Český sochár David Černý (34) nikdy sám o sebe nevyhlásil, že je rebel či enfant terrible. Hoci pripúšťa: áno, provokujem. Napríklad vtedy, keď v deväťdesiatom prvom natrel pamätník – tank na Smíchove – ružovou farbou. Alebo keď Staromestským námestím kráčal trabant na nohách, prípadne Výstavou pre najnižšie pudy, ktorú mali ľudia rozbíjať, rezať a ničiť.

Naposledy sa jeho meno objavilo v novembri minulého roka v súvislosti s konfliktom s riaditeľom Národnej galérie v Prahe Milanom Knížákom, ktorý mu nedovolil nainštalovať dlhé padajúce auto vyššie než na zábradlie prvého poschodia pražského Veľtržného paláca a po výmene názorov zavolal na Černého ochranku. David postával pred palácom, až za ním zišiel prezident Havel a na chodníku mu dal cenu Jindřicha Chalupeckého.

„Chcel by som byť schopný kedykoľvek sa pozrieť do spätného zrkadla a nepovracať sa. A keď príde šialenstvo, nech zaťuká a povie: Už som tu!“ hovorí motorkár, ktorý si dáva s motorkou pauzu, odkedy preletel mostom, ktorý tam nebol. Davida Černého sme mohli vidieť aj vo filmoch – epizódne postavičky si zahral v snímke Knoflikáři a vo filmovej poviedke Praha očima…

Riaditeľ Múzea Andyho Warhola mi raz dal vašu visačku z pamätnej výtvarníckej akcie v Medzilaborciach so slovami: To je ten šialenec, čo vial z okna vlaku.

Náhodou, to bola šialená zábava. Dvestopäťdesiat ľudí nasadlo v Prahe do vlaku na východ, v ktorom sa striedal lôžkový vagón s jedálnym. Veľa si odtiaľ nepamätám, vraj som v istú chvíľu strmhlav preletel okolo Snopka – to už som nemal topánky.

Vždy sa správate takto?

Minule som chcel niečo urobiť oficiálnou cestou a pokašlal som to.

Ako dopadla kauza s ružovým tankom na Smíchove, ktorý ste tam chceli opäť nainštalovať? Vyjadroval sa k tomu aj premiér Zeman.

Ešte za boľševika bol taký vtip o amerických turistoch, stojacich na prechode pred Karlovým mostom, kde je tlačidlo na semafore. Český sprievodca stisne gombík a nič. Jeden Američan hovorí: Možno to nefunguje. A sprievodca zareve: A u vás mučíte černochov! Takže, my máme Zemana – odborníka na umenie, no a vy tiež nemáte bohvieakého prezidenta!

Takže ten tank tam nebude?

Neriešil by som to – nie je všetkým dňom koniec a keď tam nebude teraz, bude o tri roky.

Môžu takíto ľudia pochopiť jemnú hranicu toho, čo všetko je umenie? Keď ste prvýkrát natreli tank ružovou farbou, niektorí to hodnotili tak, že vôbec nepristane k okolitým domom.

Celkom sympatický názor. Niektorým pasoval, niektorým by nepasoval nikdy.

Prispôsobujete niekedy to, čo robíte, širšiemu vkusu, aby bolo jasné, že to umenie je?

Dúfam, že nie. Hoci som niekoľkým ľuďom vysvetľoval, že umenie je aj to, čo nie je v galérii a súčasne nie je pomníkom Gottwalda. Že existujú aj iné veci.

Ale vás netešia len pozitívne ohlasy?

Môžem povedať na rovinu: bol som neuveriteľne naštvaný, keď sa celá akcia s tankom prevalila na verejnosti. Myslel som, že jeho inštalácia prebehne dokonale anonymne a nik si to nevšimne. Bohužiaľ, boľševik za nami, boľševik v nás.

Takže už otvorene neprovokujete?

Najhoršie na tom je, že už to ani nemusím robiť! Stačí niečo vymyslieť, zatelefonovať, čo chcem urobiť, a malér je tu. Dopadne to až tak, že ráno mi niečo napadne a poobede Klaus vyhlási, že by ma mali popraviť – dokonalý konceptualizmus.

Naštval vás aj Milan Knížák, keď vás vyhodil z Veľtržného paláca a Chalupeckého cenu ste od prezidenta preberali na chodníku?

Nenaštval. Štve ma len, že taký človek by chcel byť ministrom kultúry.

Tam sa asi končí sloboda prejavu umelcov, nie?

Knížák o tom krásne napísal: Pán Černý si myslí, že umelec môže robiť, čo chce. Odpovedal som mu, že ak by som stopercentne nevedel, že nie je schopný sebairónie, tak by som to automaticky ako sebairóniu bral.

S vami sa tieto maléry vlečú. Privolávate ich?

Myslím, že mám blbý ksicht (Smiech). Neviem. Zlá konštelácia hviezd pri narodení?

Posúvajú vás problémy dopredu?

Mám to ťažké, neviem sa prispôsobovať a premieta sa to aj v osobných vzťahoch. Neschopnosť vydržať v tejto spoločnosti je paralelná s neschopnosťou vydržať v nejakom vzťahu. Ako zábava to ujde, ale moja neadaptabilnosť je zlá.

V Amerike, kde ste chvíľu študovali, bolo lepšie prostredie?

Hm… Potom sa ma opýtate, prečo som sa vrátil späť.

