Víťazstvá v Berlíne mi priniesli uznanie a úctu. Bolo to v období, keď Hitler a nacisti uplatňovali teóriu rasovej nadradenosti. My, černošskí športovci, sme dokázali, že aj my máme talent, že farba pleti nie je rozhodujúca. Ešte v detstve mi učitelia a tréneri hovorili: Sociálna štruktúra v USA je taká, že ľudia rôznej farby pleti žijú, obedujú a cestujú oddelene. Či sa to zmení, závisí vo veľkej miere aj od teba. Myslím, že niečo sme urobili. My – to znamená boxer Joe Louis a ja. Boli sme medzi prvými černošskými športovcami, ktorým sa dostalo uznania.
Jesse Owens
Tento týždeň sme si pripomenuli 46. výročie porážky fašizmu, ktorý poznačil aj športové dianie. Dlhý je zoznam skvelých športovcov, ktorí sa nedožili konca druhej svetovej vojny. Mnohí zomreli priamo na frontových líniách, iní v koncentračných táboroch. Britský veslár Lewis Clive, víťaz dvojveslíc bez kormidelníka na OH 1936 v Berlíne, padol už 2. augusta 1938 ako interbrigadista na španielskych barikádach. Poľského bežca Janusza Kusociňskeho, víťaza na OH 1932 v Los Angeles, ako obrancu Varšavy umučilo a zastrelilo gestapo. Z nemeckých olympionikov padli na fronte šprintér Rudolf Harbig, cyklista Anton Merkens a boxer Michael Murach. Nemeckej kapitulácie sa nedožil ani belgický gróf Henry Baillet-Latour, vtedajší predseda Medzinárodného olympijského výboru, ktorý vo februári 1936 žiadal nekompromisne, rovno u Hitlera, odstránenie nápisov „Psom a Židom vstup zakázaný“ v dejisku zimných olympijských hier v Garmisch-Partenkirchene. Skonal na srdcový infarkt po tom, ako sa v januári 1942 dozvedel, že mu fašisti zavraždili syna. Dodnes však v svetovom športe vyčnieva spôsob, akým sa s Hitlerom zoči-voči vysporiadal v olympijskom Berlíne takmer pred 65 rokmi jeden výnimočný muž – čierny americký atlét James Cleveland Owens.Najrýchlejší čistič topánok
Osud jediného chlapca z jedenástich detí česača bavlny Henryho Owensa z malého mestečka Danville v americkom štáte Alabama bol výrazne ohraničený možnosťami, ktoré táto oblasť Ameriky svojim čiernym obyvateľom poskytovala. Otec síce vďaka usilovnej práci získal malú bavlnársku farmu, ale po katastrofálnej neúrode, ktorá postihla celý juh USA, sa presťahoval na sever, ku Clevelandu. Malý Jesse (narodený 12. septembra 1913) mal sedem rokov, keď jeho otec začal fárať v meste baní a ocele. Školu začal navštevovať až v deviatich rokoch. Práve tam sa dostal k svojej prezývke, ktorú dodnes s úctou vyslovuje športový svet. James Cleveland totiž v škole speloval nedoslýchavému učiteľovi prvé písmená svojich mien ako „Džísí“, a tak sa často pred priezviskom Owens najmä v rokoch jeho atletickej slávy objavovalo iba skrátené Jesse.
Od živorenia v čiernom gete zachránil mladého Owensa učiteľ telocviku Charley Rilley, ktorý ako bývalý atletický tréner objavil v Jessovi neobyčajný talent. Owens sa rýchlo zlepšoval. Už ako štrnásťročný zabehol sto yardov za 9,9 sekundy, sto metrov za 10,8 sekundy a do diaľky skočil 680 cm. Pravda, nielen šport vypĺňal jeho čas medzi školskými povinnosťami a pomocou v domácnosti. Jesse mal aj svoj „džob“ – bol čističom topánok.
Život v skromných podmienkach však neubral Owensovi nič z jeho ambície vyniknúť v atletike. V 13 rokoch veľmi naňho zapôsobil chýrny šprintér Charles Paddock, ktorý navštívil školu, kde chodil Owens. Paddock už v roku 1921 zabehol v Passadene 100 metrov za 10,2 sekundy, oficiálne však tento čas nikdy nikto neuznal. Odôvodnenie bolo paradoxné: vzdialenosť bola dlhšia ako predpísaná. Po premeraní sa zistilo, že bežal 110 yardov, čo je o 58 cm viac ako klasická šprintérska stovka. Paddock sa preslávil nielen rekordmi, ale predovšetkým svojím skokom do cieľa. Vtedy ho považovali za zázračný recept na víťazstvo, ale dnes vieme, že sa tým len okrádal o čas.
Owens si v prítomnosti Paddocka predsavzal, že sa musí stať najrýchlejším na svete a olympijským víťazom.
