Jan Burian: Stále robím iba jednu vec, len skúšam iné formy. FOTO - JAN ŠILPOCH

JAN BURIAN, kedysi polovica dvojice Burian & Dědeček, je mužom mnohých tvárí a schopností: textár, skladateľ, klavirista, spevák, ale tiež fejtonista, moderátor vlastnej relácie, príležitostný cestovateľ, spisovateľ cestopisných kníh a esejista. Doteraz vydal sedem sólových albumov (plus koncertný dvojalbum Večírek rozpadlých dvojic s Jiřím Dědečkom, Petrom Skoumalom a Janom Vodňanským), jeho texty na svojich platniach zhudobnil Michal Prokop, Petr Skoumal alebo Vladimír Mišík.Ste človek obdivuhodného záberu. Čo vás núti ísť až do takej šírky? Obohacuje vás to vnútorne alebo je to potreba stále skúšať niečo nového?

„Naopak, mám pocit, že stále robím iba jednu vec, len skúšam iné formy. Keď človek fotografuje alebo skladá hudbu, to sú len iné spôsoby vnímania. Ale vždy je za tým snaha niečo sa dozvedieť o svete. Robím rozhovory, aby som sa zoznámil s ľuďmi, robím dokumentárne knihy, píšem básničky, pretože chcem vyjadriť pocit, ktorý z toho mám. Všetko je tak navzájom prepojené.“

Myslíte, že jedna forma vašej tvorby ovplyvňuje potom inú? Alebo je to preto, že niektorý spôsob vyjadrenia je vhodnejší pre pesničku, iný pre rozhovor?

„Samozrejme. Napríklad nedávno sme robili pre Českú televíziu film, ktorý sa volal Islandská pamäť. Je o islandskom vnímaní sveta, o spôsobe života, ktorý je taký diametrálne odlišný od nášho; od nás, ktorí žijeme v zemi bez mora a sme tu za horami a myslíme si, že sme stred sveta. Nie sme a nevieme ani zaobchádzať s prírodou. Forma, ktorú sme zvolili, bola určitým zavŕšením môjho záujmu o túto zem, pretože ja som predtým o Islande napísal knihu. Čiže kniha ovplyvnila film a film zas ovplyvnil moje chápanie toho všetkého, takže je to navzájom prepojené. Preto hovorím, že všetko robím preto, aby som sa niečo dozvedel, aby som - keď zomriem - neumieral s pocitom, že som žil zbytočne. I keď, pravda, k tomuto pocitu sa dá dospieť i pri tomto všetkom.“ (Smiech.)

Rád cestujete a zážitky bezprostredne potom ukladáte do kníh. Čo však bolo na začiatku - cestovateľský denník alebo snaha sprostredkovať svoje pocity a svoj pohľad? Alebo je to osvetová činnosť?

„Rozhodne nie osveta. Začalo sa to ako zápisky z ciest a skončilo sa to ako pocit, že by som sa mohol týmto spôsobom vyjadriť nielen k tomu, kde som bol, ale aj kde som teraz, kde a ako žijem. Pretože napríklad posledná kniha, ktorá - ako hovoríte, že ju bezprostredne píšem, tak ja ju takto bezprostredne píšem už dva roky a ďalšie dva roky predtým som sa na tú cestu chystal - je o ceste na baltské ostrovy, do Nemecka, Švédska, Fínska, Dánska a Estónska. Bude sa volať Ostrovy, majáky a mosty a mala by byť o tom, čo to znamená byť ostrovanom a čo, naopak, suchozemcom, nevedieť, čo je more a čo znamenajú mosty v našom živote. Tá kniha je niečo úplne iného, než by človek čakal od cestopisu. Je to konfrontácia človeka odtiaľto s ľuďmi tam, s ich kultúrou, ktorá je nám blízka, hoci o tom možno ani nevieme.“

A ani nič predtým nepovažujete za cestopis?

„Nenapísal som vlastne ani jeden cestopis. Napríklad kniha Cokoli o New Yorku bola kniha o udivenom Čechovi, ktorý sa dostal v deväťdesiatom prvom do mesta, o ktorom si myslel, že ho nikdy na vlastné oči neuvidí. Aj všetky ostatné knihy boli podobne pocitové.“

Vedeli by ste podobnú knihu napísať aj o vlastnej krajine?

