Politici, ktorí sú pri vláde, hovoria, že Slovensko je už z najhoršieho von. Radový občan však nie vždy cíti, žeby sa situácia zlepšovala. O ekonomike, sociálnej sfére, ale aj o Ficovi sme sa rozprávali s riaditeľom Stredoeurópskeho inštitútu pre ekonomické a sociálne reformy Eugenom Jurzycom.Pri pohľade bežného človeka na ekonomiku to nevyzerá ružovo. Všade chýbajú miliardy, nezamestnanosť je stále neúmerne vysoká.

Často, aj za socializmu, sme hovorili, že už o niekoľko rokov to krachne. Tak to vníma verejnosť nielen u nás, ale aj v mnohých iných krajinách. Pravdou ale je, že štáty nekrachujú. Krajina môže len smerovať stále k horšiemu a horšiemu životu. Prípadne k lepšiemu. Tento pohyb sa málokedy uskutočňuje v skokoch. Je skôr plynulý. Ak si môžem požičať výraz z vašej otázky, tak poviem: v ostatných rokoch ružová farba našej ekonomiky trocha vybledla, ale verím, že jej líca zasa skoro zružovejú. Ba možno o tri – štyri roky až sčervenajú. Hovorím o ekonomike, nie o politike.

Kedy nastane zlom a dobré parametre našej ekonomiky, spomínané vládnymi politikmi, sa pretavia aj do života ľudí?

Musím sa priznať, že pred poslednými voľbami som očakával rýchle prijatie reforiem, ktoré prinesú ovocie. Myslel som, že vláda bude uvažovať tak, aby k nárastu parametrov vnímaných občanmi prišlo ešte pred voľbami v roku 2002. Takto to robia vlády vo svete v súlade so svojimi politickými záujmami. Môj osobný dojem je dnes taký, že reformy sa začali neskôr. Nebol by som prekvapený, keby sa najväčšie zlepšenie prejavilo až v roku 2003. Vláda však bude mať pred voľbami k dispozícii príjmy z privatizácie, a nie je vylúčené, že ich využije na zlepšenie ekonomických parametrov. V tom prípade pôjde o zlepšenie, ktoré síce poteší občanov, ale nie ekonómov, pretože vedia, že sa uskutoční na úkor budúcnosti.

Vedia dnešní slovenskí vládcovia dobre riadiť ekonomiku?

Podľa časopisu Euromoney máme napríklad najlepšiu ministerku financií na svete…

…a je najlepšia na svete?

Nepoznám všetkých ministrov na svete, takže si nedovolím zostaviť rebríček. Treba vychádzať zo slovenskej reality, z toho, aké má naša krajina v tomto smere možnosti. Tým ale rozhodne nechcem povedať, že ministrov netreba kontrolovať a hodnotiť ich prácu. Chcem povedať len to, že napríklad za ekonomických ministrov si nemôžme vyberať spomedzi niekoľkých žijúcich nositeľov Nobelových cien tak, ako to môžu urobiť v USA. A veľmi by som chcel zdôrazniť, že aj u nás začína platiť, že bude dobre vtedy, keď bude veľa ľudí veľmi dobre robiť veľa vecí. Kľúč k úspechu teda nedrží len vláda.

Predchádzajúca vláda bola v istom závese záujmových skupín, často im aj podľahla a podľa toho rozhodovala. Zmenilo sa to s nástupom Dzurindovej vlády?

Treba sa zmieriť s tým, že každá vláda bola a bude zohľadňovať záujmy takýchto skupín. Dôležité je, aby si občan uvedomil, že aj on má byť a je jednou z nich. Aby sa dokázal zorganizovať a vyjadriť svoje záujmy dostatočne razantne. Tým vyváži, možno, že nakoniec preváži, ostatné skupiny. Občania majú na to dnes množstvo prostriedkov. Máme slobodnú tlač, zákon o slobodnom prístupe k informáciám. Pravidelne sa uskutočňujú prieskumy verejnej mienky. Tie majú takú silu, že napríklad šéf jednej z politických strán, ktoré sa vôbec minulých volieb nezúčastnili, bol zrejme len na ich základe prijatý v Moskve na vysokej úrovni.

Médiá často odhaľujú aféry, ale ľudia akoby im neprikladali primeranú dôležitosť.

