Ukazuje sa, že starý európsky agrárny model nikam nevedie. Vo Francúzsku hovoria poľnohospodári, predstavitelia odborov i ekonómovia čoraz hlasnejšie o nevyhnutnosti reforiem, ktoré si vyžaduje séria kríz, ale najmä epidémia šialených kráv a slintačky a krívačky. Európske poľnohospodárstvo bude musieť zrejme prejsť v budúcnosti radikálnymi zmenami.Jean-Joseph Roussignol by najradšej vyčiarkol rok 2000 zo svojho životopisu. A ak nenastane nejaký zázrak, bude musieť zabudnúť aj na rok 2001. V Thiergeville v Normandii už mnoho rokov hospodári na päťdesiatich hektároch, ale ešte nikdy nebol tak hlboko v mínuse ako v období po novembri minulého roka.

„Výbuch krízy BSE predstavoval pre nás nesmierny šok,“ hovorí Roussignol. „Ešte vlani v lete som predával kilogram hovädzieho mäsa po osemnásť frankov. Dnes predám kilo sotva za jedenásť.“

Roussignol, ktorý vlastní veľkú hovädziu farmu, má však šťastie v nešťastí, pretože okrem toho, že produkuje mäso, chová kravy najmä na mlieko. Hovädzí dobytok ide od neho na bitúnok len vtedy, keď treba obnoviť stádo. Teraz však nemôže byť ani reči o tom, že by kúpil nové kusy. Jeho konto v banke zíva totiž prázdnotou.

„Na predaji jednej kravy strácam 2500 frankov,“ počíta. „A pritom vlastne stále neviem, či je môj dobytok chorý na BSE. Už sa nepamätám, či som používal krmivo na báze, ktorá môže byť príčinou rozširovania epidémie, a výskum sa robí len na mŕtvych zvieratách.“

Roussignol nechce ani len počuť o problémoch, s akými sa stretávajú jeho susedia, ktorí sa špecializovali výlučne na produkciu mäsa. Tí boli zo dňa na deň donútení, aby siahli po svojich celoživotných úsporách.

A to epidémia BSE bola len začiatkom série katastrof, ktoré doľahli na oblasť Normandie. Vo februári tohto roku sa začali v departmente Seine-Maritime veľké dažde. Celé stovky hektárov pôdy sa odrazu ocitli pod vodou a tisíce vodných zdrojov boli nakazené. V marci sa v Seine-Maritime objavili prvé prípady slintačky a krívačky. Roussignolovi susedia začali v panike stavať na cestách vedúcich k ich farmám zátarasy a klásť slamené rohože napustené dezinfekciou. Nič nepomohlo. Celý transport hovädzieho mäsa v Seine-Maritime bol zakázaný a Európska únia uvalila na mliečne produkty pochádzajúce z tohto regiónu embargo.

Obdobie rokov 2000 a 2001 si zapamätajú nielen v Normandii, ale aj v celom Francúzsku ako čierne roky. V najkritickejšej fáze bolo v krajine určených na porážku vyše šesťdesiattisíc kráv a tisíce oviec. Dopyt po hovädzine klesol takmer na polovicu a spolu s týmto úpadkom klesla aj cena mäsa. V niektorých regiónoch Francúzska – najmä v oblasti Centrálneho masívu – je však chov hovädzieho dobytka jediným zdrojom, ktorý drží miestnych roľníkov nad vodou. Mnoho z nich preto celé roky budovalo „poľnohospodárske fabriky“. Chov kráv na každej farme sa odhadoval na stovky kusov, každá farma bola úplne mechanizovaná a opierala sa do veľkej miery o umelo sýtené krmivové koncentráty, ktoré boli navyše dotované Európskou úniou. Teraz tieto hospodárstva produkujú len straty.

Tvárou v tvár katastrofe a pokladnici Európskej únie, ktorá zíva prázdnotou, „naškriabala“ francúzska vláda takmer poldruha miliardy frankov (okolo 9 miliárd Sk), aby mohli byť odškodnení tí, čo utrpeli najviac. Tieto peniaze zachránia tento rok hospodárov pred totálnym bankrotom. Čo sa však stane, ak sa predaj hovädzieho nikdy nevráti na pôvodnú úroveň? Čo treba spraviť s inými poľnohospodárskymi výrobkami, ktorým konzumenti prestávajú dôverovať, keď vidia, ako sa končí hyperintenzifikácia poľnohospodárskej produkcie?

