Na Slovensku je nachvíľu o jeden prst na ruke viac speváčok. SOŇA HOLIČOVÁ (26), umeleckým menom Sonja, si odbehla z Kanady pozrieť, čo by sa tu dalo urobiť. Útle čiernovlasé dievča pred šiestimi rokmi spievalo Chcem hrať fér a niečo o tom, že musí ísť, a potom naozaj zmizlo. Dnes sa pre zmenu ryšavá Sonja spojila s vtedajším producentom Gabom Dušíkom a na svete sú dve pesničky, ktoré pri troche šťastia môžu znamenať nový album.

Čo robíte po šiestich rokoch na Slovensku?

„Prišla som za starými rodičmi a – zaspievať si. Znie to blbo, ale tak to je. Spojila som sa s Gabom, s ktorým som pred šiestimi rokmi nahrala platňu, a ideme pokračovať v tom, čo sme začali a s čím sa nikdy veľa nerobilo.“

Teraz je lepšia doba?

„Teraz je príležitosť. Oznámila som Gabovi, že idem na Slovensko, a opýtala sa, čo robí a či niečo urobíme my.“

Prečo ste vlastne odišli?

„Už v čase, keď vzniklo cédečko, som žila v Kanade a mala tam nejaké zázemie a neuvažovala som, že tu ostanem. S platňou sa nič nerobilo – nebol dôvod sa vrátiť. Vtedy som ešte nemala kanadské občianstvo a nemohla som vycestovať na dlhšie ako pol roka.“

Niečo sa predsa len dialo – klip aj vaša skladba Chcem hrať fér boli pomerne úspešné.

„Hej, možno navonok vyzeralo všetko v poriadku, ale podľa zmluvy sa nedialo absolútne nič. Viem, že ľuďom sa pesnička páčila, a je mi ľúto, že to dopadlo takto. Hádam sa už niečo zmenilo.“

Keď sme pri prvom albume – ako sa stalo, že ste ho nahrali?

„Náhodou. Gabo Dušík si ma vypočul pri klavíri a asi sa mu páčil môj hlas, tak sme sa pustili do nahrávania. Z tohto obdobia pochádza aj jedna z piesní, ktorú ideme urobiť znovu, volá sa Iba sen.“

Nahráte ju rovnako, alebo sa vám odvtedy nejako zmenil hudobný vkus?

„Úplne inak. Môj vkus? Nie, nemôžem povedať, že sa zmenil. Stále sa mi páči všetko to, čo je staré a dobré. Za ten čas, čo som preč, som sa veľa naučila, o sebe, o hlase.“

Čo ste sa naučili?

„Veľmi mi pomohlo to, že som začala cvičiť kung-fu. Viem brať veci tak, ako prídu, pozerám sa na svet inak. Bola som strašne tvrdohlavá, dnes si namýšľam, že som dostala rozum a som spokojnejšia.“

Tvrdohlavosť sa však v šoubiznise zíde, nie?

„Niežeby som ju vyhodila von oknom, ale beriem do úvahy aj okolie. Niekedy som bola dosť arogantná, vždy som vravela: ak sa ti nepáči, aká som, choď preč, chyba je v tebe. Teraz to vidím tak, že chyba môže byť aj vo mne.“

Naša pop-scéna sa predsa len prebudila. Máte nejakú predstavu čo teraz, alebo len nahráte veci a uvidíte?

„Že by som sa hrabala za každú cenu byť hviezdou, to nie. To, čo robím, je zo srdca a vyvinie sa tak, ako sa má. Nemyslím si, že nad tým mám nejakú kontrolu.“

S ukrajinskou kapelou v Kanade ste tiež spievali zo srdca?

„To bolo super! Zo začiatku som mala v repertoári hity top 40, no kapela si cez prestávky hrala ukrajinské ľudové pesničky. Zamilovala som sa do ich smutnej hudby, ale spievať som ich nemohla, nedovolili mi to. Až som si naskúšala jednu pesničku a odvtedy som mala polovicu ukrajinského repertoáru. Chodili sme hrať po svadbách, na párty, na jednom festivale ukrajinskej menšiny som vystupovala v ružových šatách (smiech). Vystupovala som aj po baroch, spievala som so slepým gitaristom Jeffom Healym.“

Ak by ste sa tu chytili, vrátite sa žiť na Slovensko?

„Dnes už nie je problém pohybovať sa hore-dole. Povedať teraz, či by som sa sem nasťahovala – sama by som si klamala. Nebránim sa tej predstave, no závisí to od toho, aký ohlas bude mať naša práca.“

Kto vás tu bude trénovať kung-fu?

„To si môžem trénovať, kde len chcem, to mi nik nezoberie.“

Za dva a pol roka ste dosiahli už modrý opasok – ako je to možné?

„Každú poslednú sobotu v mesiaci sa testuje. Ak ti majster povie, že sa máš ísť otestovať, nemáš do toho čo kecať. Môj majster si o mne myslí, že mám talent.“

DENISA VOLOŠČUKOVÁ