Takzvaná sociálka sa vo Francúzsku hýčka, v Čechách a na Slovensku obchádza a Briti ju vedia nakrútiť. Zázrak vzkriesenia ostrovnej kinematografie, obdivovaný už niekoľko rokov, teraz potvrdzuje Billy Elliot, nominovaný na ceny doma i v Amerike a porovnávaný s komédiou Do naha! Tam išlo o nezamestnaných oceliarov, ktorí skúsili pánsky striptíz, teraz ide o štrajkujúcich baníkov, medzi ktorými skúša školák Billy prebojovať svoj sen o tanci. A obe snímky dokonale balansujú na ostrí humoru a sĺz bez toho, že by citovo vydierali či politicky agitovali.

Sever Anglicka, rok 1984: vláda zatvára bane, jedenásťročný hrdina stráži babičku a otec i brat, vzbúrení baníci, demonštrujú proti štrajkokazom. Zaťaté päste ostrých chlapov nútia Billyho k rovnako siláckej zábave - boxu; lenže v telocvični, kde on dostáva do nosa, sa dievčatká učia základom baletu. A Billy túži tancovať: obyčajný, ušatý a pehavý chlapec, žiadny sladký krásavec ą la Hollywood, v podaní Jamieho Bella dokonalý herecky i pohybovo.

Možno by uspel, keby žila mamička. Ale ako má vysvetliť mužom, ktorí sa bijú s policajtmi a ktorých svet sa začína a končí pri šachte, že opovrhovaný baleťák nemusí byť slečinkou a homosexuálom z ich predsudkov? Navyše vrodenú súdržnosť rodiny ovplyvňuje beznádejnosť, rezignácia a z nej automaticky vybuchujúca zloba i voči tým, ktorých milujeme.

Prirodzenosť, s ktorou deti vnímajú búrlivé dni dospelých, kreslí režisér Stephen Daldry v jedinečne prostých obrazoch. Dievčatko pri chôdzi konverzuje a kolík, ktorým klopká po stenách domov, drnčí všedne i po hradbe policajných štítov. „Mama je neukojená, preto učí tancovať,“ hovorí Billymu o svojej matke. A chlapec mieni: „Tanec namiesto sexu? Dospelí sú vadní.“

Bezohľadne sa Billy správa i k učiteľke, ktorá ho tajne pripravuje na konkurz do baletnej školy („Nejdete vy po mne?“). Keď chlapcov sen obhajuje pred jeho rodinou, zrážajú sa tu „meštiacke kravy“ s „pokryteckými ksichtami“ a trpiaci Billy čelí prestrelke nadávok tancom, zúfalo vzdorným, ktorý zastaví až hrdzavý plot. Niekde za ním, za špinavým prístavom, kde prvýkrát počul o Labuťom jazere, tuší iný svet: biely, bez sadzí. V silnej scéne potom otec váha, či revoltu syna staršieho zradí kvôli talentu syna mladšieho: ten má aspoň šancu. Ale im nezostáva iné, než fárať do tmy s vyhasnutými očami, od výplaty k výplate, od šichty k hostincu, deň za dňom.

Nič z toho však film nekáže slovami. Rozpráva obrazy a pohyby s dobovou hudbou (Deti revolúcie), prelínaním rúk pri tanci a demonštrácii, krvou na bielizni strhnutej zo šnúry pri bojoch s policajtmi. Symbolmi odkazuje: je fuk, kto vyhral v štrajku; jediný možný víťaz je ten, kto dovidel za dvory a čierne haldy detstva.