W. Busha a prejavom amerického politológa Zbigniewa Brzezinskeho medzi tri najvýznamnejšie udalosti konferencie. Zameral sa v ňom na to, aká by mala byť budúcnosť Severoatlantickej aliancie. Prinášame ho v skrátenej podobe.V Českej republike – podobne ako asi vo všetkých stredoeurópskych, východoeurópskych a juhoeurópskych krajinách, ktoré sa zbavili komunizmu – sa často hovorí o tom, že patríme k Západu, či chceme k nemu patriť, že zdieľame západné hodnoty, ba že sme ich pomáhali v našej dlhej histórii spoluvytvárať, že svojej príslušnosti k Západu sme boli násilne zbavení, dokonca tak trocha aj s jeho tichým súhlasom, a že Západ je teda povinný urobiť všetko pre to, aby sme sa do jeho lona opäť rýchlo vrátili. Necítime to pritom len ako vec akejsi slušnosti k nám či nápravy pradávnej účasti Západu na európskom delení, ale aj ako vec jeho bytostného záujmu, lebo akýkoľvek pokus o jeho trvalé rozdelenie by nemohol mať v budúcnosti iné než tragické následky.

Čo sa v tejto súvislosti rozumie pod pojmom Západ?

Je to celkom zreteľne geograficky vymedzená časť planéty, respektíve jej región, ktorý by bolo možné pomenovať euroatlantickým či euroamerickým regiónom. Rovnako dôležité ako vymedzenie geografické je však vymedzenie hodnotové, či takpovediac kultúrne: Západ má v podstate jednu spoločnú politickú a ekonomickú históriu, ktorá vyrástla z toho istého súboru duchovných zdrojov, pričom charakteristické preň je, že vďaka svojej civilizačnej povahe a svojmu vnútornému étosu po dlhé stáročia významne ovplyvňoval všetky ostatné regióny, aby potom predurčil podobu celej dnešnej planetárnej civilizácie. Že v priebehu dejín exportoval do zvyšku sveta okrem nespočetných skvelých vecí i hodnoty často viac než sporné – od princípu násilnej likvidácie iných kultúr či potláčania iných náboženstiev až po kult neustálej hospodárskej expanzie bez ohľadu na jej kvalitatívne dôsledky – je zrejmé. V dnešných súvislostiach, a špeciálne pre nás, je však najpodstatnejšie, že Západ prehlbuje a šíri také základné politické princípy, ako je právny štát, rešpekt k ľudským slobodám, nescudziteľným právam a k ľudskej dôstojnosti, demokratický politický systém, politická pluralita, občianska spoločnosť a trhová ekonomika.

Sovietske panstvo, ako v ZSSR, tak aj vo všetkých satelitných krajinách, sa vyznačovalo duchovným i fyzickým násilím, tuposťou, ignoranciou, prázdnou monumentalitou a všeobecnou zaostalosťou. Tieto vlastnosti tak nápadne kontrastovali s kultúrou a prosperitou demokratického Západu, že to nevyhnutne zvádzalo k tomu, aby Západom bolo mienené dobro a Východom zlo. Pojem Západ sa tak stal podvedome i vedome synonymom rozkvetu, kultúrnosti, slobody a slušnosti, zatiaľ čo pojem Východ synonymom zaostalosti, tupého autoritárstva a všadeprítomného nezmyslu. Tento skrytý pocit západnej nadradenosti a východnej menejcennosti, hoci by bol stokrát historicky vysvetliteľný kontrastom medzi západnými pomermi a všetkým, čo prichádzalo z Moskvy, teda z Východu, nie je však natrvalo udržateľný a nie je dobrým východiskom pre nové usporiadanie sveta. Žiadny geografický a kultúrne vymedzený priestor nemôže byť vopred, raz navždy a z princípu vnímaný ako kvalitnejší než iný.

Západ by sa mal stať opäť pojmom morálne neutrálnym. V budúcnosti by nemal znamenať nič viac a nič menej než určitý, jasne ohraničený región súčasného sveta, prosto, jeden z jeho civilizačných okruhov, vyznačujúci sa spoločnou históriou, kultúrou, stupnicou hodnôt, typom zodpovednosti i vlastnými špecifickými starosťami. Niečím podobným by sa mal – napriek všetkým dnešným, očividne hlbokým problémom – stávať i Východ.

