. Aj väčšina slovenských lekárov nechápe už príbuzného na sále ako príťaž navyše, niekoho, kto iba prekáža. Musí len podstúpiť školenie, aby vedel, čo ho asi čaká, a nebolo s ním napokon viac práce než s rodičkou, a potom môže prežiť jeden z najintenzívnejších životných zážitkov.

Mať muža pri pôrode si želala aj Zuzana. Mala už štyri dcérky, keď zistila, že je opäť tehotná. Možno to bude syn, povedala si a neplánovanému dieťatku sa potešila. A dúfala, že tentoraz bude pri tom aj manžel Zoro. „Už pri tretej dcérke, dnes sedemročnej Zuzke, som sa pohrávala s myšlienkou, aké by to bolo, keby bol otec pri pôrode. Vtedy sa síce slovenskí oteckovia už začali objavovať na pôrodných sálach, ale bolo to stále raritou. Pri dnes štvorročnej Žofke som si už bola istá, že ho tam chcem, lenže sa hrozne bránil. Mal strach, vraj ani nie z pohľadu na krv ako z bezmocnosti. Ja budem trpieť a on mi nebude môcť pomôcť. No keď som mu koncom lanského leta oznámila, že naša rodina sa opäť rozrastie, viac-menej zo žartu povedal, že keď to bude syn, tak on teda pôjde. Možno však svoje zohralo i to, že dieťa čakali aj naši priatelia a tam sa partner pri pôrode bral ako samozrejmosť.“

Prečo muža pri pôrode?

Prečo chcela Zuzana manžela pri pôrode? Tiež to preberala s kamarátkami, ktoré tvrdili, že to je ženská vec, iné vraveli o ostychu. Ona to tak necítila. „Podľa mňa sú muži veľmi ochudobnení, keď nezažijú kontakt s dieťatkom bezprostredne po narodení. Sama viem, aký to bol rozdiel, keď mi prvé deti ukázali až v perinke, a keď mi naše štvrté, Žofku, hneď priložili k prsníku. A otec predsa cíti to, čo matka. Okrem toho, z predchádzajúcich pôrodov som vedela, že sú chvíle, keď som manžela vyslovene potrebovala. Ani nie vtedy, keď už dieťatko naozaj prichádza na svet, mne išlo najmä o tie dve hodiny po pôrode. Aspoň mne je vtedy vždy najhoršie. Poväčšine som rodila v noci, a hoci som bola vyčerpaná, nesmela som zaspať. Nadránom som teda sama civela do stropu, premáhala spánok a cítila sa hrozne bezmocne. Bola mi zima, potrebovala som cikať, privítala by som, keby mi niekto ovlažil pery. Všetci však odišli a ja som tam sama trpela.“

Zoro síce so Zuzaninými dôvodmi súhlasil, na pôrodnú sálu sa mu ale nechcelo. „Sľúbil som to vlastne vtedy, keď som si prečítal, že tenista Lendl má päť dcér. Pomyslel som si, že takto to dopadne aj u nás, a preto som si trošku zamachroval – keď to bude synček, pôjdem k pôrodu. Ale musím sa priznať, že keď som sa na ultrazvuku dozvedel, že naozaj čakáme syna, oblial ma aj studený pot. Lenže, slovo robí chlapa. V kútiku duše som ale stále veril, že napokon sa Zuzana zľutuje, alebo to nejako zahrám do autu. Budem pri nej, no pri samotnom rodení sa nenápadne vytratím. Jednak, že z pohľadu otca si tam budem pripadať ako ten najzbytočnejší človek na svete, a to chlapi nemajú radi, ale najmä ma deprimovalo, že naozaj nijako nemôžem pomôcť.“

