Vyskúšali ste už všetky formy wellnessu a stále vám nie je dostatočne well? V rámci teambuildingu ste už zliezli všetky laná na svete a stále sa oddelenia vašej firmy nevedia medzi sebou dohodnúť? Aj celkom bežné problémy vás už vyhadzujú z vášho životného rytmu? A bubnovanie ste už skúsili?
lovensko.
Rozširuje sa najmä vďaka niekoľkým aktivistom a skupinám, ktoré na Slovensku hrajú africkú hudbu či vyučujú hru na afrických bubnoch. Aktivít ako Zvuky cez ruky či etnobubnová škola Rytmika sa začali neformálne rozvíjať na Slovensku už v roku 2003. Prvé bubnovačky sa konali v bratislavskej YMCA. „Odvtedy prešlo ročne touto školou asi šesťdesiat až sto ľudí,“ hovorí Tono Gúth z tejto iniciatívy. Bubnové workshopy organizujú aj pre Rómov, mentálne či telesne znevýhodnených, pre detské domovy, školy, autistov i nepočujúcich. Svoje služby ponúkajú v rámci teambuildingu aj bankám či IT firmám nielen na Slovensku. Pred týždňom ich bolo počuť v centre Bratislavy počas maratónu.
„Rytmika je v každom človeku, dá sa cielene prebudiť a zdokonaľovať v každom veku,“ tvrdí Tono Gúth. Podľa neho aj ľudia, ktorí bubnovali prvýkrát v živote, zažili veľmi príjemné pocity zo spoločnej hudobno-rytmickej tvorby. Aj človek, čo si o sebe myslí, že je úplne arytmický, zvládne veľmi rýchlo jednoduché rytmické frázy, ktoré vo veľkej skupine vyznejú veľmi dobre.
A práve o pocit spolupatričnosti k nejakej skupine – spojenej hoci len na chvíľu a hoci len rytmom – tu okrem iného ide.
Kus spievajúceho dreva
Bubny sa vyrábajú z jedného kusa dreva. Kým v Afrike sa používa na ich výrobu napríklad drevo iroko - mahagón, u nás sa na to používa drevo z listnáčov - z jelše, vŕby, rakyty, lipy či brestu. Sušenie korpusu trvá šesť až dvanásť mesiacov, musí byť postupné, aby nedošlo k poškodeniu dreva, nástroje sa preto postupne prekladajú do menej a menej vhlkého prostredia.
„Samotná výroba nie je zložitá, je to skôr o fyzickej zručnosti a dokonalom ovládaní vlastností dreva a kože,“ hovorí slovenský výrobca afrických bubnov Andrej Šmid.
Za dva roky vyrobil a predal okolo dvestodvadsať bubnov, z čoho približne osemdesiat percent zostalo na Slovensku. Ide najmä o bubon djembe, ktorý je v súčasnosti najpopulárnejší z afrických bubnov a podobá sa na kubánske bongo.
Bubny si kupuje veľmi pestrá vzorka zákazníkov. „Väčšinou sú to mladí ľudia, často amatérski muzikanti, ale aj ľudia, ktorí s hudbou nemajú nič spoločné,“ hovorí Šmid. Kým niektorí hodnotia najmä zvuk, nájdu sa aj takí, ktorých zaujíma vzhľad, napríklad či sa hodia k ich nábytkovej stene, či gauču.
„V dielni ma tiež občas navštívia rodičia s deťmi, ktoré ich na to nahovoria, ľudia staršej generácie typu táborákových muzikantov, ale tiež páni v kravatách, od ktorých by to človek nečakal,“ dodáva Šmid.
On sám sa k bubnom dostal náhodou. Ako absolvent drevárskej školy zameranej na výrobu hudobných nástrojov chcel pôvodne vyrábať majstrovské španielske gitary. „Stretol som však zaujímavých ľudí, skvelých bubeníkov na djembe, a tento bubon ma inšpiroval,“ hovorí. Najprv robil bubny len pre seba, neskôr mal roboty čoraz viac.
Iní výrobcovia zo Spišskej Belej vyrábajú africké bubny typu djembe dokonca s vlastnou obchodnou značkou TA3 crew.
Ak neveríte našim remeselníkom, môžete kúpiť bubny dovážané priamo z Afriky, okrem djembe sú populárne aj dundun sety (kenkeni, sangba) či iné doplnky.
Najstarší teambuildingový nástroj?
Africké bubny sú obľúbené ako sprievodný perkusný nástroj v rôznych etno kapelách, ľudia si na nich často bubnujú len tak pre seba, bubnovanie sa však začína rozvíjať aj v rámci inovatívnych prístupov k ľudským zdrojom či vyslovene zo zdravotných dôvodov.
Domorodé kmene sa spoločným bunovaním nalaďovali na vojnu i na zmierovanie. Pri bubnovaní sa dostávame totiž do zmeneného stavu vedomia, bdelej alfy. Ak naraz bubnujú stovky ľudí, do istého tranzu sa privediete rýchlejšie. Podobne ako pri športe sa počas bubnovania vyplavujú dopamíny a endorfíny.