Občania netlačia dostatočne na politikov, aby sa vyhli aféram spojených s klientelizmom. Strany, ktorých členmi boli politici spojení s aférami, vôbec nestratili politické body. Ak sa v mysliach ľudí nič nezmení, pre politikov nebude rizikové zapojiť sa do škandálov. Naopak, príjem z nich môže byť obrovský, ale strata sa meria v desatinkách percent preferencií. Za toto si naozaj môže občan. Dobrý príklad pasivity verejnosti je aj to, že skutočný záujem o podozrenie z korupcie pri distribúcii Phare fondov bol prejavený až vtedy, keď nám ich EÚ zmrazila, nie vtedy, keď sa príslušné informácie stali verejne dostupnými.

Zo začiatku vyzerala súčasná koalícia ako železná vláda, ktorá ide rozhodne za svojím cieľom a chce urobiť reformy. Dnes môže v očiach mnohých pôsobiť nie ako železná vláda, ale skôr ako dievča US Steel a dievča predajcov podzvukových lietadiel. Nezmäkla až príliš?

Určite sa nedá hovoriť o vláde ako o dievčati železiarov, ale mám ten pocit ako väčšina ľudí, že dosť zmäkla. Ale politici neurčujú, ako bude vyzerať Slovensko. Oni sledujú rôzne tlaky zo strany zahraničia, zo strany veľkých politikov, občanov, obcí, žurnalistov, tretieho sektora. Vyhodnotia tlaky a snažia sa prijať také rozhodnutie vo svoj prospech, aby sa udržali pri moci. V dnešnom svete nie vláda určí, ako má žiť občan, ale občan má určiť, ako sa má správať vláda. Držme sa toho.

Populárne je dnes hovoriť o nových tvárach. Môžu práve ony zmeniť obraz slovenskej politiky a ekonomiky?

Dôležitejšie ako dúfať, že raz príde politik, ktorý bude konať len v prospech občanov, je starať sa o to, aby mali občania v spektre rôznych tlakov čo najväčšiu silu. Ľudí musí byť počuť, cítiť. Nedúfajme, že nejaká nová vláda nových tvárí všetko zmení. Nové tváre možno na začiatku nepodliehajú tlaku záujmových skupín, ale akonáhle sa dostanú do vlády, budú v rovnakom tlaku ako každá iná vláda. Žiadneho spasiteľa nečakajme, riešenie je skôr vo väčšej aktivite. Tak ako v ekonomike však aj v politike platí, že viac subjektov vytvára v zásade väčší konkurenčný tlak. Z toho by mal profitovať spotrebiteľ či volič.

Dnes je veľa chudobných ľudí, ktorí doma už pomaly ani nesvietia, umývajú sa v lavóroch, aby čo najmenej spotrebovali. Práve tí čoraz viac hovoria, že im bolo lepšie za komunizmu. Nie je to znak prehry novej doby?

Jednoznačný znak by to bol vtedy, keby dramaticky stúpali preferencie strán, ktoré majú v programe návrat do socializmu. To sa nedeje. Je pravda, že podľa prieskumov stúpa počet ľudí smútiacich za komunizmom, čo je z pohľadu zástancov demokracie zlé, za prehru novej doby to však nepovažujem.

Sú dediny, v ktorých je z dvetisíc obyvateľov zamestnaných sto. Pre ostatných práce niet. Sú nešťastní, sťažujú sa, nevidia perspektívu. Čo majú tí ľudia robiť?

Sociológovia nazývajú tento postoj syndróm naučenej bezmocnosti. Keď ľudia žili stáročia v područí iných národov alebo desaťročia v komunistickom režime, tak si zvykli, že nemôžu nič ovplyvniť, a žijú tak stále. Ľudia musia prelomiť v sebe bariéru, zúfalosť, pocit bezmocnosti, inak sa im lepšie žiť nebude. Môžu aj medzi voľbami vyjadriť svoje názory, aby presadzovali dopredu politikov s dobrými názormi. Viem, že to bude trvať dlho. Viem, že platí, že z dlhodobého hľadiska sme všetci mŕtvi. Niektoré problémy ale nie je možné vyriešiť za noc. Súčasne by sme sa ale mali postarať o tých, ktorí sú v najväčšej núdzi. Ale aj na to je potrebné, aby tí najbiednejší vyslali verejnosti zreteľný signál o svojom postavení.

Ako má bežný vidiečan rozoznať politikov s dobrými a zlými úmyslami?

Musí sa začať zaoberať verejnými vecami. Ja viem, že všetci radšej kupujú noviny s herečkami a hercami na titulných stránkach, a nie noviny, kde sa dozvedia čosi o programe strán. Lenže človek sa musí oboznámiť, ktoré reformné kroky sú zdravé, ktoré strany ich pripravujú. Ak vie väčšina ľudí, „kto sa s kým v Hollywoode drží za ruky“, a nie, čo obsahujú pripravované reformy, tak ostanú politikom peniaze a občanom fotky silikónových herečiek na stene.