„Človek hľadá niečo, čo môže oveľa ľahšie vyjadriť, ak je izolovaný od svojej vlastnej krajiny - čo vidí cez more, z diaľky. Keď v tom nie je utopený. Samozrejme, že o svojej zemi vieme toho toľko, že už vlastne ani nevieme, čo by sme si mali vybrať, a tak všetci potom píšeme to isté, alebo píšeme len o sebe. Mne sa na tom páči práve tá konfrontácia inej kultúry s našou. Na nej potom chcem vidieť, akí vlastne sme.“

Možno z nedostatku iných šuflíkov vás ľudia zaraďujú k folku. Vy sám sa však tomu bránite. Dokonca ste svojho času napísali manifest Prečo nechcem byť folkerom. Čo vás na folku uráža?

„Na jednej strane je to otázka terminológie, na druhej zas otázka vývoja hudby ako takej. Hudba sa už vyvinula pomerne jednoznačne dvojakým smerom - jednak je to hudba spotrebná, ku ktorej sa ľudia správajú ako povedzme k pracím práškom, to znamená, že slúži len na to, aby sa jej prostredníctvom predal nejaký tovar. Tá hudba podľa toho aj vyzerá a firmy sa k nej tiež ako k tovaru správajú. A na druhej strane je, naopak, hudba, ktorá niečo vyjadruje. Človek už nemôže byť len folker, najmä keď sa už aj vo folku objavilo veľmi silné komerčné zameranie. U nás vyvrcholilo povedzme pri bratoch Nedvědovcoch a niektorých ďalších, ktorí sú už dnes to isté ako pop music, dokonca celý systém práce a predaja je na tom postavený. Na prvom mieste je zisk a až potom je pesnička a obsah.“

Zohráva v tom úlohu aj globalizácia?

„Folk v pôvodnom slova zmysle ako dialóg s človekom - Ivan Hoffman vždy hovorieval, že folk je oslovenie jedinca v publiku - sa už stráca. Okrem toho sa vďaka globalizačným tendenciám začínali objavovať nové vplyvy, napríklad world music, prúdy, ktoré spájajú všetky možné kultúry a žánre. Keď som kedysi začínal, tak vystúpiť niekde na folkovom festivale s elektrickou gitarou bol šok. Dnes už černosi z pralesa hrajú na elektronických nástrojoch a počítačoch a je to úplne samozrejmé. Všetko je už niekde inde a hovoriť dnes o folku ako o intímnom pesničkárstve, samozrejme, môžeme, lenže tie prostriedky sú iné. Stále sa cítim pesničkárom, lenže názov folk už vo svojej prapodstate trochu stratil zmysel. Tvrdím o sebe, že som pesničkár a existuje kopa ľudí, ktorí robia pieseň ako žáner a môžu na to použiť akékoľvek prostriedky. Môže to byť hoci Plíhal, alebo John Cale alebo - nedajbože - ja.“

Jaroslav Hutka sa tiež bráni označeniu folker. Tvrdí, že on sám sa považuje za pesničkára.

„Hutka je z generácie, ktorá vstúpila na scénu ešte v dobe, keď sa u nás slovo folk neobjavovalo. Prišiel z Moravy, spieval moravské ľudovky a preloženého Dylana a nikto o ňom nehovoril, že je folker, ale že je pesničkár. Až potom prišla ďalšia vlna, s ktorou vzniklo aj toto označenie, a osobne si myslím, že na celý problém platí citát zo Švejka: Das tschechische Folk ist eine Simulantenbande. (Smiech.) Že je to proste nálepka, ktorá sa v určitej fáze hodila.“

Dnes sa nehodí.

„Dnes platí, že buď má niekto čo povedať a bude to hovoriť napriek tomu, že sa mu to dobre nepredáva, alebo nemá čo povedať a snaží sa tou hudbou niečo zarobiť. Takže ja to rozdelenie vidím niekde inde, nie v žánroch.“

Myslíte si teda, že slovo folk je už passé?