A dalo by sa tam ostať?

Dalo by sa. Vrátil som sa z drobných dôvodov: jeden, ten väčší, že mi chýbali kamaráti. Nie rýchle vzťahy, tých je tam dosť. A potom, začali ma tam hnevať niektoré detaily umeleckého sveta, umelosť a pokrytecká snaživosť. Tu sa o tom ani nedá hovoriť, pretože kde nič nie je, ani smrť neberie.

Ako by ste žili v tej rýchlej zemi?

Hoci som v Amerike predal nejaké sochy, asi by som musel trochu pracovať, získať nejaké peniaze na život. Aj tu robím dosť, ale v princípe som sa tomu tlaku vyhol. Aj keď vezmem nejakú rolu vo filme, je to skôr zábava. A aj keď som si požičiaval na chleba, vždy bolo od koho.

V manifeste vašej umeleckej skupiny Úchvatní sa však spomína, že cieľom umenia je zarobiť ťažké peniaze. Darí sa to?

Samozrejme, ak sa človek rozhodne, že bude robiť tak trochu pornografiu – české sklo, alebo jednoducho dobre vydražiteľné komodity.

Darí sa vám predávať vaše sochy?

Občas sa to stane. Dokonca mi niekto zavolá, že by niečo kúpil, problém je však v tom, že nemám veci, ktoré by som mohol predať, že nevyrábam v optimálnych rozmeroch do šesťdesiat centimetrov, pätnásť kíl a štyridsaťtisíc korún. A s rozmernejšou podložkou, aby to dobre držalo na kredenci.

A aké ponúkate?

Sú veľké, neforemné a nehodia sa na nič iné než úlety.

Skupina Úchvatní si však predsavzala zarábať umením veľké prachy teraz, nie až po smrti.

Toto vyhlásiť v roku 1987 v socialistickom Československu… Ten text bol sám artefaktom.

Existujú ešte Úchvatní?

Myslím, že ich obnovím.

Tvoríte samostatne?

Vôbec netvorím. Sedím za počítačom a píšem texty, mám obdobie vymýšľania projektov a ich zamietania. Mal som robiť jeden projekt, ktorý mal byť na Václavskom námestí v rámci akcie Jeden svět. Keď sa na magistráte dozvedeli, že medzi umelcami je moje meno, pre istotu mi to zakázali.

Čo to malo byť?

Úplne neškodná vec, ani ju nevideli a rovno zakázali podľa mena.

Mne pripadajú vaše veci jednoduché a vždy ma pobavia. Ako sa dívate na svet?

Niekoho ani nepobavia. Vás bavia asi preto, že nemáte plat osemdesiattisíc za to, že sedíte niekde na úrade. Niekedy nápady mám a niekedy nie. Posledné štyri mesiace robím projekt jednej továrne a je to skôr produkčno-idealistická práca.

A čo tie nápady? Čítate napríklad múdre knihy?

Čítal som kopu hlúposti, ale aj rozumné veci, prečo nie? No – viem čítať. Viem, čo je kniha a viem s ňou narábať bez návodu na použitie.

Vyslúžilých umelcov sa zvyknú pýtať: Maestro, odkiaľ ste čerpali inšpiráciu? Keby sa to opýtali vás?

Aby som niekoho neurazil: v „mrdání“.“

Áno? V tom prípade je vo vašich sochách dosť málo erotiky.

Vyriešim si to v posteli a nemusím ju ťahať do umenia. Moje objekty sú trochu neosobné, nechcem si vyrábať rukopis. Odtlačok palca v bronze sa mi zdá nechutný.

Ale vy máte nezameniteľný rukopis, nemyslíte?

Myslím, že nie.

Ak niečo visí na neobvyklom mieste a provokuje to, v tom musí mať prsty Černý.

Chyba bude v malom prostredí.

Cítite sa ako umelec?

Nie a nepoužívam ani slovo tvoriť. „Čo robíš? Ále, ja Tvorím! (smiech)“. Brúsim, vŕtam, hovorím si sochár. To, čo robím, som ešte vždy ochotný nazývať sochy, hoci pre niekoho sú to objekty alebo inštalácie. To by som ale musel byť objektár alebo inštalatér.

Galérie tiež nemáte rád?

Asi ako sauny alebo studenú sprchu. Nevzrušujú ma, hoci aj ten priestor si viem za niečo vyhlásiť. Interakcia s prostredím mi pripadá zábavnejšia, ak je tam kopec alebo niečo podobné.

Vaše sochy Rock Star, Kristus alebo Mŕtva znásilnená žena, na spôsob detských skladačiek, sa ťažko dajú predstaviť inde než zavesené v galérii.

Ťažko galerijná záležitosť, viseli tu raz a odvtedy sú v New Yorku.

Kde skladujete tie obrovské diela, ak ich neodkúpi nejaká galéria?

Jednu sochu odkúpilo múzeum v San Francisku, alebo kde – to je jedno. A to je všetko. Ostatné mám v stodole.

Nie je vám to ľúto?

Tej stodoly? Nie, napríklad obrie pištole mali byť už dávno po smrti. Zvoľna sa rozpadávali, prerastala ich burina, až si na ne pred pol rokom spomenul jeden nemecký kurátor a zohnal peniaze na ich rekonštrukciu. Ešte by mohol niekto opraviť dieru v streche stodoly.