Simone de Beauvoirová (1908-1986), jedna z najznámejších francúzskych spisovateliek, predstaviteľka existencializmu, Sartrova celoživotná družka, má aj na Slovensku už od roku 1947 svoj čitateľský kredit napriek tomu, že existencialistická literatúra sa za tie roky dostala do úzadia.
Zásluhou Jozefa Felixa inscenovalo v uvedenom roku Slovenské národné divadlo jej hru Neužitočné ústa a toto meno sa i vďaka memoárovému románu Mandaríni a najmä rozsiahlej vedeckej štúdii Druhé pohlavie (pôvodina vyšla roku 1949, preklad 1968) stalo synonymom vždy aktuálneho, dynamického, ba povedal by som až dynamitového myslenia. Vždy odkrývala najžeravejšie problémy, respektíve formulovala ich s neobyčajnou silou.
To sa týka aj jej dielka Taká ľahká smrť (Q 111, preložila Marta Činovská), ktoré vyšlo v origináli ešte roku 1964, ale dodnes pôsobí ako hlboko ľudský dokument a dá sa chápať aj ako nezanedbateľný príspevok k problematike eutanázie. Hoci slovenské Dejiny francúzskej literatúry (1995) priraďujú knihu k dielu Obrad lúčenia a uvádzajú, že knihy sú venované životu, smrti a dielu J. P. Sartra, autorka tu v skutočnosti zachytáva jednotlivé fázy zomierania svojej matky a vyrovnáva sa aj s faktom jej smrti. Je to kniha krutá a smutná zároveň.
Krutá vo svojej otvorenosti, ktorá autorke dovoľuje nazvať pravým menom fyziológiu postupného rozkladu toho, čo kedysi bolo človekom a navyše jej matkou, smutná vo svojej citovej obnaženosti, ktorá ukazuje situáciu najbližších príbuzných, Simone de Beauvoirovú a jej sestru, v stave najhlbšieho zúfalstva. Aj keď formou ide skôr o autentický výtrysk spisovateľkiných emócií než o beletriu, v tejto správe, ktorá podrobne opisuje to, čo sa dialo pri liečení nevyliečiteľnej matky, má autorkina anamnéza i znaky umeleckého diela. V charakteristikách rodinného prostredia, v matkinom a otcovom povahopise, v rekapituláciách niektorých epizód, príhod a príbehov.
Simone de Beauvoirová nezaprela v sebe spisovateľku, keď sa jej v spomienke vracia rozporuplný vzťah k matke najmä v čase vlastného detstva a dospievania, i keď rekonštruuje matkin život, kde spätne nachádza veľa nenaplnených ambícií, kompenzovaných potom nevyrovnaným správaním sa. Tu pri spisovateľkinej interpretácii ženského údelu v manželstve zohralo nepochybne úlohu i jej poňatie emancipácie, ako ho z rozličných hľadísk analyzuje v diele Druhé pohlavie.
Ťažisko knihy však tvoria úvahy o utrpení a smrti, otázky vpravde existencialistické, lebo aj táto filozofia sa pýta na zmysel bytia. Iné však iste je klásť si otázky ontologické s čisto profesionálnym zaujatím, a iné je byť priamo v nich, prežívať ich na vlastnej koži a vidieť ich zhmotnené priamo pred sebou („Telo, ktoré už nebolo našou mamou.“ „Zúčastňovali sme sa na generálke nášho vlastného pohrebu.“)
Spisovateľka sa v týchto pasážach vypäla k vrcholnému mysliteľskému výkonu. Jej kniha je akousi anatómiou posledných vecí človeka, bezútešným pohľadom na smrť, ktorú autorka pokladá za nespravodlivé násilie. Napriek tomu má kniha v origináli názov Veľmi sladká smrť.
JOZEF BŽOCH
(Autor je literárny kritik)
