FOTO - ARCHÍV

tuje. O niekoľko dní priniesli svetové agentúry správu o tom, že viacerí ruskí básnici obviňujú sedemdesiatsedemročného barda z toho, že im vykradol texty, ktoré poslali príslušnej komisii Štátnej dumy, a zlepil z nich svoj. Cítia sa podvedení. Poetka Jelena Nebylovová, ktorá píše pre populárnu hviezdu Allu Pugačovovú, vraj na Silvestra takmer odpadla, keď hymnu prvýkrát hrali. Počula v nej vlastné slová aj vlastné rýmy - mierne upravené. V úvodnej vete mala „Rusko - veľký náš štát“ a Michalkov: „Rusko - svätý náš štát“. Podobný je vraj aj refrén. Iný textár Alexander Šaganov si zas v hymne našiel svoju vetu: „Tak bolo, tak je a tak bude naveky.“

Staronová verzia hymny ležala na srdci prezidentovi Putinovi. Liberáli navrhovali Dunajevského Široka strana moja rodnaja, ktorú tiež pozná každý Rus, ale nedokázali ju presadiť. V nej vystupuje jarný vetrík a šíra krajina namiesto svätého štátu. Podľa dávnej historky mladý Sergej Michalkov tesne predtým, než jeho text Stalin oficiálne schválil, chcel, aby text vopred uverejnili v novinách. Niekto z redakcie vtedy poznamenal, že tie verše nie sú celkom hodné jeho talentu. Na to urazený básnik údajne na nehodného redaktora zakričal: „Okamžite sa postav a spievaj!“

Možno je táto zlomyseľná príhoda aj celá vymyslená, ale v niečom je stopercentne pravdivá, píše uznávaný spisovateľ Georgij Vladimov v poslednom vydaní týždenníka Moskovskije novosti: tá hymna sa narodila pod hviezdou násilia. „Nerozborný zväzok republík slobodných spojila naveky veľká Rus,“ spievalo sa roky. O to, kto komu ukradol slová „naveky“ a „veľký náš štát“ alebo „svätý náš štát“, sa dohadujú básnici aj teraz.

„Najprv schválili hudbu a potom verše, ktoré mal deduško Michalkov už aj tak dávno hotové,“ napísal Georgij Vladimov. Stúpenci tejto hymny pripomínali, že za jej zvukov zomierali ruskí vojaci pri Stalingrade a útočili na Berlín. Podľa Vladimova je úplne jedno, kto na túto bezduchú hudbu, ku ktorej sa jej starý text nakoniec hodil aj tak najlepšie, napíše slová. „Hoci aj Primakov a Žirinovskij, ale pokojne aj Puškin s Lermontovom.“ Duní v nej ťažký krok obrovskej ríše, to je pravda, píše Vladimov, ale kam ten obor ide, nevedno.

MARTA FRIŠOVÁ