac využívajú?
Najväčší záujem je o príspevok na samostatne zárobkovú činnosť. Podnikanie je teraz práve tá šanca, ktorú majú, aby nezostali nezamestnaní, najčastejšie si zakladajú živnosť na kúpu rôzneho tovaru a jeho predaj, vedenie účtovníctva, krajčírstvo či kaderníctvo.
Čo rekvalifikačné kurzy?
Od marca začínajú kurzy, na ktoré vláda vyčlenila peniaze po vypuknutí krízy a mali sme si vybrať a rozbehnúť také, ktoré by najviac dokázali ľuďom pomôcť. Kurzy musia byť efektívne. Nedá sa ľudí preškoliť na niečo, s čím sa nebudú vedieť ani naďalej uplatniť. Otvárame dva kurzy pre opatrovateľky po dvadsať ľudí. Jeden je vysunutý v Hnúšti a opäť so základmi nemčiny. Pri opatrovateľských kurzoch stále vidíme obrovský záujem, ktorý nedokážeme uspokojiť. A zároveň je aj dopyt. Záujem o opatrovateľov a opatrovateľky má aj mesto, alebo stále môžu odísť do Rakúska. Rovnako obrovský záujem bol o zváračský kurz, otvorili sme ho pre 40 ľudí, no boli sme opatrní. Nechceli sme však „preškoľovať" viacerých. Je otázne, kto ich dnes zamestná.
Budú ľudia do evidencie ešte pribúdať?
Od prvého marca sa začne hromadné prepúšťanie ohlásené mäsokombinátom Tauris, kde prepustia 103 ľudí. Uvidíme, koľko z nich nám pribudne do evidencie. V apríli majú zatvoriť Gemerskú mliekareň. Ďalšie veľké prepúšťanie potvrdené nemáme. Malí podnikatelia prepúšťajú postupne, po päť, po desať ľudí.
