teľom. Prednášal v Tokiu a americkej Ithake a je profesorom nemeckého jazyka a literatúry. Napísal množstvo románov, poviedok, esejí, filmových scenárov a divadelných hier. Do slovenčiny bol preložený román Baiyum (Slovenský spisovateľ, 1985), debut Leto v znamení zajaca a román Albisserov dôvod vyšli v češtine. Na lipskom knižnom festivale predstavil najnovší román Sutterovo šťastie. Na nedávnom Festivale spisovateľov Praha ho uvádzali ako vážneho kandidáta na Nobelovu cenu.

„Komunizmus trivializoval a brutalizoval veľké témy na úkor dogmatizmu,“ povedal na festivale spisovateľov Muschg. „No zároveň vtedy vznikli najlepšie diela, lebo cenzúra zlepšuje štýl, a najmä preto, že spisovatelia potrebujú protihráča.“ Akého si našiel on sám v neutrálnom, multikultúrnom Švajčiarsku? Neutrálne a multikultúrne Švajčiarsko.

Leto v znamení zajaca je konfrontáciou šiestich intelektuálov s novým japonským prostredím. Ich naučený spôsob správania im bráni v nadviazaní skutočných kontaktov. Bol to tiež váš problém počas pobytu v Japonsku?

„Všetci máme v cudzom prostredí tento problém. Práve pre stereotypy, ktoré v sebe nosíme, ideme niekam inam. Naše predstavy narážajú na odlišnú skutočnosť. Československí emigranti vo Švajčiarsku ťažko znášali fakt, že klišé o novej krajine nezodpovedá ich ideálu. V Japonsku, ktorého kultúra veľmi závisí od znakov, je to ešte náročnejšie.“

Vaša manželka je Japonka. Takže klišé sa zhodovalo s vašou predstavou?

„Domnienka, že partner má byť totožný s obrazom, ktorý sme si vytvorili, je naivná. Treba zažiť rozdiely. To ma zaujíma.“

Vo Švajčiarsku vás označujú za tamojšieho posledného kritického intelektuála. Zostril pobyt mimo Švajčiarska vašu kritiku?

„Áno. Vtedy si uvedomíme, že veci nemusia byť také, ako sme na ne zvyknutí. Je to taký zdvojený pocit: niečo medzi neistotou a slobodou. Nemáme sa teda čoho držať, ale ani to nepotrebujeme. Môžeme plávať. Tajomstvo života je mix oboch.“

Často poukazujete na animózny postoj Švajčiarov voči cudzincom. Odkiaľ pochádza?

„Zase to vysvetlím dialekticky. Aj jednobunkovec na najnižšej úrovni potrebuje membránu, ktorá ho udrží pohromade. Švajčiarsko je ochranárskejšie a viac si uvedomuje potrebu hraníc. Kritizujem nevyváženosť medzi modelom hraníc a modelom otvorených dverí. Stali sme sa bezpečným trezorom a je to to jediné, na čo sa kladie dôraz. Na konci tohto jednosmerného pohybu vidím katastrofu.“

Potom vás muselo veľmi sklamať, keď Švajčiari v nedávnom referende o pripojení k Európskej únii povedali nie. Naozaj tak veria modelu hraníc?

„Je to pre Švajčiarov typické. V prípade pochybností sa nehýbte! O päť rokov môžu odpovedať opačne. Švajčiarsko bola poslednou krajinou v Európe, ktorá popierala hlasovacie právo žien. Momentálne to veľmi závisí od ekonomiky. Je pre nás výhodnejšie nebyť v únii, aby sme nestratili to, čo máme.“

Spisovateľ Daniel de Roulet sa pozerá na Švajčiarsko ešte skeptickejšie. Východisko vidí v spolupráci kantónov na projektoch, alebo v ich rozpade. Súhlasíte s ním?

„Má pravdu. Keď sme mali v 19. storočí projekt vedúci ku vzniku centralizovaného štátu, polovica populácie sa postavila proti nemu, čo viedlo až k občianskej vojne. Momentálne, našťastie, nebojujeme, ale ani nemáme podobný projekt a politický diskurz je veľmi limitovaný.“

Ak sa dôsledne necháme viesť Rouletovou víziou, znamenalo by to rozpad Švajčiarska. Môže to dospieť až do tohto extrémneho bodu?

„Nemyslím si. Friedrich Dürrenmatt ponúka obraz kocky cukru vhodenej do čaju. Rozplynie sa.“

Aký obraz máte vy?

„Paralelou k Švajčiarsku je Hongkong. Hoci je pozostatkom koloniálnej minulosti, je veľmi silný. Preto je schopný obchodovať s Čínou a zároveň pôsobiť ako kapitalistický výbežok v mori. Takým sa má stať Švajčiarsko. Aj Európska únia potrebuje, aby niekto obchodoval s Amerikou a Japonskom a nebol pod jej zákonmi. Pravicoví konzervatívni vodcovia sú týmto obrazom nadšení. Ja takúto švajčiarsku identitu odmietam.“

Spomenuli ste slovo identita. Čo vôbec vo Švajčiarsku znamená národná identita?

„Najradšej by som to slovo nepoužíval.“

Ale používate ho často. Pokúsite sa ho vysvetliť?

„Identita môže znamenať odmietanie rozvíjania sa alebo nedôveru v sebazdokonaľovanie a takto je používaná vo väčšine politických situácií. Švajčiarska identita znamená, že sa nechceme hýbať. Sme tým, čím sme. Takto sa však konať nedá. Buď sa zúčastníme na zmene, alebo budeme zmenení i tak.“

Je potrebné starať sa o ňu?

„Nie. Vždy budeme rozoznávať Švajčiara od Čecha či Slováka. Identita je mix klišé, skúseností, dejín, príbehov, mýtov. Treba sa vyvíjať ako osobnosť a zistiť, ako smrdíme ostatným.“

Na vašom vystúpení ste spomenuli, že závisť je vlastnosť Švajčiarov. K Slovákom sa to tiež hodí. Súhlasíte?

„Je to základná črta živých bytostí. Veľkorysosť a štedrosť sú výnimkou a nie sú prirodzené.“

Nepochádza táto závisť z komplexu malých národov, ktorým chýba marginálna kultúra prítomná u historických národov?

„Samozrejme.“

Konflikt medzi Slovákmi a Maďarmi ste pomenovali ako nekonečný folklór. Nie je to trocha zjednodušené?

„Áno, je. Ale sú to nové, zbytočné problémy, ktoré zabraňujú riešiť naliehavejšie. Je ľahšie mať psychologické problémy ako skutočné.“

JANA KADLECOVÁ, Praha