Prečo má Slovensko jednu z najväčších mier nezamestnanosti v Európe?

V socialistickej ekonomike fungovali firmy, ktoré neskôr v trhovej ekonomike skrachovali. Stratili sme množstvo trhov a nové sme ešte celkom nezískali. Ďalším dôvodom je, že pri poklese inflácie dochádza k zvýšeniu nezamestnanosti. Keď sú do ekonomiky nalievané peniaze na jednom konkrétnom mieste, je to, ako keď sa do pohára leje stále viac medu. Pokiaľ sa med nalieva, v pohári je kopček, keď sa nalievať prestane, kopček zmizne. Tak sa aj v tejto ekonomike vytvárali kopčeky. Kde sa nalievali peniaze, tam fungovali firmy, ktoré by inak nefungovali. Pri poklese inflácie firmy zanikli. Dôvodov vysokej nezamestnanosti je ale, samozrejme, viac a súvisia predovšetkým s veľmi zložitou problematikou pružnosti trhu práce. Vysoká ochrana zamestnancov sa často napríklad paradoxne stáva dôvodom, pre ktorý ich zamestnávatelia nechcú, či, lepšie povedané, jednoducho nemôžu prijať, resp. musia prepustiť.

Dá sa s nezamestnanosťou urobiť niečo z krátkodobého hľadiska? Aby sa čo najskôr mohli zamestnať tí, čo robiť chcú?

Ja by som vláde toleroval isté, z ekonomického hľadiska nie celkom čisté kroky. Myslím tým cielené postaranie sa o najťažšie postihnutú vrstvu ľudí, pretože je veľa nezamestnaných vo veku nad päťdesiat rokov, ktorí nemôžu za to, že si už ťažko nájdu zamestnanie. Ja by som sa sociálnej politiky v tomto smere nebál. Aj keď by sa potom z dlhodobého hľadiska nezamestnanosť znižovala pomalšie a malo by to aj iné negatívne dopady. Opakujem: ekonóm by nemal nikdy zabudnúť, že je najprv človek a až potom ekonóm.

Za Mečiara mohli mnohí žiť na relatívne dobrej úrovni aj preto, že vláda veľkým tempom zadlžovala štát. Zadlžuje ho aj súčasná vláda?

Zadlžuje, aj keď nie tak ako v minulosti.

Aká je oficiálna hrubá zahraničná zadlženosť na jedného človeka?

Asi 2000 amerických dolárov. Za rok sa zvýšila asi o sto dolárov. Samotná zadlženosť ale nebezpečná nie je. Nebezpečné môže byť iba použitie takto získaných prostriedkov. Tak ako v domácnosti. Ak si požičiate na kurz angličtiny, je to v poriadku. Ak na pivo, môžete mať problémy.

Po privatizácii získa štát niekoľko desiatok miliárd korún. Na čo sa použijú? Len na splácanie dlhov?

Vláda ich chce dať aj do oddlženia aj do rozvojových programov. Aj keď by sme peniaze z privatizácie prejedli, nebude to tak oficiálne nazvané. Ja však verím, že väčšina týchto príjmov prejedená nebude.

Čo znamená prejedenie peňazí?

Keby išli peniaze napríklad na pomoc firmám, ktoré by inak skrachovali. Tie firmy by skrachovali aj v budúcnosti, len problémy by sa oddialili a minutie peňazí by sa minulo účinku. To je len príklad prejedenia peňazí. Uznávam, že vláda môže byť dotlačená do situácie, v ktorej iná možnosť ako čiastočné prejedenie nebude. Veľmi a úprimne by sme sa ale mali snažiť, aby sa tak stalo v čo najmenšej miere.

Kde by mali ísť peniaze prioritne?

Na splatenie vonkajšej zadlženosti a na reformy. Keby sme mali dať peniaze na splatenie vnútornej zadlženosti, čiže do zdravotníctva, školstva, dopravy a podobne, išli by do pokazených systémov. Bolo by to rovnaké, ako hádzať peniaze do automatu, na ktorom je napísané – pozor kradne. Už by ste ich nevideli.

Ľudia v školstve a zdravotníctve však nie sú adekvátne zaplatení. Nebolo by vhodné aj im prilepšiť?

