Kniha reprodukuje viac-menej dôverné rozhovory so starnúcim chorým Mitterrandom, ktorý s postupujúcou chorobou a vekom, tak ako väčšina starých ľudí, videl svoju mladosť čím ďalej tým v krajšom svetle. No Franćois Mitterrand, odbojár, socialista a Európan, bojovník za ľudské práva, čo raňajkoval s pražským disidentom Václavom Havlom, prežil svoju najkrajšiu mladosť vo vysokých kruhoch vo Vichy, hlavnom meste kolaborantského vojnového Francúzskeho štátu.

„Ach, Vichy!“ hovorí Mitterrand svojmu tajomníkovi: „Všetci sme tam boli.“

Paponova zázračná kariéra

Každý sabat, keď židovská obec slávi deň odpočinku, zapaľuje Georges Geldman vo svojom parížskom byte olejovú lampičku. Nechá plamienok horieť a myslí pri tom na človeka, ktorý pred viac ako polstoročím poslal do plynovej komory v Osvienčime jeho matku a ďalších členov rodiny. Tým mužom je Maurice Papon, vtedy generálny sekretár prefektúry v kraji Gironde, ktorý z titulu svojej funkcie za kolaborantského fašistického francúzskeho štátu, sídliaceho v stredofrancúzskom kúpeľnom mestečku Vichy, rozhodol o deportácii 1690 Židov na takzvané konečné riešenie.

„Modlím sa,“ hovorí Geldman, „aby tento muž, súdený pred celým svetom, prežil vo väzení čo najviac rokov. Aby ho nikto nezastrelil, aby nemohol spáchať samovraždu, aby hneď len tak neumrel.“

Po vojne to Papon dotiahol až na policajného prefekta a v rokoch 1978–1981 bol ministrom financií. Zázračná kariéra na muža, ktorý bol na zoznamoch francúzskeho ministerstva obrany ako agent nepriateľa. „Vedel toho veľa a naháňal svojim starým priateľom strach,“ hovorí o ňom odborník na dejiny druhej svetovej vojny Philippe Cohen-Grillet. Mal množstvo kontaktov na ľavici aj pravici. K jeho kontaktom patril aj prezident Mitterrand, socialista a odbojár, ktorý ako mladík strávil osemnásť mesiacov v kolaborantskom Vichy.

Maurice Papon prežil život ako jeden z najzaslúžilejších – je nositeľom Rádu čestnej légie, ba aj medaily za odboj. V roku 1999 ho za zločiny proti ľudskosti odsúdili na desať rokov väzenia.

Bratstvá minulosti

Proces so staručkým Paponom vyvolal množstvo reakcií. Georges Geldman sa modlil, aby ho odsúdili, ale iní boli pobúrení z toho, že sa proces s takým starým človekom vôbec koná. Pre Georgea Geldmana sa to neskončí nikdy. Ďalej bude vysedávať vo svojom skromnom parížskom byte a pohládzať rozstrapkanú Davidovu žltú hviezdu. „Rodičia museli za tento kúsok látky zaplatiť desať frankov,“ hovorí.

Papon sa na súde obhajoval tým, že si len robil svoju prácu. V podstate, tvrdil, robil len to isté, čo židovské organizácie. Nejaké počty Židov obetoval, aby mohol iných ušetriť. Objektív fotoaparátu zachytil, ako mu po tvári steká slza. Fotografia obletela všetky noviny. Neplakal nad osudom takmer dvetisíc Židov, bol dojatý zo svojich zásluh.

Dôkazy o tom, že práve Paponov podpis rozhodoval o bytí či nebytí stoviek ľudí, boli jednoznačné. Napriek tomu sa pokusy dostať ho pred súd ťahali od roku 1981. Načo sa rýpať v minulosti? Pýtali sa hlavne starší. Nerýpte, neviete, čo všetko sa z nej vyvalí! A načo je to dobré?

Oslnivá kariéra exponenta fašistického režimu ukazovala, že vo vysokých úradníckych kruhoch musia fungovať bratstvá z minulosti naprieč celým politickým spektrom.

Nič nedrží tak pevne ako spojenectvo tých, čo na seba niečo vedia.

Mitterrandova Atlantída

Francúzsko, podobne ako napríklad Slovensko alebo Rakúsko a ďalšie štáty, ktoré čiastočne predišli okupácii kolaboráciou, vždy zdôrazňovalo skôr svoju rolu obete. Vo Francúzsku sa doteraz takmer nehovorilo o rozsahu zodpovednosti francúzskych úradníkov za deportácie Židov, a to ako v okupovanej časti krajiny, tak aj na území, ktoré ovládal kolaborantský režim vo Vichy. Napríklad, už desať týždňov po okupácii v roku 1940 prijala kolaborantská vláda vo Vichy mnoho diskriminačných opatrení založených na norimberských rasových zákonoch.

