Nová scéna Bratislava * Iľja Iľf, Jevgenij Petrov a Heimar Kipphardt: 12 stoličiek * Texty piesní: Ľubomír Feldek * Hudba: Peter Mankovecký * Scéna: Miloš Pietor * Réžia a úprava: Vladimír Strnisko * Hrajú: Miro Noga/Jozef Pročko, Ivan Vojtek, Viera Richterová * Premiéra: 28. a 30. apríla 2001
Keď dvanásť, tak tucet, keď tucet, tak tuctové? To, že si inscenátori 12 stoličiek na Novej scéne nevytýčili vysoké umelecké ciele, vyplýva trochu zo žánru diela i samého divadla. Nemal by však byť komerčný, v dobrom zmysle prevádzkový titul, z definície profesionálne odvedeným dielom? Skutočne musia diváci platiť len za to, aby sa dozvedeli, že všetci pomreli, iba Lenin je večne živý?
S aktualizáciou kultového diela „sovietskej“ literatúry na súčasné pomery to nemuselo byť až také ťažké. Ako komentoval Ľubomír Feldek v jednom zo svojich pesničkových textov, „raz sa znárodňuje, raz privatizuje“, a „dožívajúce“ typy podvodníkov a príživníkov, ktorí boli na hodinách ruštiny konfrontovaní s poctivým svetom budovania socializmu, budú veselo „dožívať“ až do skončenia sveta. Nejde teda o výber diela, ale o jeho realizáciu. Už o dramatizácii Heimara Kipphadta sa mi nechce veriť, že je najlepšia z početných úprav slávneho románu. Dej sa topí v únavnom rozprávaní, napätie sa odvíja iba od aritmetických úvah: keď bolo stoličiek dvanásť a štyri sa už našli, ako dlho ešte potrvá predstavenie?
Scéna prostá akéhokoľvek nápadu a krásy, kostýmy priveľmi zodpovedajúce celkovému inscenačnému tónu, svietenie neexistujúce, hudba vystrčená na okraj inscenácie, herectvo, ktoré sa úplne prispôsobilo povrchnosti „veľkého manipulátora“. Azda ani jediná postava nezavoňala človečinou, všetci sa predvádzajú v scénkach zo zlého kabaretu. Akoby sa celá energia divadla sústredila do oslovenia Mira Nogu či Jozefa Pročka a do mediálneho „promotion“ produkcie. Aj jedno, aj druhé je síce legitímnym cieľom umeleckej politiky divadla, ak sa však tieto aktivity nespoja s kvalitou propagovaného diela, hovorí sa tomu, myslím, bublina. Pesnička na záver nechtiac sumarizuje pocity z predstavenia: „Náš zákazník – náš pán. Len treba premôcť hnus!“ Alebo ešte krutejšie: „Ak zákazník je bohatý – keď chce, tak zabrechám.“ Skutočne toto chceme na javisku počuť? Kam až slovenský divák pustí? V rámci tejto produkcie si inscenátori prinajmenšom odskúšali hneď niekoľko zlepšovacích nápadov, ako pesničkové vložky odspievané bez choreografie a výrazu, len tak od pultíka na okraji scény, s pričastým poškuľovaním po záchrannom texte.
Činohra nemá na Novej scény v posledných rokoch akosi šťastie. Jožo Pročko síce po skončení predstavenia odohraného Mirom Nogom z hľadiska neumelo pozýval rozchádzajúcich sa divákov aj na svoju alternáciu, asi sa však zbabelo ešte raz nevydám hľadať s novoscénickým Ostapom Benderom brilianty. Tvorcom sa síce paradoxne podarilo priblížiť sa k sloganu inscenácie, ktorá mala byť „o dobrodružnom podnikaní, o podvodníkoch a ľudskej hlúposti“. Ak si však z mladosti spomínate, že román Iľfa a Petrova bol zábavným čítaním, bude asi lepšie, ak pri tomto literárnom zážitku aj zostanete.
ZUZANA ULIČIANSKA