Deň rekordov
Vďaka talentu a neustálemu zlepšovaniu sa (v poslednom ročníku strednej školy bol už Owens držiteľom amerických rekordov na 100 yardov – 9,4 sekundy, 220 yardov – 20,7 a v skoku do diaľky – 761 cm) splnil Owens prvú časť svojho predsavzatia 3. júna 1933. Vtedy získal nielen titul stredoškolského majstra USA, ale vyrovnal aj svetový rekord na 100 yardov. Vyšla nová atletická hviezda.
Keď sa Jesse vrátil domov, na stole ho čakalo viac ako 30 ponúk na štúdium z veľkých univerzít krajiny. Nakoniec sa rozhodol pre univerzitu v štáte Ohio, kde sa dostal k trénerovi Larrymu Snyderovi. Ten vtedy netušil, že jeho zverenec dokáže raz v jedno popoludnie prekonať päť a vyrovnať jeden svetový rekord. A to si ešte aj počas štúdia Owens privyrábal ako pumpár, nosič či plavčík, aby mohol nejaké peniaze poslať domov rodičom a sestrám.
Dňom dní J. Owensa i svetovej atletiky sa stala sobota 25. mája 1935, keď v priebehu 46 minút padlo niekoľko rekordov.
A to mal atletický míting Big Ten na Ferry Field Michiganskej univerzity v Ann Arbore nemilú predohru. Týždeň pred súbojom desiatich najväčších univerzít Stredného západu USA zápasil Owens so svojimi spolužiakmi, pričom sa zgúľali dolu schodmi. Prvoročiak Owens, s ktorým sa rátalo v štyroch disciplínach, zrazu nemohol ani len trénovať.
Ešte v deň pretekov sedel Jesse v hale hotela Ypsilanti mlčky na pohovke a dokázal sa sotva narovnať. Do auta i z auta a potom do šatne mu museli pomáhať. Spravili teda pokus – vložili ho do kotla s parou tak, že mu trčala iba hlava. Po tridsiatich minútach ho vybrali, ale ešte stále nemohlo byť ani reči o rozcvičke. Owens si dokonca nedokázal sám obliecť ani tepláky. Tréner Snyder ho už chcel vyškrtnúť zo štartovnej listiny, ale Owens ho uprosíkal, aby počkal aspoň na prvú disciplínu.
Tesne pred štvrť na štyri, keď bol odštartovaný šprint na 100 yardov, si ubolený Owens ledva kľakol. A potom už vraj nič necítil a ani po rokoch nedokázal vysvetliť, čo sa s ním udialo. V cieli prvej disciplíny mu namerali 9,4 sekundy, čo znamenalo vyrovnaný svetový rekord. A po ňom padli postupne dovtedy najlepšie časy na 220 yardov, a tým aj 200 metrov, a 220 yardov s prekážkami. Bonbónikom bol však Owensov pokus v skoku do diaľky. Bolo 15.25 h, keď Jesseho volali rozhodcovia na prvý pokus. Rýchly a neobyčajne mohutný rozbeh a nádherný let. „Mal som pocit, že moje plachtenie vzduchom nemá konca. Bol to zážitok, aký som ešte nikdy v živote nepocítil,“ povedal Owens po pretekoch. Jeho vtedajší rekord 813 cm odolával diaľkarom viac ako štvrťstoročie.
Preteky v Ann Arbor boli odrazovým mostíkom pre olympijské hry v Berlíne. „Olympijské hry sú vrcholom. Len tam sa stretávajú najlepší za rovnakých podmienok,“ hovoril Owens.
Keď Hitler odišiel z tribúny
Predolympijská zima sa pre Owensa nezačala najlepšie. Vedenie univerzity mu nepovolilo zúčastniť sa na pretekoch halovej sezóny. Dôvod bol prozaický: šesťnásobný svetový rekordér a zlatá americká nádej na OH v Berlíne zaostával v škole. Tak aspoň písala vtedajšia americká tlač.
Psychicky oddýchnutý a halovou sezónou nevyčerpaný Owens, ktorému po jeho veľkolepom dni v Ann Arbore prischla prezývka Ebenová antilopa, mal v Berlíne silnú motiváciu zvíťaziť. Nielenže chcel splniť svoje predsavzatie spred desiatich rokov, že sa raz stane olympijským víťazom. K maximálnym výkonom ho burcovala najmä dusivá a nežičlivá atmosféra stotisícového olympijského štadióna oslavujúca „árijskú bielu rasu“. Jesse napokon absolvoval počas šiestich dní dvanásť štartov – a dvanásťkrát vyhral.
Jeho prvým triumfom bol beh na 100 metrov. Zvíťazil v ňom v chladnom a nepríjemnom daždivom počasí vo výbornom čase 10,3 sekundy. Nemecké médiá boli triumfom čierneho atléta zaskočené. Autori článkov sa dostali pred problém, ako vysvetliť, že „nadradená biela rasa“, prehráva nielen pred natrieskanými tribúnami, ale dokonca aj v prítomnosti führera.
„Biela rasa sa zrejme odučila vyhrávať. Bolo však treba týchto čiernych bežcov vidieť, aby sa dala ohodnotiť ich priam zverská sila, takmer neľudská ľahkosť…“ písalo sa v atmosfére nastupujúceho fašizmu.