Zapálený mladý fašista Franćois Mitterrand strávil vo Vichy rok a pol. Neskôr dosť riskoval, aby ešte stihol odboj a včas zakotvil na strane víťazov. Demokratické presvedčenie potvrdil sobášom s dcérou významného antifašistu. Kniha Georgea-Marca Benamoua nehovorí, že by Mitterand žil dvojitý život. Žil, akoby sa dalo spojiť nespojiteľné. Bol jedným z najobľúbenejších francúzskych politikov vôbec. Vedelo sa, že má za sebou kľukatú čiaru, ale aj tak pôsobil šľachetne.

Vichy nebola epizóda v jeho živote, píše Benamou, bola to politická kolíska, ktorou sa všetko začínalo. „Miloval Vichy, bolo to silnejšie ako on.“

Maršál Pétain bol impozantný starec: „Absolútny francúzsky typ, keltská tvár,“ spomínal Mitterrand. Vichy bol pre Mitterranda potopený, neviditeľný svetadiel, jeho Atlantída, píše Benamou. Zanikla, ale kedysi bola na začiatku jeho dráhy. Ale aj na začiatku celej generácie francúzskej administratívy – šedej zóny „vichyistov-odbojárov“. Nebol sám. To bol obľúbený Mitterrandov argument.

Slová z duše

Prezident Mitterrand vošiel do dejín ako „prezident – priateľ Židov“. Vždy sa obklopoval židovskými poradcami. Nikdy naňho nepadol tieň podozrenia z antisemitizmu. Áno, bol vo Vichy, ale nikdy nemal nič proti Židom.

V máji 1995, v deň, keď odovzdával úrad nastupujúcemu prezidentovi Chiracovi, pozval do Elyzejského paláca na raňajky historika Jeana d‘ Ormessona, ktorý o ňom neskôr napísal knihu. D‘ Ormesson sa pri raňajkách vypytoval na jeho vzťahy k René Bousquetovi, ktorý bol za Pétaina generálnym tajomníkom pre políciu. Mitterand a Bousquet boli blízki priatelia.

„Vidíte, aká je vo Francúzsku sila židovskej lobby?“ povedal mu na to Mitterand namiesto odpovede. Šokovaný historik zverejnil tento rozhovor až po rokoch. Mitterand povedal, že mu slová „židovská lobby“ vykĺzli nechtiac, ale časom začalo byť jasné, že mu šli z duše.

Benamou píše, že súperom Franćoisa Mitteranda neboli po celé desaťročia v skutočnosti gaullisti, ale Serge Klarsfeld, prezident Asociácie synov a dcér deportovaných z Francúzska. Klarsfeld vedel o prezidentovej vichystickej minulosti všetko, a používal ju ako páku, ktorou ho tlačil k rôznym ústupkom a gestám ľútosti. Mitterand sa cítil ako roky prenasledovaná obeť.

V deväťdesiatom treťom ustanovil 16. júl, deň razie na zimnom cyklistickom štadióne Vel‘ d‘ Hiv, za pamätný deň. Rok predtým navštívil Pétainov hrob.

Zabránil som poníženiu Francúzov!

Vel‘ d‘ Hiv je najťažšou ranou francúzskych dejín. V júli 1942 zhromaždili francúzski policajti na parížskom krytom cyklistickom štadióne na rozkaz Nemcov 13 000 Židov, ktorí boli potom deportovaní do koncentračných táborov. O mesiac neskôr začala Židov vydávať Nemcom vláda vo Vichy. Vo Francúzsku žilo pred vojnou tristotisíc Židov a 74 000 z nich zomrelo vo vyhladzovacích táboroch.

Francúzsku spoluvinu na holokauste francúzskych Židov uznal až Mitterandov nástupca Jacques Chirac, na päťdesiate tretie výročie udalostí na Vel‘ d‘ Hiv. Za de Gaullovej ani Mitterrandovej éry sa k nim nikto v mene štátu nevyjadril.

„Pán prezident, naozaj si myslíte, že ospravedlnenie si vynucujú len Židia?“ pýta sa Georges-Marc Benamou počas prechádzky na Champs Elysées v máji 1995. „Máj je fantastický, je to môj mesiac,“ hovorí Mitterrand v knihe, ktorú o ňom napísal jeho dôverník. „Áno, nielen Židia,“ odpovedá mu Mitterrand. „Je tu aj Le Monde a všetci parížski konformisti. Ale robia to len preto, lebo som neposlúchol Klarsfelda.“

„Neposlúchli? V čom?“

„V čom? V tom, aby sa Francúzsko pokorilo. Aby poprosilo o odpustenie. Aby padlo na kolená, tak, ako to urobil Willy Brandt vo varšavskom gete. Aby sa Francúzsko samo popravilo tak ako Nemecko a uznalo svoju vinu za deportácie. To chcú. To je ich cieľ, ale so mnou to nešlo. Odmietol som.“

„Ale ako tým Francúzsko utrpí, keď sa dnes vrhne svetlo na Vichy?“

„Neurobil som to, lebo, po prvé, vina Francúzska je neporovnateľná oproti Nemecku. A po druhé, lebo celá táto operácia bola na to, aby sa Francúzsko oslabilo na medzinárodnej scéne. Na to som sa nedal. Preto tá vojna proti mne.“

ANDREA PUKOVÁ
MARTA FRIŠOVÁ