„Treba zmeniť francúzsky agrárny model a úplne zreformovať systém poľnohospodárskych dotácií v Európskej únii,“ hovoria francúzski roľníci. Je to paradox, že zmien sa domáhajú práve oni. Vláda Lionela Jospina však mlčí, lebo vie, že ani jedno ani druhé nebude ľahkým orieškom.

Útek k „bio“?

Skôr než sa rozprúdi diskusia na tému reformy francúzskeho poľnohospodárstva, treba si položiť otázku, aké budú jej rozmery. Počet aktívnych roľníkov – vo Francúzsku je ich približne 680-tisíc – je totiž zavádzajúci. Francúzsko je najväčším európskym producentom obilia (vyše 50 miliónov ton ročne), hovädzieho mäsa (1,8 milióna ton) a na európskom kontinente druhým najväčším výrobcom mlieka (240 miliónov hektolitrov).

Poľnohospodárstvo je z hľadiska vývozu najdôležitejším priemyselným odvetvím Francúzska. Pred vypuknutím krízy tu prinášal predaj roľníckych produktov takmer 9 miliárd eúr (približne 400 miliárd Sk), čo je viac, než vyniesol predaj francúzskych automobilov.

Zisky a maximalizácia ziskov, to bol donedávna hlavný cieľ francúzskych roľníkov. Od šesťdesiatych rokov tu upadali malé gazdovstvá, ktoré využívali menej agrostrojov a prakticky neaplikovali krmivo „sýtené“ antibiotikami, aby sa urýchlila produkcia mäsa. Na ich miesto postupne nastúpili veľké farmy, ktoré mali tendenciu stále sa rozrastať. Tristohektárové hospodárstvo tu nie je ničím nezvyčajným. Špirála sa naťahovala sama, lebo – ako vysvetľuje Yves Salmon, šéf najväčších francúzskych poľnohospodárskych odborov FNSEA – základný princíp dotácií Európskej únie znie – čím viac hektárov, tým viac peňazí. V tejto honbe za ziskom sa však kdesi vytratila starostlivosť o prírodu a kvalita produktov; bylinožravé kravy sa začali kŕmiť zvieracou múčkou.

„To viedlo k vychýleniu sa od výrobného cyklu,“ zhrnul denník Le Monde. A to všetko s posvätením autorít v Paríži a v Bruseli, ktoré sa pri tvorbe Európskeho spoločenstva v päťdesiatych rokoch usilovali o sebestačnosť starého kontinentu.

„Kríza, ktorú vyvolala epidémia BSE a slintačky a krívačky urýchľuje zmeny, ktoré boli tak či tak nevyhnutné,“ hovorí Hervé Guyomard, šéf ekonomickej sekcie vo francúzskom Národnom inštitúte poľnohospodárskych vied.

Poľnohospodári sa panicky usilujú vycúvať zo slepej uličky, do akej ich zahnala nepremyslená, no na prvý pohľad efektívna nadvýroba. Mnohí z nich sú presvedčení o tom, že po kríze BSE a slintačky a krívačky nastúpi nová éra, ktorá sa bude niesť v znamení ekologickej výroby – teda tzv. bioprodukcie, nevyužívajúcej chémiu, rozvíjajúcej sa na menšej ploche, slovom, ako za čias prarodičov. Biovýživa je už dnes tak či tak v móde: každý supermarket, ktorý si zakladá na nových trendoch, má dnes špeciálne oddelenie biovýživy.

Musia byť peniaze

Najväčší optimizmus prichádza z Nemecka. Nová nemecká ministerka poľnohospodárstva Renate Künastová tvrdí, že v jej krajine – kde je poľnohospodárstvo do veľkej miery porovnateľné s francúzskym – môže byť až dvadsať percent produkcie založenej na tradičných, ekologických technológiách. Experti z FNSEA nesúhlasne krútia hlavami: To nie je možné. „Bioprodukcia“ môže za súčasných podmienok pokryť nanajvýš päť až desať percent trhu. Takéto výrobky sú drahšie, a teda aj počet konzumentov, ktorí sú ochotní ich kupovať, je obmedzený, tvrdí Salmon.