„Mne neprekáža, že sa to označenie používa. Väčšinou si pod ním predstavujem pomerne nevýraznú hudbu bez nápadu s nejakým textovým poslaním, bohužiaľ, pretože tá úroveň sa odvtedy nejako zvlášť nezmenila. Dokonca mám pocit, že ani texty nie sú nijako dobré, keď si to porovnám s tým, čo sa robí vo svete alebo čo sa robí v iných žánroch. Napríklad u nás, podľa mňa, v istom období najlepším pesničkárom bol Filip Topol, ktorý robí skutočne undergroundovú hudbu a hrá na klavíri. A ja, ak by som rovnako hral na klavíri a ladil pesničky podobne drsne ako on, by som mal byť zaraďovaný do folku? Veď je to úplne jedno, aká je to priehradka. Tu skôr ide o to, či sa dotýkame myšlienkami a prístupom k veci. Na folku bola vždy úžasná jeho nezávislosť. Takže ak berieme folkového pesničkára ako nezávislého človeka, v tom prípade to slovo mám rád, ale to musí naozaj ísť o tú nezávislosť.“

Ako textár ste si už získali určité renomé, vaše texty zhudobňovali iní hudobníci - Skoumal, Mišík, Prokop a ďalší. Ale napriek tomu ste v posledných rokoch začali zhudobňovať predovšetkým cudzie texty - básne Halasa, Dyka, Gellnera, Hiršala, posledná platňa vznikla dokonca celá na texty Bennyho Andersena. Nie je to popretie prapôvodného impulzu?

„V určitej chvíli po Novembri bola spoločnosť nabitá impulzmi, začal som písať fejtóny, prózu, nakrúcať filmy, robiť sto vecí plus predstavenia. A zrazu som cítil, že nemám čas si sadnúť, celé dopoludnie robiť text, potom ho zahodiť a ísť domov. Neskôr som písal básne a to už bolo trochu intímnejšie. Lenže predstavenia išli ďalej, potreboval som nové pesničky a našiel som viacerých vynikajúcich básnikov, ktorí písali tak, ako by som to napísal ja. Ich básne som teda začal zhudobňovať a vydržal som s tým štyri-päť rokov. Nepovažoval som to za popretie ničoho, bavilo ma to. Medzitým sa situácia upokojila, ja som opäť začal písať texty a dúfam, že už čoskoro vydám opäť album s vlastnými pesničkami. Lenže aj moje texty sa zmenili. Predtým som písal hlavne rýmované veci, vyžíval som sa v slovných hračkách. Dnes, naopak, píšem skôr strohejšie, údernejšie veci a viac mi záleží na myšlienke než na metafore, slovnej hračke. Je to asi aj tým, že dnes už mám asi o desať rokov viac.“

Máte teda pocit, že spievaná poézia je pre vás dnes už uzavretá kapitola?

„Vôbec nie, pretože poézia je taká krásna a existuje toľko nádherných básní, ktoré nikto nepozná, že keď hrávam veľa pravidelne a na určitých miestach, zisťujem, že ľudí táto zhudobnená poézia naozaj zaujíma. Minulý mesiac som zhudobnil jednu báseň Konstatina Biebla a zároveň mi jeden mladý prekladateľ priniesol nádherne preložených Trinásť mesiacov od Ericha Kästnera a text, ktorý sa volá Psí proslov. Je o tom, ako pes vie hovoriť, ale pred ľuďmi to tají. Sú krátke veci, ktoré by bolo škoda nehrať, a okrem toho ja nie som textár, ktorý by texty písal denne, takže z toho nemám žiaden komplex.“

Prispôsobujete svoju hudbu cudziemu textu alebo, naopak, hudba zostáva stále vaša a je vlastne tým jednotiacim prvkom, ktorý spája vaše autorské veci a prevzaté?

„Vlastne ani neviem, ako to je. Každý v sebe nosí hudbu, ktorá naraz vypláva na povrch a sama sa prihlási, že sa hodí na nejaký text. A naopak, text si v podstate vždy sám povie, čo vlastne od hudby chce. Napríklad u Bennyho Andersena sa mi niekedy stane, že tu cítim hudbu menej tradičnú, takže aj platňa na jeho texty je zrazu dosť extravagantná. Ja tu totiž používam prostriedky skôr moderného pesničkárstva, využívam rôzne ruchy ulice, niečo sme nakrúcali priamo v aute, uprostred mesta. A naopak, teraz zhudobňujem Ericha Kästnera, a tam akoby sa mi do básne tlačila celkom klasická hudobná forma.“

Váš posledný album zhudobnených básní Bennyho Andersena Unavený válečník vzbudil pomerne veľký ohlas. Kto je vlastne Benny Andersen?