Dokiaľ bude slovo Východ znieť pejoratívne a slovo Západ pochvalne, bude sa len veľmi ťažko budovať nový svetový poriadok založený na rovnoprávnosti rôznych regiónov. Nie je žiadna hanba patriť k Západu a nie je žiadny dôvod sa k tejto príslušnosti nehlásiť. Byť západným človekom alebo západnou krajinou však neznamená byť a priori niečím lepším. To isté by malo platiť aj o všetkých ostatných entitách dnešného sveta.

Úcta k iným identitám a istota o rovnosti všetkých musí sprevádzať tvorbu naozaj partnerského a mierového svetového usporiadania založeného na všeobecnom prijímaní niektorých celkom fundamentálnych mravných či mravnopolitických zásad.

Čas nadvlády bieleho muža, či Európana, či Američana, či kresťana, nad celou zemeguľou je preč. Vstupujeme do novej éry a našou povinnosťou je ctiť sa navzájom a spoločne sa usilovať o dobro všetkých.

S pádom komunizmu sa rýchle rozpadlo i bipolárne rozdelenie sveta. Ale nielen to: ocitli sme sa vo svete, ktorého jedinou šancou je túto svoju multipolárnosť citlivo vnímať, úprimne rešpektovať a prijímať ju ako jediné zmysluplné východisko nového typu ľudského spolunažívania na tejto Zemi. Koniec bipolárneho rozdelenia sveta a civilizačný pohyb nazývaný dnes globalizáciou – núti aj k radikálne novému premýšľaniu o budúcom svetovom usporiadaní.

Jedným z charakteristických prvkov tohto usporiadania bude rozvoj veľkých regionálnych zoskupení, do ktorých budú dnešné národné štáty prenášať stále väčšiu časť svojich doterajších právomocí, tak ako ich inú časť budú zrejme nútené stále zreteľnejšie prenášať dolu, na rôzne menšie vnútroštátne regióny a ich samosprávy, na mestá a obce, ako aj do ďalších početných štruktúr občianskej spoločnosti.

Jedným z dôležitých regionálnych spoločenstiev dnešného sveta je Severoatlantická aliancia. Všetci vieme, že vznikla na ochranu západného sveta pred sovietskym expanzionizmom či na zadržiavanie komunizmu.

NATO má po páde železnej opony a po páde komunizmu samozrejme iné úlohy ako v časoch studenej vojny a musí čeliť celkom iným typom nebezpečenstva.

Aliancia si uvedomuje úplnú novosť situácie a novosť svojho súčasného a budúceho poslania. Najviditeľnejšie to preukázala tým, že sa pred dvoma rokmi rozšírila o tri nové krajiny, ktoré boli pred pádom komunizmu členmi Varšavského paktu a podliehali sovietskej nadvláde. Toto rozšírenie bolo podľa mňa aktom nesmierneho historického významu. Bol to prvý naozaj reálny dôkaz toho, že si Západ uvedomuje, čo sa pádom železnej opony stalo a že táto opona skutočne nebola len jeho východnou hranicou.

Z hlavného nástroja obrany demokratického sveta proti sovietskemu expanzionizmu sa tak NATO začína premieňať na bezpečnostnú organizáciu naozaj regionálnu, na jednu z mnohých komponentov budúceho multipolárneho svetového poriadku. Inými slovami: NATO si uvedomuje svoju dnešnú identitu a priestor, kam až sa môže a má rozšíriť. Tento priestor, ktorý nazývame Západom, sa rozprestiera medzi Aljaškou na západnej strane a Tallinom na strane východnej. Nie je to priestor nijako malý. Dovoľujem si však upozorniť, že svojou rozlohou je porovnateľný so štátom menom Ruská federácia a že čo do počtu obyvateľov je menší ako štát menom Čínska ľudová republika.

Mier, partnerstvo a spolupráca sú mysliteľné len medzi tými, ktorí vedia, kým sú. Vedomie vlastnej identity je základným predpokladom akéhokoľvek dobrého vzťahu s niekým iným. Dostávam sa k citlivej téme. Totiž k téme vzťahu NATO a Ruskej federácie. Na rozdiel napríklad od Mexika, Švédska alebo Rakúska, ktoré nie sú členmi NATO, ale s ním susedia, je Rusko, krajina mnohonásobne väčšia a mocnejšia ako všetci ostatní susedia aliancie spolu, alianciou trvalo znepokojované a jej rozširovanie východným smerom sa mu veľmi nepáči.