Som si istý, že sú veľmi slabo platení. Ja im želám, aby mali väčšie platy, ale mali by najmä tlačiť na politikov, aby urobili reformy. Ak ich neurobia, platy nikdy nebudú adekvátne. Poznám krajiny, v ktorých sú lekári a učitelia jedni z najlepšie platených. Preto, že majú iný systém, nie preto, že štát dáva viac peňazí. Ten systém má jeden dôležitý prvok: občan je v ňom dôležitejší než štát.

Privatizácia mešká. Podarí sa vôbec všetky plánované podniky sprivatizovať do volieb?

Je to v životnom záujme tejto vlády.

Veľa času už nemajú.

Ak sa privatizácia nepodarí, musel by som zmeniť odpoveď na otázku, či máme v súčasnej vláde odborníkov.

Je privatizácia nevyhnutná?

Áno. Vo väčšine prípadov sú štátne podniky ovládané všade na svete politickými stranami. Tie z nich ťažia.

Súčasná vláda chcela urobiť zo Slovenska perspektívnu krajinu. Stalo sa tak? Máme šancu dohnať západnú Európu?

Každá krajina má perspektívu. Dobehnutie Európskej únie je otázkou desaťročí. Ale z niektorých medzinárodných štúdií vyplýva, že Slovensko by v priebehu troch – štyroch rokov malo nastúpiť na rast hrubého domáceho produktu šesť – sedem percent.

Pocítia to aj bežní ľudia?

Bude stúpať životná úroveň, budú rásť reálne mzdy, zníži sa nezamestnanosť. Ja však nemôžem hovoriť za subjektívne pocity ľudí. Väčšina Stredoeurópanov sa pozerá na svet pesimisticky, čo nie je problém ekonomiky, ale psychológie. Šťastie človeka nie je priamo úmerné rastu hrubého domáceho produktu.

O jeden a pol roka budú voľby. Na dvere klope bývalý premiér Vladimír Mečiar, nie celkom jasné je smerovanie Roberta Fica. Keby sa oni dostali do vlády, udržala by sa krajina v nastúpenom dobrom trende?

Dúfam, že tejto krajine sa podarí presadiť dohoda o stabilite základného smerovania. Politici nemajú veľký manévrovací priestor a to, čo sa u nás dialo v polovici deväťdesiatych rokov, bolo spôsobené okrem iného aj medzinárodnými silami, ktoré u nás pôsobili. Dnes už pôsobia iné sily. Vtedy bolo možné orientovať sa skôr na východ. Dnes, nech sa do vlády dostane ktokoľvek, bude smerovať do Európskej únie a nebude postup na Západ sabotovať.

Najdôveryhodnejší politik je Robert Fico. Je dôveryhodný aj pre ekonómov?

Nemal som možnosť oboznámiť sa dostatočne s jeho programom, aby mohol byť pre mňa dôveryhodný alebo nedôveryhodný. Dúfam, že pred voľbami svoj ekonomický program predstaví konkrétnejšie. Niektoré jeho návrhy na zmeny zákonov sa však javia ako ekonomicky prospešné.

Veľa voličov sa odkláňa od strán vládnej koalície. Môže sa stať, že súčasní politici podieľajúci sa na zlepšení imidžu Slovenska budú po voľbách odsunutí a do vlády sa dostanú tí, čo imidž krajiny skôr likvidovali. Napríklad HZDS, SNS.

Je možné, že k niečomu podobnému dôjde. Lenže aj ľudia, ktorí v minulosti nemali záujem vstúpiť do Európskej únie, ľudia, ktorí na začiatku deväťdesiatych rokov z celých síl bránili socializmus, už dnes nebojujú proti Európskej únii a demokracii. Je iné obdobie, iné rozloženie síl a mnohí menia svoje správanie. V minulosti ten istý človek bránil socializmus, potom lavíroval, či vstúpiť do NATO alebo sa orientovať na Moskvu, a dnes sa jednoznačne orientuje na NATO. Ja sa takého človeka až tak nebojím, druhá vec je jeho korektnosť a vlastné svedomie. Z hľadiska smerovania krajiny do civilizovaného sveta nie je nebezpečný.

Znamená to, že súčasná vláda sa postarala, že Slovensko je už za vodou? Von z najhoršieho?

Súčasná vláda bola pri moci, keď sme sa z geopolitického hľadiska dostali za vodu. Treba im potriasť rukou, ale kult osobnosti netreba robiť nikomu ani dnes. Smerovanie Slovenska z dlhodobého hľadiska bolo a je totiž najmä v rukách občanov.

RICHARD FILIPKO