Vyhodených päťtisíc

Zuzana sa spoločne s manželom rozhodli využiť ponuku jedného pôrodníka, že zaplatia desaťtisíc korún, a budú mať nadštandardnú opateru. Nebudú musieť čakať v čakárni, dostanú číslo mobilu, príde k pôrodu. Polovicu sumy zaplatili dopredu. Lenže, neboli s ním spokojní. „Napríklad mi spravil iba jediný ultrazvuk, na začiatku tehotenstva. Priateľka, ktorá chodila do Kochovej nemocnice, bola na ňom snáď každý mesiac a rozprávala mi, aké je úžasné sledovať hýbajúce sa dieťatko. Keďže môj gynekológ sa nemal k ničomu, sama som ho poprosila, žeby som k Vianociam chcela mužovi a deťom prezradiť, či budú mať bračeka alebo sestričku. Nespravil to. Bola som veľmi sklamaná, ale povedala som si, dám teda manželovi ultrazvukovú snímku nášho dieťatka k marcovým narodeninám. A zase nič. Toto a veľa ďalších maličkostí napokon rozhodlo, že sme si s mužom povedali – päťtisíc radšej oželieme a vymeníme gynekológa. Začala som chodiť do Kochovej nemocnice a tam mali celkom iný prístup. Ultrazvuk mi urobili okamžite, a tak sme sa dozvedeli radostnú novinu – že naše piate bude chlapec.“

„U Kocha“ je účasť blízkej osoby pri pôrode bežnou záležitosťou. Podmienkou je absolvovať inštruktáž, teda videofilm o pôrode, a diskusiu s lekárkou. Zoro a Zuzana to stihli len-len, keďže gynekológa zmenili asi mesiac pred predpokladaným termínom pôrodu. Napokon však nerodili ani u Kocha.

Piatok trinásteho

Bol práve Veľký piatok trinásteho, keď sa celá rodina vracala do Bratislavy z chalupy na Záhorí. Zuzana sa cítila dobre, bola presvedčená, že porodí najskôr po Veľkej noci. A potom, ešte v dedine, do nich znenazdajky napálilo z bočnej ulice auto.

„Vyrútil sa na nás na rínku, kde sa zvyknú deti hrávať basketbal. Našťastie sme išli úplne krokom a on zasiahol iba predok auta. Keby vletel do kabíny, mohlo sa to skončiť skutočnou tragédiou,“ spomínajú manželia na osudovú chvíľu. Po náraze totiž Zuzana rozbila hlavou predné sklo, dieťatko to v brucho nadhodilo a ona cítila, že spadlo oveľa nižšie než bolo pôvodne.

„Zrejme to roztrhlo blanu, ktorá drží plodovú vodu, lebo som zrazu pocítila, že mi čosi vlhké steká po nohách. Veľa si nepamätám, iba ako sa ma Zoro stále vyplašene pýtal, čo ti je, čo ti je! Potom už prišla sanitka. V šoku som stále tvrdila, že musím do Bratislavy, ale lekár, volal sa Sergej a bol úžasný, povedal, že to je vylúčené, budeme rodiť v Malackách. Do sanitky ma naložili aj s dcérkou, ktorá mala otras mozgu. Keď si teraz spomínam na pocity, uvedomujem si, že som bola vlastne celkom rada, že konečne porodím. Pripadala som si ako v Pohotovosti. Lekár mal všetko pod kontrolou, vydával pokyny, akoby išlo o život. Dokonalá organizácia, do nemocnice zavolal, nech pripravia pôrodnú sálu, neurológa. Napriek profesionalite bol ľudský, neskôr sa na mňa prišiel pozrieť aj do nemocnice, aby vedel ako sa cítim a ako to všetko dopadlo.“

Dobrodružstvo pôrodu

Štyri hodiny po tom, čo sanitka dorazila do Malaciek, bol Adam na svete. Bez protekcie, bez úplatkov. Dokonca to stihol aj otecko, ktorý musel vyčkať na policajtov, odtiahnuť zdemolované auto a bežať do Bratislavy pre doklady a tašku s vecami do pôrodnice.

„V pôrodnici boli úžasní. Primár Pokorný ma jemne vyšetril, žartoval so mnou. V jednom okamihu som mala strach, zdalo sa mi, že necítim pohyby. Zľakla som sa, či sa bábätko neuškrtilo pupočnou šnúrou. No hneď ma napojili na monitor a ja som počula tlkot srdiečka. Skvelé boli aj sestričky. Práve išiel v telke Milionár a ony mi stále kládli súťažné otázky, aby odpútali pozornosť od bolestivých kontrakcií. Bolo tam tak príjemne, že som si ani neuvedomovala, že o chvíľku porodím. Zmierila som sa aj s tým, že manžel pôrod určite nestihne. To skôr personálu ležalo na duši, kde je. Keď sa v poslednom okamihu predsa len objavil, boli šťastnejší než ja.“

Zoro dorazil do pôrodnice v okamihu, keď jeho žene práve priväzovali nohy. Ocitol sa na pôrodnej sále presne vtedy, keď pôrodný proces vyvrcholil.