Už v šesťdesiatych rokoch začali antropológovia skúmať rituály rôznych kmeňov, neskôr sa k nim pridali neurológovia, ktorí sa chceli dopátrať, aké má bubnovanie účinky na mozgovú aktivitu. Výskumy v zásade len potvrdili staré pravdy, že bubnovanie je dobrým resetom pre mozog, ktorý zlepšuje koordináciu skupiny. Práve preto si v niektorých veľkých firmách pred poradami zamestnanci najprv zabubnujú, aby si vyladili svoje vnútorné rytmy. Po bubnovacej rozcvičke sa vraj už ťažšie pohádajú.
Jiří Vokáč Čmolík zo spoločnosti 1 incentivní tvrdí, že nejde o nijaké táborové búchanie, ale o prepracovanú metódu nazvanú Drum Circle, ktorú uznávajú aj asociácie ľudských zdrojov. V Česku už vraj prinútili bubnovať štyritisíc manažérov z osemdesiatich spoločností. Pracovníci si v rámci cvičení na praktickej situácii vyskúšajú, že každý tón, či už hlasný, alebo tichý, má svoj význam v rámci celkovej harmónie. Pri bubnovaní si trénujú vlastnú koordináciu, zapojenie sa do kolektívu, jeho prirodzené vedenie či presadenie sa vlastným sólom.
Či spoločné bubnovanie bude mať pre firmu nejaký konkrétny finančný efekt, alebo preň, naopak, vyjdete na psí tridsiatok, to sa nedá vyrátať. Ale zábava pre zamestnancov to určite bude.
Bubnovanie je dnes trendy, doprevádzajú sa ním aj rôzne eventy, tlačové konferencie či uvádzanie nových produktov na trh. Naladené farebné trubičky, nazývané boomwhackers, ktoré pôsobia ako akýsi xylofón z umelej hmoty, používa vraj aj americký prezident Barack Obama. A vidíte, kam to až dotiahol!
Ako o život
„Bubnovanie je môj život,“ hovorí Ephraim Goldin, ktorý je hlavným lektorom korporátneho bubnovania v rámci Original Rhythm Teamu, ktorá je značkou spoločnosti 1 incentivní. Goldin patrí k najlepší hráčom v Česku. „Mal som niekoľko afrických učiteľov, ale ja sám majstrom nie som. Na to by ste sa museli v africkej kultúre narodiť,“ dodáva. On pochádza z Kanady, bubnovať začal už po príchode do Prahy pred dvanástimi rokmi.
Západoafrický bubon djembe mu vyhovuje možno preto, že technika hrania na ňom má podobne ako džez svoju improvizačnú, ale štruktúrovanú časť. Do bubnovania v africkom štýle si môžete aj zaspievať, zvyčajne ho sprevádza aj tanec, ktorý má tiež svoje pravidlá.
Odkedy sa tomuto bubnovaniu začali venovať aj Európania, vyrobili si pre bubon aj isté notové záznamy, to však nie je, ako Ephraim zdôrazňuje, najlepší spôsob, ako sa naučiť bubnovať.
„Môžete sa naučiť polohu rúk, dôrazy, ale nenaučíte sa cítiť rytmus,“ vysvetľuje.
Pôvodné tradície sa však vytrácajú už aj zo samotnej Afriky, paradoxne preto, že o bubnovanie začína byť vo svete veľký záujem. „Pre mladých hráčov je zarábanie peňazí dôležitejšie ako udržiavanie tradície. Na niektoré z nich sa preto postupne zabúda, prenášali sa totiž len ústnym podaním,“ hovorí Goldin.
V krajinách ako Senegal, Guinea či Mali, odkiaľ djembe pochádza, je hudba súčasťou bežného života. Bubnuje sa zvyčajne v prírode pod nejakým stromom, ktorý hráčov chráni pred úpalom. Na djembe by vlastne malo byť napísané „len na vonkajšie použitie“.
Susedia Jakuba Severina, ďalšieho z lektorov Orignal Rhythm Teamu, sú už však na ich zvuk zvyknutí. „Vedia, že nebudem hrať viac ako tri hodiny,“ smeje sa Jakub. Pri kúpe jeho prvého bubna mu dokonca finančne pomohla mama. „Nevedel som, ako sa to volá, čo to je, netušil som, že existuje aj nejaká technika hrania, ale inštinktívne som vedel, že ho musím mať,“ hovorí.
Ak bývate v paneláku a náhodou pocítite podobné nutkanie ako Jakub pred rokmi, mali by ste vedieť, že podľa výskumov nie je pasívne bubnovanie zďaleka také prínosné pre organizmus ako aktívne búchanie do napätej kože. Preto sa nečudujte, ak by vaši susedia náhodou neboli celkom presvedčení o pozitívach vašej novej vášne.
Ak by sa malo schyľovať k najhoršiemu, kúpte bubon aj im a začnite na trávniku pred vchodom budovať zohraný susedský tím. Veď názov djembe má podľa niektorých zdrojov z Mali doslovne znamenať „všetci sa schádzajú spolu“.