Šprinty vyhrával Owens v Berlíne s náskokom štyroch až siedmich metrov. Na tuhší odpor narazil len v skoku do diaľky. Ale nabitý program, ktorý ho čakal v utorok 4. augusta na Olympijskom štadióne, vzbudzuje dodnes obdiv: kvalifikácia v diaľke sa začala o 10.30 h, tretí rozbeh na 200 metrov, do ktorého Owensa zaradili, odštartovali o 10.45. Popoludní o 15.44 bežal medzibeh na 200 metrov a o 16.30 sa začalo finále diaľky. Priťahovalo to aj Adolfa Hitlera. Už vopred totiž odborníci predpovedali, že pôjde o nekompromisný súboj medzi Owensom a domácim reprezentantom Lutzom Longom. Veľa však nechýbalo, aby k nemu vôbec nedošlo. Z 50 skokanov sa prezentovalo v kvalifikácii 43 a z nich až 27 nesplnilo kvalifikačný limit 715 cm. Problémy mal s ním dokonca aj Owens, ktorý ho splnil až na tretí pokus.
Finále, ktoré sa konalo v premenlivom veternom počasí, malo zvláštnu „medzihru“, o ktorú sa postaral Hitler. Najskôr vyskočil nadšením po tom, čo sa jeho krajan Long ujal v piatej sérii výkonom 787 cm vedenia. Owens športovo zablahoželal súperovi, ten mu zasa na oplátku poradil, čo by mal zmeniť na rozbehu, aby nemal ďalšie prešľapy. Takýto vzťah „árijca“ k černochovi sfanatizovaných divákov v hľadisku doslova šokoval. Ale Hitlera ešte viac Owensov piaty pokus, keď Jessemu namerali 794 cm. Hitler buchol zlostne päsťou o stôl a odišiel zo štadióna. A tak už ani nevidel posledný šiesty pokus americkej legendy, keď Owens skočil 806 cm. Long mu potom pred očami „führera“ zablahoželal! O niekoľko rokov neskôr padol na fronte.
Boli to hry Jesseho Owensa, ako od OH v Berlíne už takmer 65 rokov píše svetová športová tlač. Aj preto, že v atletike v takejto skladbe disciplín (100 m, 200 m, štafeta 4x100 m a diaľka) nedokázal Owensov výkon nikto okrem čierneho krajana Carla Lewisa zopakovať. Lewisovi sa to podarilo o 48 rokov neskôr na OH 1984 v Los Angeles.
Fenomén, ktorý predbehol čas
Jesse Owens predbehol svojimi svetovými rekordmi atletický čas. Jeho 813 cm v diaľke prekonal až o 25 rokov neskôr Ralph Boston a svetový rekord štafety 4x100 m z OH v Berlíne (39,8) odolával až dvadsať rokov. V USA sa stal Owens po olympiáde prvým čiernym športovcom, ktorý získal spoločenské uznanie, aj keď ho prezident Roosevelt odmietol prijať v Bielom dome.
Tvrdý život prinútil Owensa odísť z amatérskej atletickej dráhy a vybrať si cestu profesionála, živiaceho sa nielen športom, ale aj čudnými exhibíciami. Už v septembri 1936 bežal v Havane proti dostihovému koňovi, neskôr aj proti psom či dokonca automobilu. Zároveň vystupoval vo varieté, stepoval, založil si džezový orchester. To trvalo zhruba tri roky.
Po druhej svetovej vojne nebolo o Owensovi takmer nič počuť. Až na začiatku 50. rokov sa objavil v Európe so svetoznámou skupinou basketbalových kúzelníkov Harlem Globetrotters. V bielych teplákoch ho vysadili z vrtuľníka na berlínskom olympijskom štadióne, aby absolvoval čestné kolo. Aplaudovalo mu 80-tisíc nadšených divákov.
Po ďalšej odmlke si až v 60. rokoch začali na Owensa spomínať a húfne ho navštevovať reportéri. Usadil sa v Chicagu, kde založil inštitút pre postihnuté čierne deti a siroty. Jesse Owens, ktorý miloval svoju rodinu (oženil sa v roku 1935 s Ruth Solomonovou a mali tri dcéry), zavítal do Európy ešte raz v roku 1972 ako čestný hosť na OH v Mníchove. O štyri roky neskôr ho americký prezident Gerald Ford ocenil vyznamenaním Za slobodu, pretože Owens počas celého života bojoval proti bezpráviu, násiliu a rasizmu. V Berlíne je dnes po ňom nazvaná aj jedna z ulíc. Vytvoril tiež nadáciu na podporu talentovaných športovcov, a jeho dcéry Ruth s Marlene boli pokračovateľkami otcovho diela po jeho smrti. Jesse Owens, atletický džentlmen, elegán a tuhý fajčiar, zomrel 31. marca 1979 v Tuscone vo veku 66 rokov na rakovinu.
KRISTIÁN KLEBERC