Myslím si, že to má dva dôvody. Prvým z nich je zotrvačnosť všeobecnej mienky zo sovietskych čias. Vážnejší je podľa môjho názoru druhý dôvod ruského odporu k NATO. Je ním problém ruskej identity či ruského sebapochopenia.

Na rozdiel od mnohých západných politikov, ktorí sa správajú k Rusku podlízavo a neúprimne, v domnelom záujme o mier a priateľstvo s ním, si myslím, že v skutočnom záujme priateľstva s Ruskom je správať sa k nemu ako ku seberovnému a hovoriť mu do očí pravdu, hoci akokoľvek nepríjemnú. Som hlboko presvedčený, že Rusko si nezaslúži, aby sme sa k nemu správali ako k malomocnému, postihnutému či ako k dieťaťu, ktoré vyžaduje osobitné zaobchádzanie a ktorého rozmary, nech by boli akokoľvek nebezpečné, treba chápať či tolerovať. Taký prístup nielen Rusku nepomôže, nielenže ho uráža, ale navyše ho len utvrdzuje v jeho preludoch či pochybných spádoch. A najmenej si takým postupom pomôžu sami západní štátnici, ktorí sa týmto správaním dostávajú na šikmú plochu bezperspektívnych kompromisov.

Samozrejme: Rusko hľadá znova seba samé, hľadá znova svoju identitu, svoje postavenie v dnešnom svete, hľadá svoj vlastný spôsob bytia. Možno mu to hľadanie bude trvať dlho. Ale to nie je dôvodom chodiť okolo neho po špičkách.

Aký by teda mal byť v budúcnosti vzťah medzi NATO a Ruskom?

Občas počujeme názor, že Rusku by sa malo tiež ponúknuť členstvo a ak sa to nedeje, je to prejav diskriminácie. Rusko ako člena NATO si osobne veľmi predstaviť neviem a hlavne si nemyslím, že by jeho členstvo čomukoľvek dobrému pomohlo. Trocha zúfalá snaha o integráciu všetkých so všetkými a za každú cenu môže viesť nakoniec len k zmätku a skaze. Skutočnou cestou k mieru je rovnoprávne jednanie jednotlivých, zreteľne ohraničených a identifikovateľných subjektov súčasného multipolárneho sveta.

Existuje Zakladajúci akt, ktorý vytvára predpoklady na skutočnú partnerskú a rovnoprávnu spoluprácu medzi NATO a Ruskom. Myslím si, že to je správna cesta.

S témami hraníc jednotlivých subjektov a regionálnych spoločenstiev bezprostredne súvisí veľmi dôležitá otázka východného konca Západu, a tým aj eventuálnej východnej hranice NATO. Inými slovami, otázka možného členstva troch pobaltských štátov. To je vlastne – pokiaľ ide o vzťah medzi NATO a Ruskom – dnes asi otázka najdôležitejšia. Bielorusko zatiaľ nejaví, zdá sa, o NATO veľký záujem. Ukrajina vidí svoju budúcnosť zrejme skôr v samostatnom postavení, garantovanom zmluvami ako s NATO, tak s Ruskom.

Pobaltské štáty však dávajú jasne najavo, že sa cítia byť nielen zemepisne, ale predovšetkým historicky a kultúrne súčasťou Západu, a že teda majú eminentný záujem aj o členstvo v NATO. Pred vojnou to boli samostatné štáty a Sovietsky zväz ich násilne anektoval na základe zločinného paktu Ribbentropa s Molotovom. Nechápem, prečo by týmto trom slobodným krajinám nemalo byť čo najskôr ponúknuté členstvo, tým skôr, že sa na to intenzívne pripravujú. Ústup pred akýmisi geopolitickými či geostrategickými, alebo možno len čisto prestížnymi záujmami Ruska, by bol v danom prípade tým najhorším, čo by mohla aliancia urobiť. Bol by to návrat k paktu Ribbentrop-Molotov, uznanie jeho legitimity, uznanie práva Ruska na akýsi sanitárny kordón, ktorý ho má obklopovať, či na takzvanú záujmovú zónu eufemisticky nazývanú „blízke zahraničie“, skrátka uznanie starého princípu delenia sveta a národov bez ohľadu na ich vôľu. De facto by to bolo popretie idey Washingtonskej zmluvy, na ktorej je aliancia založená, totiž idey, že demokratické krajiny euroatlantického priestoru majú právo slobodne si zvoliť spôsob, akým chcú chrániť svoju slobodu a že ak sa rozhodnú pre kolektívnu obranu, má im byť aliancia sprístupnená.