„Prvé, čo ma šokovalo, aká bola pôrodná sála malá. Predstavoval som si ju ako veľkú miestnosť, kde sa budem kdesi zdiaľky prizerať, a keď nastane problém, brnk, už ma nebude. Potom sa zase pekne vrátim, žena ani nebude vedieť. Tak toto tu teda vôbec nebolo možné. Bol som úplne pri nej. Tiež nie je pravda, že otec je iba morálnou oporou, stojí pri hlave a čo sa deje na pôrodnom stole, nevidí. Kto sa na to odhodlá, mal by byť uzrozumený s tým, že bude plnohodnotným účastníkom pôrodu.“

Vďaka reproduktoru bolo v miestnosti počuť, ako sa dieťatko tlačí z tela von. „Také chrčanie, mliaskanie, trochu ako z hororu Votrelec. Zaskočila ma aj intenzita bolesti, akú žena prežívala. No upokojujúco pôsobila rozvaha sestričiek a autorita pôrodníka. Boli vynikajúco zohratí, lekár povedal zatlačte, Zuzana sa pevne chytila, zatlačila a zrazu som videl hlavičku. Lekár jej iba zľahulinka pomohol a hup, bola von, a vzápätí vyletelo bábätko. Ako keď skočíš hlavičku do vody, čosi úžasného. A už cikal. Smiešne bolo, že sestričky sa vtedy najintenzívnejšie venovali mne. Prečo vraj nejdem k oknu, nadýchať sa čerstvého vzduchu? Zase až tak zle som sa necítil, opýtal som sa teda, či vyzerám tak čudne. A oni, že áno, vyzeráte horšie než mamička.“

Lekár zatiaľ priložil dieťatko, ešte spojené s matkou s pupočnou šnúrou, Zuzane na hruď. „Vraví mi, veď si ho pohladkajte, mamička. Bolo krásne, čisté, akoby nakrémované. Žiadna krv, žiadne hlieny. Kým som rodila placentu, išiel manžel po kameru a filmoval, ako Adamka kúpu, obliekajú, prikladajú mi ho k prsníku. Potom s kamerou bežal k našej Zuzke ležiacej o poschodie nižšie, aby prvá videla bábätko. Keď sa vrátil, sadol si ku mne. Teda, vyzeral mimo, stále sa smial a vyťukával esemesky. Bol taký popletený, že našej najstaršej dcére poslal hneď tri.“

Odteraz len Záhoráci

Po tom, čo Zoro absolvoval pôrod, by si vraj netrúfol globálne odporučiť – áno, chlapi, hrňte sa tam! Určite by radil toho, kto sa na to necíti, nasilu nenútiť. Ale zároveň priznáva, že on je dnes šťastný, že tam bol. „Je to veľký rozdiel, či človek dostane pri odchode z pôrodnice iba malý neznámy uzlíček na cestu, alebo dieťa, ktoré videl, ako prišlo na svet.“ A čo si myslí o peniazoch, ktoré vlastne vyhodili z okna? „Hoci ani za jeden zo Zuzaniných pôrodov sme neplatili, na začiatku piateho tehotenstva sme podľahli psychóze, že lekárovi treba dať. Nehovorím to preto, že by mi bolo ľúto peňazí, vôbec nie. Naopak si myslím, že by to tak malo byť, aby ľudia, ktorí majú záujem o nadštandard, mohli platiť zdravotníctvu, a nie lekárovi „do vačku“. Napríklad sa mi páči, že u Kocha nám všetkým na školení povedali, kto má záujem, môže dobrovoľne sponzorsky prispieť na nemocnicu. Keby Zuzana rodila tam, určite by som im – a rád – dal sumu, čo si pôvodne vypýtal prvý lekár. Ale majú smolu, lebo my už budeme rodiť len v Malackách, nikde sa k nám nesprávali ako tam. Pritom, parodoxne, pôrodnica je poloprázdna a miestni radšej chodia rodiť za drahé úplatky do Bratislavy.“

BARBORA DVOŘÁKOVÁ