Vo Francúzsku je v súčasnosti okolo deväťtisíc poľnohospodárov, ktorí by chceli produkovať „bio“. Roľník Roussignol sa nazdáva, že tento trend má budúcnosť, a sám by chcel vykročiť týmto smerom. „Farmy – továrne nie sú dobré ani pre spotrebiteľa, ani pre životné prostredie,“ dodáva Roussignol.

On sám si však veľmi dobre uvedomuje, že to nebude také ľahké, pretože pravidlá biopoľnohospodárstva sú veľmi náročné: nijaké umelé hnojenie, kravy musia byť kŕmené len trávou a senom, pričom na jednom hektári sa môže pásť len obmedzený počet dobytka. A napríklad bezprostredný predaj syrov si vyžaduje zakúpenie malého nákladného auta so zabudovaným chladiarenským systémom a zamestnanie ďalšej pracovnej sily. Preto sú biopotraviny drahšie, v niektorých prípadoch dokonca dvojnásobne.

„Reorientácia môjho gazdovstva na bioprodukciu by trvala tri až štyri roky, a pritom by som stratil okolo 150- až 200-tisíc frankov,“ ráta Roussignol. Výsledok? „Na to, aby moje kravy mohli žrať len trávu, by som musel dostať prostriedky buď od vlády, alebo od Európskej únie. Nech sa dotácie prideľujú s prihliadnutím na kvalitu výrobkov, a nie na množstvo,“ dodáva.

Problém však tkvie v tom, že Európska únia tieto peniaze nemá. Desiatky miliónov eúr (tento rok to bolo až 44 miliónov), ktoré sa každoročne rozdeľujú v rámci Spoločnej poľnohospodárskej politiky (CAP), idú najmä na doplácanie za produkciu a garantovanie minimálnych cien mäsa (ktoré nikto nechce jesť), obilia (ktoré sa čoraz ťažšie predáva mimo Európy), mlieka a cukru. V konečnom dôsledku niet v rozpočte peňazí ani na odškodnenie roľníkov, ktorých stáda boli utratené kvôli riziku BSE. A rozpočet francúzskeho ministerstva poľnohospodárstva je tiež už takmer vyčerpaný, pretože z neho „naškriabali“ 1,4 miliardy frankov na odškodnenie. Peňazí na zmenu výrobného modelu teda niet, a to napriek tomu, že reforma je potrebná.

Kedy bude nová CAP?

„Spoločná poľnohospodárska politika by mala byť hĺbkovo zmenená. Princíp dotácie za množstvo treba nahradiť dotáciami za kvalitu,“ hovorí Salmon. K tejto zmene však nedôjde skôr než roku 2006. Marcový summit Európskej únie v Štokholme totiž rozhodol, že do tých čias zostane mechanizmus CAP nedotknutý, a to najmä preto, lebo reforma – v jej počiatočnej fáze – by si vyžadovala väčšie výdavky než doteraz. Nie je to však jediný dôvod, kvôli ktorému bola v Štokholme poľnohospodárska reforma odsunutá. Jej osobným nepriateľom je francúzsky prezident Jacques Chirac, ktorý bol začiatkom sedemdesiatych rokov ministrom poľnohospodárstva a súčasná podoba programu CAP je do veľkej miery práve jeho dielom.

Francúzski poľnohospodári však nestrácajú nádej, že Európska únia sa rozhodne pre financovanie zmien. Odbory FNSEA, ktoré očakávajú peniaze, navrhujú stupňový prechod od priemyselnej roľníckej výroby k bioprodukcii. Malo by ho sprevádzať legislatívne obmedzenie používania umelých hnojív, zvýšenie a zostrenie kontroly, obmedzenia pri vzniku gigantických fariem.

„Uzdravenie sa už začalo, ale celková zmena výrobného modelu potrvá aspoň jedno desaťročie,“ hovoria roľníci.

Za všetko však napokon aj tak zaplatí len konzument. Po prvé preto, lebo zväčšenie rozpočtu CAP bude pochádzať len a len z daní európskych spotrebiteľov, po druhé preto, že „uzdravenie“ poľnohospodárskej produkcie bude sprevádzať nárast cien.

„Ale možno to tak má byť. Možno práve to je návrat k normálnosti,“ uvažuje Salmon. „V súčasnosti vydáva priemerný Francúz za potraviny šestnásť percent svojich príjmov. Kedysi vydával dvadsaťdva percent. Ľudia budú musieť akceptovať skutočnosť, že za lepšiu kvalitu sa viac platí.“