Času nie je veľa: po každom ďalšom odklade by bolo prijatie týchto krajín ťažšie. Preto sa domnievam, že majú byť prizvané k členstvu už na budúcom summite aliancie v Prahe. A ešte jeden dôvod hovorí pre takýto krok: neprizvať tieto štáty z ohľaduplnosti k pocitom či strategickým úvahám Kremľa by vo svojich dôsledkoch znamenalo priznať, že strach Ruska z rozšírenia NATO o tri pobaltské štáty je oprávnený, teda že NATO má skutočne agresívne či imperiálne protiruské úmysly.

V Prahe bola v lete roku 1991 zrušená Varšavská zmluva, nástroj sovietskej nadvlády nad veľkou časťou Európy. Až týmto nadchádzajúcim summitom bude teda v určitom zmysle definitívne zbúraná železná opona, hoci dnes už existujúca len ako svoj vlastný psychologický tieň.

Dôvody, prečo je také dobré, že tento summit bude v Prahe, sú ale ďaleko hlbšie a širšie než len tie, že si to Praha zaslúži, alebo že tým na pár dní upúta na seba pozornosť sveta. Pražský summit by mohol prispieť nielen k hlbšiemu sebapochopeniu aliancie samej a k ešte zreteľnejšiemu vyjadreniu jej identity, ale mohol by byť aj výzvou k lepšiemu sebapochopeniu Ruska, jeho vlastnej identity, jeho vzťahu k iným, k tomu, aby v jeho politike prevládlo triezve a vecné sebavedomie niekoho, kto nie je trápený pochybnosťami o sebe samom, nemá dôvody hľadať si nejakých iluzórnych nepriateľov ako zástupných vinníkov vlastnej neistoty.

Keby sa toto všetko podarilo, potom by pražský summit mohol mať naozaj prelomový význam v hľadaní nového svetového poriadku vyrastajúceho zo vzájomného rešpektu rovnoprávnych častí súčasnej globálnej civilizácie, ich spoločného rešpektu k dobrým stránkam tejto civilizácie a ich spoločnej vôle bojovať so všetkým, čo naopak, lepšiu budúcnosť ľudstva ohrozuje.

Koľko štátov a ktoré pražský summit skutočne pozve, zatiaľ nie je isté. Diskusia, ktorá sa v súčasnosti začína, sa bude viesť zrejme do poslednej chvíle. Zo všetkých faktorov, ktoré môžu konečné rozhodnutie ovplyvniť, by som sa mal zmieniť o dvoch.

Prvým z nich je pripravenosť jednotlivých kandidátskych krajín. Všetci vedia, čo majú robiť, nielen pokiaľ ide o transformáciu svojej armády, ale aj v širšej oblasti posilňovania demokracie, prehlbovania podpory členstva medzi občanmi a ich vôle podieľať sa na obrane svojich budúcich spojencov.

Druhým dôležitým faktorom je, ako sa osvedčíme my, t. j. traja noví členovia. Rýchlosť premeny nášho myslenia o obrane, rýchlosť a koncepčnosť budovania našej armády na nových princípoch, vrátane jej modernizácie, reštrukturalizácie a jej prezbrojenia, schopnosť prijímania spoločných štandardov i spoločnej vojenskej kultúry – a zo všetkého najviac asi miera našej dôveryhodnosti, spoľahlivosti a lojality – to všetko bude hrať dôležitú úlohu. Aliancia je veľmi demokratická organizácia a pri hľadaní spoločného postoja sa môžu slobodne stretávať najrôznejšie názory. Keď však padne rozhodnutie, treba za ním stáť a nebojkotovať ho. To platí o všetkých demokratických organizáciách a platí to tým skôr o zväzku spojeneckom, ktorý je zodpovedný za bezpečnosť mnohých ľudí a mnohých národov.

Najviac špekulácií je, samozrejme, okolo otázky, o koho sa konkrétne aliancia rozšíri. Istotu, že na nich príde, že v tejto veci nie sú skryté politické ohľady na záujmy kohokoľvek tretieho a že aliancia sama sa nebojí prekračovať ďalej svoje doterajšie hranice, by mali mať všetci. Pokiaľ naše hostiteľské Slovensko nestretne nejaký tragický zvrat, k čomu verím, nedôjde, má podľa môjho odhadu spolu so Slovinskom veľkú šancu, že mu bude v Prahe členstvo ponúknuté. Za Českú republiku môžem zodpovedne povedať, že takýto krok bude zo všetkých síl podporovať.