tímov rozhodujú detaily, to je základný hokejový zákon. Akokoľvek sú naši hokejisti podkutí skúsenosťami z najrôznejších klubov sveta, v rodnej slovenskej kabíne hrozí infekcia detinských kiksov. Možno aj na kamarátskom princípe, že ak protihráč osolil môjho spolubývajúceho, vrátim mu to najbližšie dvojnásobne. Lenže hokej je o umení neodplácať. Len to prináša ovocie, lebo prvým predpokladom víťazstva v zápase je víťazstvo v menšom počte vylúčení. Dosiaľ jediný držiteľ Stanley cupu so slovenským rodným listom, legendárny Stan Mikita sa v debate s kolegom zo Siene slávy v Toronte, novinárom Georgeom Grossom rozlúčil s povesťou zlého, často vylučovaného muža jednoduchým objavom: „Pochopil som, že neexistuje taká dlhá hokejka, ktorou by som mohol strieľať góly z trestnej lavice.“
Slovenský tím okrem zbytočných chýb a vylúčení naznačil v Norimbergu aj sľubný potenciál, ktorý odborníkom neušiel. Fínsky tréner Hanu Aravirta zvýšil hodnotu vlastného víťazstva mierne patetickým vyhlásením, že Slováci definitívne rozšírili klasickú svetovú šestku na sedmičku. Náš kapitán Zdeno Chára bez nároku na filozofický patent hneď na úvod MS trafil, že súčasný národný tím nie je o nič lepší, ale ani horší ako ten vlaňajší z Petrohradu. Ten sa nakoniec prebil až do finále.
Zatiaľ náš potenciál, predovšetkým v útočnej fáze, nedoklíčil do optimálneho synergického efektu. Súčinnosť sa ťažko natrénuje, treba na ňu väčší počet zápasov. Treba, aby sa strelecky odklial taký technik, akým je Hossa, ktorý sám najviac chce. Treba, aby častejšie púšťal svoje včeličky od modrej skúsený obranca Sekeráš. Pre niektoré prešľapujúce prípady by bolo zasa zdravé, aby sa nainfikovali svetlými výzvami. V obrane Chárom a v útoku nezlomným a efektívnym entuziastom Petrovickým.
Všetci naši hráči dobre ovládajú slovenskú hokejovú hymnu, že my na to máme. A Boh určite dá, keď im už nadelil toľko talentu. Len si s ním treba zdvorilo potykať.
VOJTECH JURKOVIČ