„Je to slávny dánsky básnik a spisovateľ, popularitou porovnateľný povedzme s Hrabalom v Čechách alebo s Lasicom a Satinským na Slovensku. Okrem toho je zároveň swingovým klaviristom, ktorý vystupuje v dvojici s iným charizmatickým muzikantom, s Povlem Dissingem. Obaja páni dnes majú už okolo sedemdesiatky: Bennymu k tomuto výročiu vyšlo v Dánsku súborné básnické dielo. Len pre zaujímavosť - predalo sa ho 150 000 kusov. Do češtiny Andersena vynikajúco prekladá František Fröhlich, vlani u nás vyšlo rozšírené vydanie jeho knihy Má velká doba byla malá.“

Napriek pozitívnej odozve takáto hudba asi nie je veľmi atraktívna pre veľké gramofirmy ani pre masmédiá. Posledné platne ste vydali na menších, nezávislých značkách a v podstate nie je asi náhoda, že mnoho hudobníkov, ak vydáva vôbec platne, tak vlastným nákladom alebo u takzvaných indies. Smeruje náročnejšia hudba znovu k samizdatom?

„Neodvážil by som sa veštiť, kam smeruje náročná hudba. V dobe internetu sa mi zdá, že smerujeme k väčšej slobode výberu. Momentálne sme ako hudobníci so slobodou na tom však tak trochu ako čínski alebo kubánski občania vo vzťahu k svojim ľudským právam. Veľké vydavateľstvá celkom nepokryte pohŕdajú umením a akceptujú len biznis a komerciu. Každý je strojcom svojho šťastia. Pre mňa je veľmi radostné, že vo svojom okolí nachádzam dostatok umelcov, ktorí sa nedajú kúpiť a vydávajú, kde sa dá, rezignovali na pozlátkový svet rôznych cien akadémií a na trápne televízne hitparády a majú svoju dôstojnosť. Baví ma pozorovať, ako sa veľké gramofónové firmy trasú pred rozvojom internetu a novými technikami. Vymýšľajú si hlúpe kampane typu - kopírovanie zabíja hudbu - a snažia sa zachrániť tým, že zdražujú a vyhlasujú stále nezmyselnejšie opatrenia proti takej zdanlivo bezbrannej disciplíne, akou je slobodné hudobné tvorenie.“

Ste synom divadelníka a skladateľa E. F. Buriana, vnukom barytonistu Emila Buriana, prasynovcom svetoznámeho tenoristu Karla Buriana - pochádzate z rodiny, kde takmer každý bol vo svojom odbore špičkovým umelcom. Je ťažké pre dieťa slávnych rodičov vyrovnať s takýmto darom, alebo je to prekliatie, najmä ak sa chce venovať umeniu?

„Samozrejme, že to nie je celkom jednoduché. I keď mne sa z dnešného pohľadu zdá, že som to zvládol celkom dobre. (Smiech.) Necítim sa tým nijako deformovaný. Oni všetci totiž boli obrovskí entuziasti, veľmi sa nepredávali, ale skôr išli za myšlienkou, i keď tá myšlienka nemusela byť práve úžasná. Každopádne je to dedičstvo zaväzujúce. Ale tiež ma baví s odstupom času ich pozorovať a porovnávať. Mám svojho otca rád, vážim si ho, i keď s mnohými jeho názormi nesúhlasím. Ja som to mal pomerne jednoduché - za komunistov bol otec oficiálnym umelcom, ja som sa však k nemu veľmi nehlásil, lebo to bolo príliš výhodné. Teraz sa k nemu, naopak, môžem verejne hlásiť, pretože je to nevýhodné. Našťastie ma moja mama vychovala v duchu, že všetko v živote si musíš urobiť sám, a bolo by smiešne snažiť sa napríklad využívať to, že ľudia poznajú tvojho otca. Také hriechy sa človeku nepríjemne vracajú.“